Náš festival začal pokusom dostať sa na divadlo GuNaGu a ich kus: In Da House. Tento zámer malo viacero divákov a tak sa pred Garnier arénou vytvorilo malé more čakateľov. Na pomerne silnom slnku čakali tí, čo boli vpredu aj vyše hodiny, ako som započul. Ozaj, čo bránilo nechať zrkadlovú arénu otvorenú skôr?
Vyhlo by sa tlačenici, ktorá vznikla po otvorení dverí. Ale, aj keď to bude znieť idealizovane, dav na Pohode je dosť tolerantný, fakt si dovolím napísať, že festival nás robí lepšími. Nezachytil som to úplne dobre, ale tu vpravo v tom tlačiacom dave je vozičkár, ktorého napriek značnému tlaku telo na telo, všetci krásne pustili dnu. Jediná nevýhoda bola, že citlivejšie slečny si sťažovali: (voľný citát) „Fuj, ten chlap bol ale spotený, musím sa ísť potom osprchovať". Podotýkam, že nešlo o mňa, hoci aj ja som mal triko prepotené. Ale vyzliecť sa do pol pása, to som si nedovolil.
Dokonale „dopotenie" nás ale čakalo vo vnútri. My sme to nakoniec vzdali. Síce sme videli lepšie, ako ukazuje fotka, ale nebolo počuť. A uznajte sami, že smiať sa len preto, že sa smejú ostatní, by bola hlúposť. Ale faktom zostáva aj to, že napriek meškaniu, mala „žúrka v Londýne" veľký úspech. Dôkazom boli salvy smiechu, ktoré občas zaznievali z preplnenej Garnier arény.
Za to v susednom rovnomennom stane vládla pohodička. Tá fotka s Garnier girls čakajúcimi na zákazníkov na pohodlných Garnier vankúšoch mi nevyšla. Aj táto je poznačená možno kvapkou potu na objektíve, ale aspoň trochu ukazuje ako finišovali prípravy na nápor spomínaných upotených zákazníčok. Súčasťou Garnier image boli aj ružové balóniky a zelené jablká. Aj keď som nepochopil o čo presne v tom stane išlo, isto mali úspech, lebo bolo po jeho otvorení stále plno. Nakoniec výzva, že sa treba starať viac o seba, má niečo do seba, len nesmie prevládnuť starostlivosť o telo nad starostlivosťou o dušu.
O jablká išlo aj v tomto prípade, kedy zvláštny spôsob zásobovania po rebríku zvolila finančná skupina ČSOB. Robím si trošku srandu, ale v podstate je to vrátane trčiacej hadice taký kontrast voči fotkám „šťastných ľudí", ktorí spolu tvoria bohatší svet. Niekedy si myslím, že reklamné agentúry nás - cieľovú skupinu majú za bláznov.
Ale musím uznať, že ČSOB aréna sa mi páčila, aj keď tie priateľstvá mladých dokonalých ľudí z plagátov pôsobili na mňa rušivo. Ale bez sponzorov to nejde a som rád, že ČSOB Pohodu podporila. Ani neviem prečo mi tribúny pripomínali hľadisko pre tenisové kurty, ale určite to bol významný krok k lepšiemu oproti minulým dvom ročníkom, kedy sa v nabitom TB stane nedalo poriadne dýchať alebo sa musel agregátmi vháňať vzduch.
Lietajúce jablká do tretice a naposledy. Boli obrovské, zadarmo a na každom bola nálepka ČSOB finančná skupina. Nakoniec prečo nie? Zahryzol som si do jedného z nich aj ja, keď ich už tak pracne vynosili v bedničkách hore. A „hádzači" jabĺk boli príjemní, veselí a hlavne skutoční. Takí normálni chalani, ktorých to bavilo.
Výhodou festivalu Pohoda je široká možnosť výberu. Keď sa nedostaneš na GuNagu a nechceš stáť v rade na Garnier starostlivosť, môžeš sa ísť občerstviť alebo len tak sa vyvaliť do trávy. Alebo si môžeš zájsť na hudobné divadlo v podaní britských RootlessRoot: Sudden Showers of Silence. Vystúpenie to bolo zaujímavé, ja som sa ale nedokázal až tak sústrediť. Napríklad ma vyrušovala „ne-činnosť" zvukárov, ktorá sa prejavila aj takýmto nevhodným položením obyčajnej fľaše minerálky. Ale manželke sa dej páčil, sledovala ho celý a povedala, že to malo myšlienku. Aj keď na fotke vypadá, že sa muž a žena len „mlátili" palicami.
