Ako čerství nováčikovia na festivale sme sa dovalili naPohodu hneď v piatok doobeda, aby sme si stihli obsadiť miesto na divadleKumšt. To ale bolo zrušené, tak sme mali možnosť sa trochu popozerať po ploche.Takýto pohľad sa naskytol snáď ozaj len na začiatku (a možno v soboturáno), kedy bola plocha pred Bažant Stage prázdna a zrazu vidíme, že ajbetón môže byť ozvláštnený jednoduchým nápisom a kresbou. Toto súmaličkosti, ktoré z Pohody robia festival No.1
Niekto sa prechádza, iný skáče. Ramená žeriavov v tvareV, ruky toho šťastlivca v tvare V... Žeby skutočne bolo víťazstvo byťzaviazaný za nohy, visieť dole hlavou desiatky metrov nad zemou a ručať odšťastia. Neviem, toto by som nikdy nedokázal.
Starý dobrý čmeliak, tento krát v prevedení bySkyEurope. Údajne toto aj lietalo priamo počas festivalu, priznám sa, že som tonevidel, lietadiel sa tam mihalo veľa, ostatne boli sme na letisku. AleSkyEurope mám rád, ako povedal ich riaditeľ v jednom rozhovore pre.týždeň, „Naučili sme Slovákov lietať“ a priznávam, že aj ja som jedenz nich, na ktorého sa to vzťahuje. A ešte jedna bláznivá myšlienka nazáver, keď sme už po festivale doma sedeli celá rodina za kuchynským stoloma vymieňali si svoje zážitky a postrehy, lebo sme na festivale malipremiéru celá family, tak nás napadla takáto myšlienka, ako by sa mohloSkyEurope prezentovať. Proste, že by počas festivalu pristál na plochu letiskaich Boening a vystúpili by z neho hostia a účinkujúci, chápem,že to je číre bláznovstvo, ale ten nápad sa nám páčil. Kto vie pri dodržaníbezpečnostných pravidiel? Ja viem, je to nezmysel...ok, končím!
Na Pohode sa prezentovali rôzne „mimovládky“ a každárôznym spôsobom. Veľmi originálne to mali spracované „vlci“, aj som im prispeldo pokladničky, za čo máme od nich doma pekné pero a materiály. Najmä mediálneznáma kauza „Tichádolina“ bola pôsobivá. Fakt celkovo dobrý nápad, že festival má taký širokýa rôznorodý záber od hudby cez diskusie až po tieto „neziskovky“. Proste zahŕňaniečo, čo v každodennom živote nestretnete a čo našej spoločnostiveľmi chýba, keď sa chce posunúť ďalej, sú to obyčajné ľudské hodnoty, užsamotné slovo pohoda ako pocit a stav mysle sa v našej každodennostistráca. A to je škoda.
Ozaj bolo čo obdivovať, hoc aj takéto krásne výrobkyz prútia, ktoré zaujali aj moju manželku. Mne sa veľmi páčia tie slnečnicevo váze na stolíku pod tým slnečníkom. Proste slnko sa skloňovalo vo viacerýchpádoch a súvislostiach po celé dva dni.
Teplo bolo aj Martinovi Mojžišovi, redaktorovi .týždňa a veľmipozitívne „pohodovému“ účinkujúcemu, ktorý sa utiera v literárnej kaviarniArtfóra. To ešte netušil aké teplo ho aj nás čaká v TB aréne......
.... kde vystupoval hneď v prvej diskusiis Štefanom Hríbom (vľavo) a Jurajom Kušnierikom (vpravo). Tievysvetľujúce zátvorky sú ozaj len pre tých, ktorí náhodou nepoznajú týchtopánov z „ pod lampy“. Po takej diskusii a Martinových slovách som ihneďutekal si kúpiť do stánku vonku DVD “Sedem úžasných vecí Martina Mojžiša”. Užsa na to teším!
Martin sa potil ozaj statočne v "TB sauno-aréne", ale znášalto v pohode. Ako vidíme aj na tejto fotke, počas výpadku elektriny besedoval individuálnes každým záujemcom. Veľmi sa mi páčil jeho „obyčajný“ ľudský prístup, ajto, že v hľadisku bola jeho rodinka, s ktorou potom strávil zvyšokfestivalu v piatok aj v sobotu, ako som mal možnosť občas ichstretnúť.
A už to vypuklo! Na Bažant stage prvý nadšený fanúšikna pleciach kamaráta. V pozadí veľkoplošná obrazovka, ktorá priblížilamnohé zaujímavé detaily. Páčili sa mi obidve pódia aj rôzne prevedeniatých obrazoviek, lebo naozaj ste mohol ísť aj úplne na koniec ďaleko vyvaliť sado trávy a ešte stále sa dal koncert sledovať. Paráda!
Toto bolo ozaj vítané osvieženie od dobrovoľných hasičskýchzborov z rôznych kútov Slovenska. Neviem, či to mali títo hasiči ako prácunadčas, alebo tam boli ozaj dobrovoľne. Ale bolo vidieť, že ich to kropenieľudí bavilo, že to robili s citom a bez akýchkoľvek zlých úmyslov, čiškodoradostí. Napadá ma taká možno nevhodná spomienka na rok 1988a sviečkovú demonštráciu na Hviezdoslavovom námestí v Ba. Proste nieje vodné delo ako vodné delo, tieto tu boli prijímané s nadšením.
p.s. V tejto fotoreportáži je autorom 90% fotiek môj syn Matej Sýkora, ktorý mal v tom čase fotoaparát na krku. Väčšinou sme chodili pofestivale spolu a aj keď nie, verím, že aspoň sčasti sa pozerá na svet ajmojimi očami, takže s jeho súhlasom som túto prvú časť vytvoril týmto spôsobom.Inak aj on má rozpísanú fotoreportáž z Pohody, tak som zvedavý ako todopadne....
