Nezvyknem dávať peniaze do klobúka pouličným umelcom, ale dnes som intuitívne dal. Rovno 50 centov. V priebehu 10 minút cinklo v klobúku ešte 3 krát a podľa úsmevu darcov som vytušil, že okoloidúci odmenili muzikantov nielen za hudbu, ale aj za odvahu hrať pod oknami samosprávnej inštitúcie, ktorej šéf sa tam prekrúžkoval vďaka politike strachu z tohto etnika.
Prejdime však k ekonomickému rozmeru tohto príbehu. Dvaja muzikanti si dnes zarobia možno aj po 30 eur (čo za mesiac je slušných 600 na ruku). Pokiaľ hraním „neporušia“ nejaké zákony a VZN a štát s pomocou svojich donucovacích prostriedkov z nich nespraví kriminálnikov (nezaplatenie poplatku SOZA-e, dani z príjmu, odvodov, poplatku za zabratie verejného priestranstva...a iné). Všetky tieto nezmyselné povinnosti len demotivujú viac ľudí z ich komunity od podobnej ekonomickej aktivity.
Aké živé by boli námestia a uličky slovenských miest, keby na každom rohu bol muzikant? Koľko rodín zo sociálne slabších vrstiev by si takto prilepšilo? Stačilo by zrušiť nezmyselné nariadenia a predpisy a urobiť pár pilotných motivačných projektov, ktoré by slúžili ako PR.
Tragikomickou správou dňa je tiež snaha štátu zaviesť novú zrážkovú daň z výkupu odpadov. Z každých 100kg prinesených odpadov bude odteraz patriť štátu rovných 19kg! Takto bude môcť štát formou ďalšieho prerozdelenia trestať tých aktívnejších, ktorí každý deň chodia s káričkami po krajniciach a odmení tých lenivých, ktorých jediná ekonomická aktivita spočíva v čakaní na dávky pred poštou.
Tomu sa hovorí parádna sociálna politika!