Široký záber Pohody nad rámec bežného festivalu vyjadruje aj záber na tento kontajner, ktorý informuje o tom, že napr. z 30tich PET fľašiek môže byť jedna fleecová bunda. Alebo z dvoch kartónových nápojov sa dá vyrobiť jeden m2 kuchynských utierok. Atď. Niekedy mám pocit, že u nás sa o recyklácii druhotných surovín a triedení odpadu len hovorí a reálne takmer nič nerobí. Niečo o tejto téme si môžete aj kliknúť tu. Našou domácou realitou je, že momentálne prestávame triediť odpad, lebo nie je možnosť vyseparované produkty, kde odovzdať.
Ale späť k téme festivalu. V pestrom programe piatok poobede nás popri hudbe zaujala aj táto beseda, s názvom: Kde sme doma? Na otázky osvedčeného moderátora Štefana Hríba odpovedali: M. Handzuš, P. Polnišová, P. Hunčík a Akshay Kumar Dixit, Ind ktorý žije v Blave už 22 rokov a má tam jednu z najlepších indických reštaurácii v meste. Ostatných snáď predstavovať netreba. Beseda ma ale nenadchla. Stačil oneskorený úvod spôsobený technickými problémami a už sa musel Števo ponáhľať, celý čas sa mi zdalo, že otázky plávali po povrchu. Nakoniec celú besedu uťal s tým, že o 5 minút moderuje vo vedľajšej ČSOB aréne a bolo. Ale pravdou je, že ani zo strany publika žiadna poriadna diskusia nebola.
Štefan Hríb sa zbytočne ponáhľal, diskusii .týždeň naživo: „Fedor Gál 20 rokov po..." predchádzalo jedno prekvapenie, ktoré uviedol moderátor ČSOB arény a Hríbov „podriadený" Juraj Kušnierik. Ten pozval na scénu klasika slovenskej hudby a pána muzikanta Mariána Vargu. Žijúca legenda v skvelej kockovanej čiapočke zahrala zopár kúskov akoby pozvánku na očakávaný sobotný koncert celého Collegium Musicum. V skutočnosti existuje priama súvislosť medzi hudbou Mariána Vargu a besedujúcim Fedorom Gálom a jeho filmom „Krátká dlouhá cesta". Všetko potrebné nájdete na www.kratkadlouhacesta.cz v sekcii Kdo je kdo. Celá beseda a vystúpenie Fedora Gála bolo veľmi, veľmi dobré!
Fedor je nielen tuhý fajčiar, ale najmä výborný rečník a hlavne človek, ktorý prežil toho neuveriteľne veľa. Viem, že ako priamy účastník nežnej revolúcie to celé vnímam zainteresovane, ale ozaj sa mi jeho slová páčili. Často mi hovoril z duše a ohlas vcelku zaplneného auditória ako aj otázky z publika ukázali, že beseda zaujala. Fakt mal čo povedať a dovolil si aj oponovať Števovi Hríbovi, čo bolo fajn. Hlavné posolstvo z besedy? Demokracia neznamená automaticky slobodu, tú si musíme strážiť a vybojovať každý jeden z nás. Teda aj ty! VPN neprehrala, máme tu slobodné voľby a to akú biednu politickú reprezentáciu sme si zvolili, to je len odrazom stavu našej spoločnosti. Ale bol aj kritický do vlastných radov, keďže ako čestný predseda strany s veľkým potenciálom, ale 0,2% volebnými preferenciami (pre neznalých hovorím o mojej obľúbenej OKS) nedokáže pomôcť, aby sa schopní podieľali na riadení štátu. Polemizovať by sa dalo o tom, či ozaj generácia mladých ľudí, ktorí sa narodili po roku 1989 je nádejou do budúcnosti, že práve oni, keď budú vo veku nás štyridsiatnikov, dokážu túto republiku nasmerovať k lepšiemu. Najviac mi ulahodil, keď povedal, že štát nemá moc v láske a vníma ho len ako „organizáciu", ktorá má človeku zabezpečiť kvalitný servis na život. Viem, že som to necitoval presne a viem, že toto je dlhý popis jednej fotky či skôr diskusie, ale fakt to stálo za to. Škoda pre tých, ktorí tam neboli.
