Ja viem, že mnohí z vás okamžite namietnete: ale oni musia platiť vysoké dane. Hoci som v slovenských reáliách zástanca pravice a znižovania daní, vôbec by mi nevadilo, keby som štátu platil 50 či 60% daní, ak by mi poskytoval taký servis, ako som zažil včera v mestečku Randers. Syn tu práve včera záverečnou skúškou končil dvojročné štúdium a tak si išiel vybaviť s tým spojené formality. T.z. zrušiť svoju kartu CPR (niečo ako náš občiansky preukaz) a svoje konto v banke. Keďže obhajobu práce mal až poobede, išiel si vybaviť uvedené veci ešte predtým. Napriek pozitívnym skúsenostiam spred dvoch rokov pri prihlasovaní som predsa len mal isté obavy, ako pochodíme práve okolo 12-tej v obidvoch inštitúciách. Som odchovaný na socialistickom nadradenom prístupe úradníkov u nás, ktorý sa žiaľ ani 20 rokov „po" nezmenil a tiež som si už za tých 46 rokov života zvykol na obrovskú byrokraciu, úradné hodiny pre verejnosť, obedné prestávky a neuveriteľnú neschopnosť a nepružnosť väčšiny úradníkov (česť svetlým výnimkám!!). A nakoniec aj tie naše dane a odvody dohromady dávajú pomerne vysoké sumy, za ktoré nám náš štát poskytuje mizerný servis!
Jedna vec je celkovo ľudský prístup a základné zlé smerovanie štátnej správy, ktorá u nás nie je nastavená tak, aby slúžila a uľahčovala život občanom. Druhá vec je, už roky plánovaná a drahé peniaze odčerpávajúca informatizácia verejnej správy ako takej. Proste zostáva z toho rok čo rok už takmer 20 rokov zmes prázdnych sľubov, fantázií, míňania peňazí a žiaľ asi aj vedomých okrádaní štátu a nás občanov. Ale ozaj si za to môžeme sami, keď skláňame hlavy a zostávame „verejnosťou" s jej úradnými hodinami a nie sme „slobodní sebavedomí občania", ktorí vedia na čo majú nárok a čo majú od štátu požadovať. To je veľké (ne)morálne dedičstvo tých rokov neslobody, kedy nám komunisti sľubovali svetlé zajtrajšky a kedy nastal taký rozvrat spoločnosti, že dodnes môžeme o niečom takom, ako som videl v Dánsku len snívať. Posúďte sami:
Vchádzame do budovy s označením „Borgerservice", niečo ako náš mestský úrad, či obvodný úrad, len zeleň a normálna jednoduchá architektúra je rozdiel na prvý pohľad. Žiadne honosné a nezmyselne členené budovy, ale doslova „služba občanom", ktorá integruje viac zložiek. O tom, že to je všetko ľahko a hladko dostupné aj bezbariérovo je v severskej krajine ozaj zbytočné hovoriť.
Decká sú síce na odchode, ale to je vchod do priestorov, kde si občania môžu vybaviť všetky potrebné doklady. Nepáčil by sa vám taký žlto modrý koník či iný kúsok umenia, ktorý by vás vítal na úrade spolu s kvetmi a čistotou aj u nás?
Na úvod by stačila jedna podstatná vec, takáto krabička s tlačítkami, kde si vyberiete, čo chcete vybaviť a po stlačení správneho gombíka vám mašinka vyplazí jazyk v podobe lístočka, kde máte svoje poradové číslo. A potom si môžete počkať v príjemnej debate za stolom s kamarátkou alebo si vyhľadať všetko potrebné v dotykovo dostupnom informačnom systéme. A detail, ktorý zatiaľ u nás nemusí byť, ale pekne dokresľuje severskú mentalitu a dánsky zmysel pre maličkosti. Vpravo na stene je umiestnený meter, kde si môžete zmerať svoju výšku. Že prečo? Len tak, pre radosť a zábavu. Veď snáď o tom by mal byť náš život, či nie?
