Garnier aréna a jej vzdušné tribúny sa zaplnili už dávno pred začiatkom koncertu. Všetci boli zvedaví na vystúpenie Jany Kirschner potom, čo sa „vrátila“ na Slovensko. Minimálne svojím novým CD, na ktoré sa veľmi teším, ako ho začnem postupne objavovať.
Zásluhy jej manažéra Jozefa Šeba sú isto obrovské, ale musím priznať, že tento chlap mi v niečom nešmakuje. Nechápal som, ako môžu 10 minút meškať s ozvučením. Vnímam to ako riadnu dávku arogancie a neprofesionality zároveň, s tým som sa nestretol na festivale nikde inde. A aj minulý rok tomu tak bolo, pokiaľ ma pamäť neklame. Žeby bol až taký náročný na kvalitu? Hmm, možno. Len nechápem prečo prvé dve piesne zneli nejako čudne.
Ale hlavnej protagonistke to slušalo, všetka česť. Červený klobúčik, biele šaty, štýlové okuliare, primerane opálená pokožka, fakt takmer dokonalý image vrátane počas koncertu vyzutých tenisiek a behania po pódiu naboso. Inak Jana má skvelú vizážistku, viď foto na stránke, ale žiaľ už roky chýba tým stránkam obsah. Že by manažérom nasadená vysoká latka nedovolila vytvoriť dokonalý web? To je chyba...
Neviem, čím to je, ale mňa nechytil ani jeden koncert, ktoré som za posledné roky na Pohode s Jankou Kirschner videl. Podotýkam, že doma ju počúvame radi. Máme kúpené jej všetky CD, ale z tých koncertov som išiel vždy s rozpačitým pocitom. Neviem kde je chyba? Ona sa veľmi snaží, ale akoby sa jej nedarilo nadviazať ani raz ten správny kontakt s publikom. Fakt nechápem, ale tá iskra nie a nie preskočiť. Viem, že to je subjektívny pocit. Možno pre väčšinu ostatných to bol jeden z vrcholov festivalu. Aspoň by sa naplnilo trochu odvážne úvodné tvrdenie moderátora scény Juraja Kušnierika, že prichádza jedna z headlinerok festivalu....
Janka si to užívala a fakt sa snažila. Aj takto sklonená nad klávesnicami, kde vyludzovala nové tóny. Ale možno to priveľké chcenie aj v minulých rokoch aj teraz, akoby vadilo. Fakt neviem, určite je chyba aj vo mne, ale nebol to len môj pocit. Ako povedal Matej, musí to byť pre ňu frustrujúce, keď publikum ožije, až keď spustí starý hit „z hudobného praveku“.
Celkovo si Janu Kirschner veľmi vážim, napríklad jej nedávny rozhovor pre Sme bol výborný, je vidieť, že to nie je len „žienka domáca“, ale človek s vlastným názorom a s pokorou. Fakt sa teším na hlbšie počúvanie jej nového CD. Som rád, že ho urobila také "iné".
V spomínanom rozhovore padlo meno hudobníka a producenta Eddieho Stevensa, ktorý nemohol logicky chýbať ani na jej pohoďáckom vystúpení. Dúfam, že jeho prínos nebude len v tom, že Janku naučil obsluhovať túto malú škatuľku. Ale ten duet im išiel, vyšantili sa s mne neznámymi krabičkami ako malé decká. Aj keď jeho výraz tváre na snímke akoby hovoril, čo to stváraš?
Ale Janka a jej dvorný gitarista Zajko sa len spokojne usmievali, my si hráme po svojom a svoje...
Aj takto sa dá pozerať a počúvať koncert Jany Kirschner....z výšky kolotoča bol asi dobrý výhľad nielen na Garnier arénu, ale aj na celý festival. To ozaj nemusím.
S Jankou sa lúčime predčasne, ale optimisticky. Symbolickým pohľadom na belasú oblohu a tri balóny v pozadí. Zelený, označujúci arénu, obrovský teplovzdušný, ktorým sa dá lietať a ešte jeden malý, modrý. Ten asi po úprave veľkosti fotky nájdete asi ťažko....
Presúvam sa do predných radov, aby som si vychutnal na obrazovke avizovanú slovenskú legendu v špičkovom zvuku Tesco stage. Je mi jasné, že basy tvrdia muziku, ale len na tomto stejdži to dokázali majstri zvukári pretaviť v dokonalé dielo. Tu vám hudba ozaj vibrovala v žalúdku....ale zároveň basy neprebíjali všetko ostatné. Žiaľ to sa už nedá tvrdiť o väčšine zvyšných pódií.
Aj Braňo Jobus ukazuje aký bol malý resp. vysoký, keď začal počúvať kapelu svojej mladosti a svojho srdca. Fakt to vystihol, keď hovoril, že sú to hudobníci extra triedy a je len škoda, že s výnimkou toho najmladšieho, sa im nepodarilo presadiť aj vo svete. Aj to je daň za roky života za socialistickou oponou.
Aj keď trochu rozpačito či skôr nekoordinovane prichádzajú na scénu - Collegium Musicum. Len kde je zvyšok? Po zvukovej skúške sa asi nestihol bubeník kapely pripraviť úplne dokonale, keď si ešte na scéne šnuroval tenisky. Veď aj to gesto rukou jasne hovorí: chlapi, kde ste, začíname! Zámerne nemenujem, až v nasledujúcich portrétoch si predstavíme jednotlivých protagonistov.
Marián Varga a Hammond. Tu snáď nie je ani čo viac dodať. Hudobný génius a vzácny človek.
František Griglák, ďalšie meno, ďalší pojem. Jeho Fermáta pre mňa znamenala kedysi hodne. Nakoniec príbeh s názvom Huascarán asi poznajú viacerí. Fero to vyšíval ako za mladi.
