mierne unavený, ale vcelku optimistický päťdesiatnik (už?!), ktorý má rád prírodu, šport, čokoládu-najnovšie aj power kávu, modrú farbu a číslo 4 a riadi sa životným krédom "Rozhodujúci je človek". A ktorý si kladie otázku ži-jem(e) zdravo? Zoznam autorových rubrík: ži-jeme zdravo, Berkat - pomoc, fotoreportáž, cesty/necesty, výplody strapatej hlavy, o behu a inom športovaní, Pozorovania a minipríbehy, rozhovory, starinky
S odstupom dlhšej doby sa vraciam k 8.ročníku regionálneho festivalu JEDEN SVET v Prievidzi prostredníctvom fotoreportáže, rozdelenej do viacerých častí. Napriek tomu, že to je už mesiac(!?!), čo festival skončil, sú spomienky stále živé. Nakoniec posúďte sami. Príjemné čítanie aj pozeranie prajem!
V nadpise sa ukrýva malá slovná hračka. Samozrejme tu nebudem meditovať o jeho čestnosti, ani o občianstve, oboje dokazuje Róbert Bezák svojimi skutkami. Pôjde o foto spomienku na slávnostné udeľovanie Čestného občianstva mesta Prievidza nášmu „slávnemu rodákovi", ktoré prebehlo 11.októbra. A trošku aj o také symbolické rozlúčenie. Len dúfam, vážený a milý Róbert, že sa naplní tá „prorocká" veta z festivalu Jeden Svet, kedy ste v marci 2013 povedali: „Vypadá to tak, že budem musieť zo Slovenska odísť, aby som sa mohol vrátiť!". Prvá časť sa naplní teraz v decembri, už teraz sa tešíme na jej záver - na návrat. Táto spoločnosť veľmi potrebuje čestných občanov obzvlášť jeho kalibru!
Po dni pauzy, ktorý sme strávili túlaním sa po meste a pre mňa dôležitou návštevou Wimbledonu, sa opäť vraciam do vodáckeho areálu Lee Valley, aby som druhý krát zažil úžasnú atmosféru pretekov, naplno si zafanúšikoval a potešil sa z medaily, či dvoch? Všetci vieme, že nakoniec nám vo štvrtok 2.augusta zacinkal len jeden vzácny kov, aj to ešte bronzový. Ale nechýbalo veľa a mohlo to byť zlato!
Neskoro, ale predsa sa vraciame do Londýna na OH. Medzitým bez záujmu (verejnosti a médií) prebehlo finále Svetového pohára v Čunove, ale ja sa nechcem vzdať mojej olympijskej témy. Je utorok 31.júla 2012 krátko po tretej a začína finále C1 muži s naším Michalom Martikánom.
Opäť sa vraciame do areálu Lee Valley na OH 2012 v Londýne, kde začínajú súboje C1 muži s naším želiezkom v ohni - Michalom Martikánom. Tribúny sú plné, návšteva takmer 12tisíc divákov! Atmosféra je úžasná! Veľmi sa teším a užívam si každý okamih! Zrazu mi dochádza, že som priamo tu v dejisku. Žiadne povzbudzovanie spoza TV obrazovky, môžem si všetko vychutnať na živo, pozrieť si to, čo bude zaujímať mňa a nielen to, čo ukazuje kamera. Takýto pohľad ponúkam aj vám.
Keď vám tiahne na päťdesiatku, tak si myslíte, že vás už život nemôže prekvapiť resp. máločo sa vám zaryje hlboko do duše. Na druhej strane si môžete plniť sny, o ktorých ste snívali, obzvlášť, keď v sebe stále nosíte kúsok z malého dieťaťa. Toto všetko sa podarilo zlúčiť mojou účasťou na olympijských hrách v Londýne, ktoré krásne zasiahli moje vnútro a pohladili dieťa vo mne. Znie to pateticky, viem. Ale nie som sám, kto tvrdí, že to bol úžasný zážitok. A o ten sa podelím s vami v sérii fotoreportáží z OH 2012.
Tak dobre. Už nevládzem odolávať tomu mediálnemu tlaku. Som zaplavený stovkami žiadostí o môj pohoďácky blog, ozvali sa aj priamo z Kaščákovho štábu, že či ich tento rok nepochválim. A admin blog.sme.sk potrebuje oživiť stránku niečím výnimočným... Ale najmä som to dlžný vám, milí čitatelia. Tak poďme na to. Festival Pohoda 2011 ožíva v spomienkach a fotografiách. Vopred upozorňujem, že tento rok to nebude len pozitívne. Ale na úvod začneme najprv v pohode.