Žiadna nervozita, pokojné čakanie. Najmenší majú pripravené nielen ministoličky a ministolčeky, ale aj plnohodnotné počítače. Tie sú rovnako dostupné aj pre dospelých spolu s dvomi laserovými tlačiarňami. Tú fotku síce nemôžem nájsť, ale verte mi, že na fotke ďalej vľavo pokračuje takýto vybavený kút. Nehovorím, že nenájdeme aj u nás prvé lastovičky v podobe PC, ktoré sú funkčné a dokonca sa dá na nich ísť na internet, prípadne si môžete na nich vyhľadať niečo potrebné pre vybavenie, ale... tá pointa je v inom.
Pointa číslo 1: Ten veľký display ukazuje čísla, ktoré držíte na vytlačenom papieriku v rukách zároveň s číslami, ku ktorému priečinku máte prísť. Podotýkam, že žiadne malé okienka, žiadne dvere a ďalšie dvere, ale normálne pulty, kde stojí človek voči človeku a nie chudák žiadateľ kontra pán úradník resp. verejnosť voči štátnej správe! Ach jo!
Pointa 2 na záver bez fotky, lebo reálne som začal ten zázrak fotiť až keď bolo po všetkom. Matej nevedel, ktorý čudlík stlačiť, tak sa išiel opýtať takto rovno oproti dverám. Pani č. 1 nevedela úplne presne čo a ako, ale milo sa usmiala, vytiahla formulár a spýtala sa kolegyne - pani číslo 2. Nakoľko tá obsluhovala staršieho pána, ktorý držal v rukách hrsť bankoviek a potreboval viac poradiť ako obslúžiť moderné mašinky, tak chvíľku nereagovala, ale potom plynulou angličtinou s Matejom dokomunikovala, čo bolo treba a rovno to s ním vybavila. Popri tom pravdepodobne vybavila aj jeden telefonát, nakoľko na uchu mala zavesené handsfree slúchatko a nevypadala, že trpí samomluvou. Nech to celé trvalo 5 minút aj s opísaným čakaním tak je veľa. Možno sedem, fakt neviem, ale dovtedy som len žasol ako to tam frčí a prebieha. A rýchlo vydrankal od Bašky jej foťák, aby som pre seba aj vás mohol priniesť toto svedectvo. O tom, že podobný princíp čísielok a rýchle vybavenie hladko prebehlo aj v banke, snáď nepochybuje nikto z vás.
Viem, je to bolestná cesta, ale raz tak či tak, ju budeme musieť podstúpiť. Zoštíhliť a zefektívniť verejnú správu ako napríklad Nový Zéland, kde dokázali redukovať ministerstvá s tisíckami zamestnancov na efektívne mašinérie, kde pracuje pár desiatok ľudí, ak nie jednotlivcov bude pre nás nevyhnutné. A nespomínam to kvôli futbalovej remíze, ono to skutočne bolo tak. A ten link z Inessu stojí za prečítanie, aj dva razy, to znie až neuveriteľne!! Proti tomu ponúkam jeden z nášho prostredia, už len ten nadpis zo sme.sk hovorí za všetko: „Audit: Znížiť počet zamestnancov štátnej správy o 20% je nereálne" a to je článok z marca 2007.
Práve teraz politici vedú rozhovory o novej vláde, ktorá dáva ľuďom, ktorí zmýšľajú podobne ako ja a sú hodnotovo orientovaní podobným (ne)smerom ako ja, istú nádej na zmenu k lepšiemu spravovaniu krajiny ako doteraz. Myslím, že je vhodná príležitosť sa zamyslieť, ako a kde začať s tou zmenou. Prvá príležitosť sa naskytne už čoskoro, hneď ako pôjdeme najbližšie na úrad. Bude veľmi zle, ak naň vojdete ako hrdý občan a odídete z neho ako zbitý pes, ktorý toho pobehal veľmi veľa a „hovno" vybavil. Pardón za výraz!
