Ale až na vrchole! Dovtedy sme si museli vyšľapnúť prevýšenie 1066m na dĺžke 6km ako uvádza pekne spravená webová stránka hory. My vyrážame z Telgártu, kde nás vyklopili pohodoví šoféri na linke z PD do Prešove. Eugen je z Vidinej pri LC a pristúpil vo Zvolene. Hneď sme sa pustili do vážnych debát o živote, ako je to pri tomto výstupe naším zvykom. Cesta busom ubehla ako voda a už stojíme v Telgárte, kde rozbaľujeme základný tábor. Eugen v miestnych potravinách, ja čakám vonku. Úvod túry je ľahký, značenie červenej ukazuje pár minút k lesu po asfaltke. Ešte kým sme v dedine, Eugen vládze počas chôdze zjesť rožky s paštétou, pričom vypije liter mlieka. Obdivuhodný výkon hneď na začiatku túry.
Ale sranda skončila , len čo cesta začne stúpať hore lesom. Nie sme žiadni mladíci, ba naopak, na hlavách nám svietia šediny. Mne menej, keďže som špinavý blond. Prosím nevynechať písmeno l v slove blond! Strmosť cesty nás núti zastaviť, aby sme zhodili zo seba nadbytočné oblečenie. Eugen (ďalej len E.) je klasik, menčestráky, flanelová košeľa...klasická šuštáčka. Zvedavo sa pýta na moje termo prádlo a „cyklo" oblečenie + špeciálnu bundu. Uvedomujem si, že to čo mne pri pravidelnom športovaní príde ako normálka, či skôr nevyhnutnosť, je pre niekoho novinkou.
Mrholí, je zamračené, ale aj z nás prší resp. kvapká pot. Máme svoju (nad)váhu. Zlomyseľne dodám, že E. väčšiu, ale myslím to dobre. Cestou rozoberáme život a jednou z tém je aj stravovanie, starostlivosť o zdravie a podobné lahôdky štyridsiatnikov. Za všetko hovorí priateľova reakcia: „Bukovského mi ani nespomínaj!" Už dávno predtým som zistil aj u iných, že Mudr. Igor Bukovský, ktorého knihy a prácu(www.akv.sk) si vážim, leží ľuďom v žalúdku, asi kvôli svojmu suverénnemu vystupovaniu v TV, ktoré ja nesledujem. Cesta sa mierne kľukatí lesom, míňame značky s označením Údolné Pastviny 2 aj Pastviny 1, takmer ako keď v Himalájach majú horolezci označené výškové tábory. Na jednej z páuz si dávam aj svoje raňajky, Mysli s jogurtom J. Trošku sú už povytriasané a zmixované s jahodami, ale chutia dobre.
Až keď zabočíme hore k „drátom", spoznávam trasu, po ktorej sme už raz išli pred dvoma rokmi. Ani jeden z nás si nevedel spomenúť, prečo sme minulý rok neboli. Cesta vedie popod stĺpy elektrického vedenia vyčisteným pásom lesa akože ináč strmo hore. Miestami ideme hore potôčikom, ktorý si našiel cestu po kamennom chodníku. Zaujatí vážnymi témami občas zastavujeme na vydýchanie a fotenie. Keď sa blížime ku kamennej budove trafostanice, v ktorej miznú drôty, objaví sa hmla a prvé stopy snehu. Opúšťame pásmo lesa a vietor ukazuje svoju silu. Obliekame sa a E. nasadzuje špeciál kapucňu asi z horskej bundy. Síce tým pádom horšie počuje, ale aspoň mu nie je zima. Sme v pásme kosodreviny odkiaľ by za normálnych okolností bolo vidieť už vysielač, my sme radi, že vidíme pred seba na najbližšiu ďalšiu značku. Keďže som pri prvých fliačikoch snehu položil otázku, aké by to asi bolo vystupovať na Kráľovu hoľu v zime, dostávame za chvíľu odpoveď, keďže miestami je chodník zaviaty snehom. Ale len symbolicky, napriek tomu Eugen hovorí, že neviem, neviem ako by sme sa brodili v 20 cm snehu.
Najslabším článkom mojej výbavy sú obyčajné topánky a ponožky. Staré dobré vibramy, ktoré majú už niečo za sebou J, som nechal doma na polici. Narýchlo večer umyté a ako tak vyčistené pracovné topánky síce majú vibramový vzor podrážky, ale šmýkajú a rýchlo premokajú. Raz darmo, už viem, že na túru nie sú vhodné. Ale na prácu okolo domu sú zlaté, nedám na ne dopustiť.
Keď prvý krát križujeme asfaltovú cestu, ktorá ide zo Šumiacu až na vrchol k vysielaču a raz si ju vyjdeme na bicykli, tak si hovorím, už sme blízko. Ale kdeže! Aj keď popis hovorí, že „križujúc asfaltovú komunikáciu pokračujeme slabo viditeľným chodníkom v trávnatom svahu na vrchol", mne sa zdá, že mi ubúdajú sily. Niet sa čo čudovať, keď sme cestou nič nepili a ani nehodili do úst na posilnenie. Vyťahujeme tyčinky, čoko a oriešky, doplníme tekutiny. E. hovorím o poučke, že pri strate 2% tekutín z celkovej váhy človeka, klesá výkon o 20%. A to sme aspoň to kilo minimálne cestou hore vypotili, čo predstavuje v našom prípade, keďže sme statní chlapi, aspoň percento dole. „Vážne?", opáči E., „to by mala Jana radosť!". Jana je E. manželka, ktorá zostala doma s deťmi. Na tom nie je nič zvláštne, keby som neprezradil, že E. má šesť chlapcov !!!!!! Pár z nich už zo dva razy vyhnal aj sem hore s ťažkými baťohmi na pleciach, keď mali 9-10 rokov.