A do tretice, ďalší "klasik" - majster svojho remesla: Fedor Frešo. Zažil som ho, hrať kde kade, ale do smrti vo mne zostane jeho skvelý výkon na jednom z vianočných koncertov folkového Slnovratu u Rolanda. Obrovský chlap s malinkou mandolínou (isto si ju vyrobil on sám) dokonale sprevádzal v jamm session folkáčov. Asi mal zákaz hrania alebo čo, keď sa tam zrazu objavil. Ale s Malovičom tam občas hrával, to je pravda.
A najmladší člen kapely, určite jeden z najlepších bubeníkov a teraz pozor, v Európe alebo na svete?! Slovensko som logicky vynechal. Martin Valihora už jeho hranice dávno preskočil a je ozaj hráč svetovej extratriedy. Vrelo odporúčam prečítať si s ním nedávny rozhovor v týždni. Dozviete sa ako sa cíti medzi spomínanými starými „fotrami“, ale aj veľa dôležitého o jeho názoroch na život, fakt to stojí za to! Už len ten názov je veľavravný: Nechcel som zomrieť
Pohľad na kapelu dohromady. Fakt im to šľapalo dokonale. Marián príliš neodlietal do zvykových vývrtok a zostal pri svojom precíznom hraní. Fedor s Martinom v dokonalej symbióze držali skvelú rytmiku a do toho púšťal svoje technicky dokonalé gitarové sóla Fero. Spoločne ozaj vydarený koncert, ktorého základom je kvalitná hudba. Nakoniec na vystúpenie na Pohode si museli chlapci rok počkať, hrali s veľkou chuťou. Isto sa tešili, bolo to cítiť. Čo to sa dá dozvedieť aj vo videorozhovore .týždňa
Na výkon „kolégia“ sa prišli pozrieť aj tieto dva holuby. Najprv jeden, ale keď hrkútal, že to je výborná muzika, priletel aj druhý. A neboli to jediné vtáky na koncerte, lebo na pódium sa zlietli aj „supy“.
Samozrejme nie doslovne, kde by sa na trenčianskom letisku taký sup zobral. Ale nech mi páni fotografi prepáčia, to ich obliehanie okolo Vargu bolo smiešne a rušivé zároveň. Osobne si myslím, že celkovo by sa ich pohyb priamo na pódiách mal obmedziť všade. Chápem, že si robia svoju prácu, ale miesta pod pódiom aj v zákulisí na fotenie majú dosť a so svojimi delami si môžu priblížiť obrazne povedané aj chĺpky v nose....Aj keď uznávam, že Vargov spôsob hrania a jeho ruky na klávesoch sú veľmi fotogenické a magické. Ale až takto ho obliehať ?!
Toleroval by som na pódiu ešte dvorného fotografa festivalu Ctibora Bachratého, ktorý je na fotke schovaný v čiernom triku za Vargom. A aj Agnes Snopko mi na pódiu nevadí. On je človek, ktorý si to môže "dovoliť". Navyše keď viem, že si prišiel odfotiť svojich celoživotných priateľov a „spolubojovníkov“ na kultúrnom poli. Proste manažér stage by mal regulovať počet fotochtivých žurnalistov. V istom okamihu som myslel, že Mariána zožerú, obkolesili ho doslovne ako supy svoju obeť takmer zo všetkých strán. Mali šťastie, že Varga keď hrá, je vo svojom svete a tak ich asi nevnímal. Fakt neviem, či iný muzikant by neprestal hrať a neposlal ich do... preč.
Fedor Frešo, ktorý s noblesou koncert aj moderoval, sa na pódiu potil nielen od tepla, ale aj keď Marián zrazu zostal bezradne sedieť, lebo „niečo“ vypadlo a on nemohol hrať. Ale aj túto chybu chlapi zvládli a svoj koncert úspešne dotiahli do konca.
Zaslúžené ovácie a jednoduchá ďakovačka! To, že im manažér pódia nedovolil pri návrate a vytlieskaní prídavok, aj napriek Jobusovmu prihováraniu, pokladám za obrovskú chybu a necitlivosť. Verím, že tých pár minút by pri príprave ďalšieho vystúpenia majstri zvukári zvládli dobehnúť hravo. Škoda!
Sklamaná bola aj táto ružová diváčka, ktorá ladila s Frešovým trikom. Zaujala ma, ako bola od hlavy až k päte (=nechtom na nohách) dokonale ružová. Ale ešte viac si cením, že si ten koncert užívala, aj keď Collegium Musicum nehrá úplne jednoduchú hudbu. Paráda!
A pomaly sa zvečerieva, začína fáza, kedy slnko prestáva piecť a ľudia voľne vegetujú na tráve a oddychujú. Balón klesá ako ranený mega slon k zemi a festival sa nadychuje na večerný set.
Môj foťák už má niečo za sebou a jeho technické možnosti sú obmedzené. Navyše ja som skôr ranný slávik ako sova a už som toho mal dosť. Tak sa s piatkovým programom rozlúčime pohľadom na pekne osvetlené večerné pódium, kde predviedla výborný výkon Sharon Jones and The Dap-Kings. Celkovo sme sa zhodli, že americkí hudobníci hrajú neskutočne presne a ozaj skvelo. Majú to v sebe. Plus široká a tvrdá konkurencia a hudobné korene z minulosti a celkovo rozdielny výsledok je cítiť.
Ešte nás čakajú fotoreportáže zo soboty. Tú som absolvoval s požičaným foťákom od Bašky (jej ďakujem aj za úpravu fotiek) a to bolo iné kafé. Snáď bude chutiť.
