Hľadanie vlastnej idenity je dlhodobý proces s možstvom úskalí. Nie je jednoduché vytýčiť si cieľ, vytrvať na ceste k nemu a zároveň presvedčiť mnoho ďalších o správnosti toho, čo máme v úmysle. Napriek tisícročnej skúsenosti s rôznymi druhmi štátnosti na našom území neustále experimentujeme a hazardujeme s vlastnou budúcnosťou. Čo nás k tomu vedie? Naozaj sa necháme tak jednoducho oklamať plytkým politickým marketingom, alebo sme natoľko hlúpi, že sa nedokážeme poučiť z vlastnej minulosti?
O čo vlastne ide... Pred necelými 20 rokmi sa väčšina z nás rozhodla, že sa chceme uberať iným smerom, cestou plurarlitnej demokracie, slobody slova a spoločnosti založenej na vzájomnom rešpekte pri budovaní prosperujúcej spoločnosti. Táto idea, tento cieľ je jedinečný hneď z niekoľkých významných dôvodov. Je to cieľ, ktorý je do tej miery spoločný všetkým ľuďom, takže môže byť široko akceptovaný v celej spoločnosti. Tento fakt je nesmierne dôležitý pre hospodársku a spoločenskú stabilitu. Obrovskou výhodou tohto cieľa je, že má charakter vízie, čiže čohosi, čo môžeme zdokonaľovať, k čomu sa môžeme neustále približovať, čo nás núti byť aktívnymi. V prípade, že nebudeme aktívni, riskujeme, že sa nám táto vízia cestou k nej stratí, rozplynie sa, bude rozdupaná pod kopytami nenažranosti a policikého hyenizmu. Nádherným príkladom demokratizácie spoločnosti a napĺňania tejto vízie je sen amerického černošského aktivistu Martina Luthera Kinga (I had a dream...)
Na tomto mieste by som sa rád vrátil k identite, ktorú som spomínal v úvode. Aké vlády sme doteraz po novembri 89 mali, ako sa dostali k moci a ako sa stavali k vlastnému mandátu? Zdá sa, že slovenský volič sa snaží prísť na to, kým je a čo chce cez hlasné (a čím hlasnejšie, tým lepšie) vyjadrenie toho, čím nie je, čo odmieta, alebo čoho sa bojí. A tak sme na začiatku 90. rokov bojovali za rovnoprávnosť s Čechmi, potom sme „budovali a chránili“ (čiže naivne privatizovali a izolovali) našu mladú republiku. Potom sme sa niekoľkokrát báli návratu p.Mečiara, až nakoniec sme si zvolili vládu, ktorá nás chráni pred bujnením kapitalizmu v „nenažraných obchodných reťazcoch, monopoloch, bankách atď., ktoré predstavujú vážnu hrozbu pre sociálnu rovnosť a istoty našich občanov. Isteže, je podstatne jednoduchšie a pohodlnejšie vyjadriť, čo nechceme, ako definovať to, čo chceme a akým spôsobom to chceme dosiahnuť. A tak, bohužiaľ, nie je naša voľba založená na preferenciách istých oblastí, alebo na dôvere v hodnoty tej či onej strany, ale na tom, že niečo nechceme. V tomto vidím zásadnú priepasť medzi slovenskou realitou a tým, čo môžeme nazvať vyspelou demokraciou.
Keď sa pokúsime o hlbšiu analýzu premiérových vystúpení, jednoznačne sa vynárajú podobnosti s praktikami bývalého režimu. Medzi najnápadnejšie prejavy patrí už spomínané neustále hľadanie spoločenského nepriateľa (Buďte bdělí, nepřítel nasouchá); snaha kontrolovať štátne médiá a diskreditovať médiá s iným názorom, úsilie centralizovať a kontrolovať ekonomické väzby prostredníctvom legislatívnych zásahov do hospodárskej súťaže, politická manipulácia prostredníctvom nesplniteľných sľubov a pod. Zvážte, či je možné označiť za demoktratickú vládu, ktorá štiepi spoločnosť, nemá rovný prístup k občanom (prospech jedných sa snaží získať na úkor druhých a nazýva to solidaritou), akceptuje vo svojej koalícii subjekt, pri ktorom má podozrenie, že sa na politike jej čelný predsatviteľ „nabalil“ a podobne. Nedávna história nám úkázala, akú morálnu a hospodásku spúšť môže spôsobiť takýto prístup k politike a spoločnosti. Spomedzi všetkých neplatných hesiel minulého režimu by som rád pripomenul jedno. Skutočne platí: „Späť cesta nemožná, napred sa ísť musi?“ Kto z nás ale bude mať ešte silu dobiehať ďalších premrhaných 20 rokov?
Momentálne sa ako najväčší javí problém politickej dôveryhodnosti. Naša politická scéna je netransparentná. Bežný občan je zahlcovaný najrôznejšimi informáciami (na tomto mieste sa vnucuje otázka, či nie sú tieto kauzičky medializované úmyselne na odvedenie pozornosti), ktorých reálny dopad na jeho každodenný život je minimálny, ale dôležité legislatívne úpravy sa „vpašovávajú“ do rôznych zákonov za zavretými parlamentmými dverami, miliardové tendre sa zverejňujú po nástenkách a štátne inštitúcie sa bežne schovávajú za obchodné tajomstvo. Opozícia nie je schopná, alebo nemá záujem vytvárať dostatočný tlak na vládu, aby svoje praktiky zmenila. Takéto prostredie, žiaľ, mnohých ľudí odrádza od aktívnej účasti v politike, pretože jednoducho nechcú stratiť vlastnú tvár. A tak sa naša politika pohybuje na hrane medzi „verejnou správou“ a organizovaným zločinom, kde neexistuje reálna ochota čokoľvek zmeniť, veď „ruku ruka myje“ a z desaťmiliardového rozpočtu sa vždy dá nejaké to Euro „uliať“. Aj preto vyzarejú majetkové priznania politikov, ako vyzerajú, a aj preto ešte nemal žiaden politický prešľap trestnoprávnu dohru.
A aké je východisko z tejto situácie? Pozorne sledovať, čo sa deje na politickej scéne, porovnávať alternatívy ponúkané malými neparlamentnými stranami a voliť „niečo“, konkrétny program a konkrétnych ľudí, nie proti niečomu, inak sa ľahko ocitneme v slepej uličke.