Ale koniec občerstvovačky, začínam sa klepať od zimy, ktorú spôsobuje vietor. Pokračujeme hore, spomíname aké to musí byť ťažké pre horolezcov v H. (uhádnite kde?), keď sú sami v stene hory, kopec snehu, vysoká nadmorská výška, mráz a čo ja viem čo ešte. Hnevám sa na „autorov" chodníka, že v trávnatom teréne viedli cestu priamo hore, miesto toho aby ju kľukatili cik cak, tak ako to mám radšej. Ale nakoniec sa sklon mierni a dostávame sa druhý krát na asfaltku, na ktorej už skúsený E. odbáča vľavo a pokračujeme po nej. Sme už blízko, .vysielač je „počuť", ale nie vidieť. Teším sa na teplú „predsieň" za plastovými dverami, ktorú „dobrí" meteorológovia vyčlenili pre uzimených turistov. Ešte dobre, že ju nespravili menšiu J
Spoza zarosených skiel vidíme, že je plno. Plánujem ostať vonku na schodoch, ale E. ma povzbudzuje a vchádzame. Vo vnútri je veselá kopa turistov, partia z Liptovského Mikuláša ako sa dozvedáme čoskoro. Príjmu nás bez problémov medzi seba a ako tak sa občerstvujeme. Oni sú v pohode, my po úvodnom „zoznámení sa" mlčíme. Zrazu sa E. spýta, či im neprekážame, ak chcú mať svätú omšu. Oni že nie, pokojne môžeme zostať, ak chceme. E. je dobrý kresťan, ktorý chodí pravidelne do kostola a pochopil o čo ide. Mladý pán kaplán s úprimným pohľadom a príjemným hlasom si hneď rozbalil svoje „fidlátka" a zbor spustil pekný spev. Zrazu som sa ocitol v prvom rade, ako sa všetci ostatní stiahli dozadu, ak sa vôbec o tom v miestnosti cca 3x3m dá hovoriť. Mladý vyšportovaný kaplán hovoril múdro o slobode a hodnotách, nakoľko pripomenul odkaz Novembra ´89. To mi veľmi pohladilo dušu.
Ako dodatočne povedal E., ktorý stál za mnou, počas celej omše tŕpol, ako to prežívam ja, čo do kostola nechodím. Ja som si to užíval naplno, akýsi malý zázrak na vrchole hory. Slová „Pokoj a bratská láska medzi nami" a podanie rúk ma vždy hlboko oslovujú a zasiahli ma aj teraz, keď sme sa s „neznámymi" ľuďmi držali za ruky v kruhu a oni spievali. Ťažko sa to celé opisuje, ja osobne som bol dojatý a aj som im to po skončení omše povedal. Hneď, keď som medzi nich vstúpil, som cítil, že sú nielen turisti, ale aj „dobrí" ľudia a že sa moje pomyslenie z výstupu nečakane rýchlo naplnilo. Fakt skvelá partia, páčilo sa mi medzi nimi. Tá pohoda sa dala krájať ako vonku hmla. Zaželali sme si všetko dobré, rozlúčili sa a oni sa vybrali dole do Šumiacu, odkiaľ na túru vyrážali.
My sme ostali v onej miestnôstke sami a zrazu sa zdala akási pustá. Prezliekli sme mokré oblečko, doplnili energiu a spravili vrcholové foto. Opúšťame teplo (radiátor hrial !!) Kráľovej hole a vydávame sa na cestu dole. Do odchodu autobusu máme dve hoďky aj kúsok, podľa tabule je Telgárt rovné 2:00hod, takže spokojne kráčame a poskakujeme smerom dole. Aj vietor ustal, navyše sa mierne rozostúpili v smere nášho zostupu mraky a tak sa sem tam objaví v diaľke čo to na pozeranie. Beriem to ako pozvánku na letný bike výstup, kedy musí hoľa pri peknom počasí poskytovať kráľovské výhľady. Už teraz sa teším! A som strašne rád, že sme prežili to, čo sme prežili.
Všetko najlepšie k meninám E.!
P.S.
Pekná oslava „nežnej" s Eugenom, ktorá pre nás veľa znamená, vyvrcholila večer v teple domova, kedy sme na ČT1 sledovali s Ivetkou kvalitne spracovaný program. Bál som sa, čo len na chvíľku prepnúť na STV, lebo nerád by som uvidieť odkaz novembru od našich čelných predstaviteľov, tak ako ho spracoval Shooty. Je vtipný a výstižný, žiaľ pre mňa osobne to predstavuje smiech cez slzy. Ale zároveň to vnímam ako výzvu hájiť „slobodu a ideály novembra" po celý svoj zvyšný život.
Dovidenia na Kráľovej holi priatelia! Stojí za to tam vyjsť, ono totiž....... stojí tam strom zelený!
Základný tábor rozbalený v samoobsluhe....
Šediny (aj skúsenosti) pribúdajú a blíži sa aj trafostanica a koniec lesa.
Nad trafostanicou pribudla hmla, sneh aj kapucňa na Eugenovej hlave.
Kaplánove "fidlátka"...objektív bol zarosený, vlhkosť bola enormná,
v tej malej miestnosti nás bolo zo dvadsať....
Ostali sme sami. Sorry za neostré vrcholové foto, ale DK vlajka - darček
od detí, svieti aj tak výrazne...