Smejúci sa Fedor na provizórnej autogramiáde svojich kníh a DVD. Jeden podpísaný kúsok je už aj u nás doma vo filmotéke. A ak mám byť úprimný, bojím sa toho filmu, aj keď sa teším, keď si ho pustím. To sú paradoxy, čo? Žiaľ naša doba je taká! Všimnite si pána v žltom tričku s kamerou v ruke, to bol Fedorov tieň, hoci ho nepoznám, predpokladám, že vznikne opäť nejaký kvalitný dokument. Naši SK dokumentaristi sú poslednou dobou „veľmo" dobrí, mám z toho radosť!
A rozlúčka s Fedorom Gálom....tabakový priemysel má z neho isto radosť. Nakoniec pri jeho životných osudoch pôsobí upozornenie z cigaretových škatuliek, že FAJČENIE ZABÍJA, či ako presne znie ten nezmyselný nápis, poněkud divně. End, na pódiu už řádi ďalší velikán z radov „disidentov". Vlasta Třešňák, ktorého práve Fedor na záver svojej autogramiády len tak medzi zuby odporučil jednou vetou: „Ten je dobrej, on si to na rozdiel od nás, aj odsedel v base!" (voľný preklad aj prepis)
To je on v plnom nasadení, Vlastimil Třešňák a.... jeho web.
Vlastimil Třešňák a.... jeho Band. Nie banda, ale veľmi kvalitne šľapúca skupina. Fakt hrali títo borci skvele, aj zvuk celkom ušiel. Škoda len, že spev bolo málo rozumieť, Vlastove texty si to zaslúžia. Ale napriek malému záujmu publika hrali chlapi na čele so spievajúcim Třešnákom ako o život.
A život si skvele užívala aj táto tanečníčka z radov divákov, ktorá ozaj excelovala počas spomínaného koncertu. Evidentne to bola bývalá gymnastka prevtelená za lietajúcu vílu, predvádzala skvelé kúsky, ktoré som nedokázal zachytiť. Navyše po celý čas, čo som na festivale fotil mi ostala na objektíve zaschnutá spomínaná úvodná kvapka potu. Takže ak chcete vidieť kvalitné a ozaj vydarené fotky z našej Pohody, kliknite si na Matejove tri fotočlánky. Keď si ich pozerám, s hrdosťou vidím trošičku aj sám seba. Akoby som v nich videl a cítil aj kúsok zo mňa, z môjho pohľadu na svet. Skvelý pocit otca! ď.
Slobodná Európa nabratá na rohy! Po krátkej dojemnej chvíľke sa vraciame späť na pódia, kde si krátko predtým Whisky strhol dole košeľu a nastavujúc svoje skvelé telo slnku sa prihovára publiku: „Fuj, to je hic! Nechápem ako to môžete vydržať celý deň na tom slnku, na tej páľave". Koniec voľného citátu. Tento koncert mi unikol, tým že som prišiel neskôr, akoby som už nedokázal vstrebať jeho atmosféru. Tak som odišiel, čo je asi škoda. Ale verím, že slobodnú Európu ešte zažijem. Aj s malým, aj s veľkým S.
ČSOB Aréna praská vo švíkoch a to ste mohli na predchádzajúcom zábere vidieť, že ani Whisky a spol nemali o divákov núdzu. Noha na nohe ako vtipne poznamenal Matej, ale v skutočnosti na pódiu „řádi" Noise of Human Art alias N.O.H.A. Toto je veľkou výhodou Pohody, že si odskočíte z jedného pódia na druhé, prejdete pár krokov a objavíte nový svet. Tá pestrosť a rozmanitosť v hľadisku aj na pódiách je úžasná vec, to je niečo mimoriadne! Koniec prvej časti...