V minulosti som ho vnímal ako známeho spisovateľa bez hlbšej znalosti jeho tvorby, nakoľko som si myslel, že nie je určená pre moju vekovú hranicu. Pravidelne som čítal jeho príspevky v SME a často som sa s ich posolstvom stotožnil. Nedávno bol naším hosťom na festivale Jeden svet, kde som ho zažil na troch výborných prezentáciách z cesty po Afganistane. Pútavým rozprávaním nám rozšíril uhol pohľadu na túto vzdialenú krajinu. A posledný májový deň zavítal opäť do Prievidze, kedy v Ars Preuge priblížil svoje dielo. Vitajte na čítačke Michala Hvoreckého.
V závere druhej časti som naznačil o čom budem „trepať" v tomto pokračovaní. V treťom diele fotoreportáže z Pohody sa povenujeme dvom piatkovým podvečerným koncertom, ale nezostaneme len pri nich. Hoci aj Jana Kirschner aj Collegium Musicum by si zaslúžili samostatnú časť, ale ešte stále sme len v tretine festivalu. Čaká nás poriadna porcia. Poďme na to!
Pokračovanie fotoreportáže číslo 2 z festivalu Pohoda 2010 sa bude už viac venovať dianiu na pódiách. Ale samozrejme ponúkam len svoju „trasu". Pohľady na koncerty, besedy, divadlá, ktoré ma zaujali resp. na ktoré som vládal a stíhal ísť. Lebo program festivalu je nabitý a jeho zvládnutie si vyžaduje „prípravu". Základom je, nikde sa nenaháňať, užívať si to a tešiť sa z toho, čo človek stihol a nestresovať, čo všetko mu uniklo. Na to je Pohoda móóóc obrovský a chutný koláč. Ponúkam várku mojich výberových „hrozienok".
Poznáte ten pocit, že by ste radi boli na inom mieste, zúčastnili sa nejakej udalosti, ktorá práve prebieha a vy tam nie ste? Tak práve v okamihu, keď píšem tieto riadky to zažívam ja, nakoľko na práve skončenom festivale Pohoda 2010 začala Ekumenická bohoslužba, ktorú slúžia Anton Srholec a Daniel Pastirčák. A ja cítim, že som tam mal byť, ale nie som. Pre tých z vás, ktorý majú rovnaký pocit aj v prípade celého festivalu, prinášam moje, už "klasické", fotoreportáže z Pohody. Ale pozrieť si ich môžete aj vy, čo ste tam boli.
Braňo Jobus sa prišiel rozlúčiť na Pohodu dodatočne, sadol na motorku a dve hodiny „brúzdal" po letisku. Ja sa lúčim svojimi fotoreportážami, ktoré majú za cieľ priblížiť tým, čo tam neboli, aspoň aký taký (subjektívny) pohľad na festival, ako som ho vnímal a prežil ja. Ak má niekto problém s mojou hodnotovou orientáciou (vrátane politickej), stačí kliknúť inde a zbytočne sa nevybíjať v diskusii :-). A na úvod jedno ospravedlnenie „slovenským dokumentaristom", nakoľko som v prvej časti fotoreportáže ako správny Nevedko priradil k nim aj redaktora .týždňa B.Závodského, ktorý pri všetkej úcte k jeho práci, má od nich ďaleko. Aspoň som fakt dobre pobavil môjho mediálne zdatného synátora.
Uplynul pomaly druhý týždeň od tragického konca Pohody. Média a internet zaplavila s tým súvisiaca odozva. Internetové diskusie nemajú konca kraja a žiaľ skutočne najaktívnejší a najhorlivejší „hľadači pravdy" sú schovaní pod rôznymi nickmi a väčšinou na festivale ani neboli. Aj pre nich som pripravil svoju fotoreportáž z okamihov, kedy nám bolo ešte fajn. Vnímam to celé symbolicky, hoci viem, že ma za to v diskusii niektorí z vás ukameňujú. Už som raz taký, aj amatérsky triatlon v Martine som absolvoval s myšlienkami na postihnutých a festivalovým náramkom na pravej ruke. Inak farebne aj myšlienkovo sa hodí k žltému LIVESTRONG, takže mám pravačku zdvojnáramkovanú. Nielen v sobotu v Martine, ale aj počas celého pracovného týždňa som stretával ľudí, ktorí si festivalové náramky nechali na rukách, nie preto, že sú vkusné, ale ako povedal jeden z nich v rade pri prezentácií triatlonu: „Len tak, symbolicky".
Festival Pohoda?! Čo blázni, veď ten ešte len bude...Áno, viem. Už sa tešíme. Na webovej stránke festivalu beží odpočítavanie do začiatku 13.ročníka. Celý rok som v sebe nosil spomienku na (asi) najsilnejší okamih minuloročnej Pohody. Zážitok, na ktorý sa nezabúda. A o ten sa podelím teraz s vami, prostredníctvom spomienkovej fotoreportáže z leta 2008 na vystúpenie orchestra SND spolu s britským zborom Royal Choral Society.
Po úspešnom Bajčovom vystúpení som sa tešil veľmi aj na utorkové šprinty, najmä kvôli tomu, že v prípade našej Aleny Procházkovej bol zisk medaily dosť reálny. Nakoniec jej nasledujúce vystúpenie po MS v Liberci resp. celkové postavenie v šprinte to jasne dokazuje. Ale nepredbiehajme! Vraciame sa do dejiska MS v klasickom lyžovaní, je 24.2.2009 a máme pred sebou atraktívne šprinty mužov a žien, ktoré sa pokúsim priblížiť vo svojej záverečnej fotoreportáži.
Martin Bajčičák obstál aj v poslednej disciplíne na MS v 50kilometrovom maratóne so cťou, Liberec 2009 hlási stratu a aj preto v susednom Česku sa začínajú hádky, kto koľko minul a spreneveril a kto všetko na MS v klasickom lyžovaní prerobil. Či naopak zarobil?! Všetci „dôležití", čo rečnili na záverečnom ceremoniály priali veľa šťastia do OSLO 2011 (júj, tam to musí byť nádherný šampionát..) a náš tréner celkom zmierlivo hodnotil výkony reprezentantov. A ja pokračujem vo svojej druhej, možno záverečnej časti fotoreportáže. Aj keď sa to zdá dávno, ja sa ešte vrátim na štart stíhacieho preteku mužov. Výhodou osobnej účasti okrem už spomínanej atmosféry je, že si môžete pozrieť aj niečo iné, ako zvyčajne ukazuje televízna kamera. Snáď sa mi podarí to „iné" priblížiť aj vám.
Ako správny športový fanúšik som vždy túžil ísť na veľké športové podujatie osobne. A keďže som navyše starý Čechoslovák a v susednom Česku máme rodiny, nebolo čo váhať. Zažil som na vlastnej koži majstrovstvá sveta v klasickom lyžovaní v Liberci. Lístky som mal zabezpečené na dva dni, nedeľu (22.2) stíhací závod mužov - cross country s naším Martinom Bajčičákom a utorkové šprinty (24.2) s druhým želiezkom v ohni - Alenou Procházkovou. To, čo robí osobnú účasť príťažlivou a čo nedokáže napriek všetkým technickým vymoženostiam zatiaľ televízny prenos nahradiť, je atmosféra. Na tú sa zameriam v prvej časti fotoreportáže.
Na konci dánskeho blogu som písal o kameňoch. Nimi začnem aj záverečnú časť fotoreportáže z Dánska. Medzitým bol syn Matej doma a priniesol nejaké kamenné úlovky. Sú uložené na parapete okna a časom ich presunieme medzi ďalších kamarátov na studňu. Tam si už dlhodobo odkladáme kamene z našich ciest. Takže kúsok DK u nás doma v podobe kamienkov z pláže na hlavnej fotke a zopár ďalších z krátkeho túlania po Dánsku aj s komentárom.
Ako predkrm pred prvým článkom novej cestovateľskej rubriky ponúkam zopár fotiek z krátkej návštevy Dánska, kde sme boli koncom augusta 2008 zaviesť syna do školy a zároveň sme strávili pár pekných dní v Randers a jeho okolí.
V prvej časti oneskorenej fotoreportáže z festivalu Pohoda 2008 sme sa rozlúčili v okamihu, kedy hudobníkov z Funny Fellows so speváčkou Zuzanou Haasovou na pódiu počas ich „bagetovej pauzy vystriedala dvojica hrdzavých bradáčov. Ako to celé pokračovalo, sa dozvieme v nasledujúcom dokončení:
