Troy Von Balthazar sa volá tento muzikant, ktorého koncertu v zrkadlovej sieni som dal prednosť pred „megahiezdou" Rišom M. Urobil som tak na základe odporúčania Miša K. v jednom z predfestivalových článkov a nesklamal ma. Napríklad elegantný kotúľ vzad priamo na pódiu bol efektný. Taký veselší Andrej Šeban, tiež si sám zapínal kopec krabičiek, z ktorých sa „súkali" iné tóny, zvuky a nástroje. Aj fórik s maskou zajačika a k tomu zodpovedajúci „taneček" vrátane jednoduchej muziky pobavil. Mám ho zachytený aj na fotke, ale tá už ozaj nie je zverejniteľná. Žiaľ celková kvalita tohtoročných „potom zakvapkaných" fotiek z Pohody je nižšia, prepáčte ešte raz.
"Zlaté 60te" roky priniesla na pódium legenda a človek s veľkým Č - Marta Kubišová. Plne chápem Matejov názor, že to boli „pesničky pre pamätníkov, či jubilantov". Ale ja som si nemohol nechať ujsť vystúpenie speváčky, ktorá za normálnych okolností mohla byť svetovou (?), no dobre európskou hviezdou. A ktorá to aj na pódiu zaplnenej ČSOB arény spustila na plné pecky, až som bol prekvapený.
A že bolo publikum nadšené, o tom svedčí aj táto fotka. Pani Marta zaspievala ozaj výborný koncert, ktorý potešil všetkých jej priaznivcov. A pokiaľ si spomínam, text jej vypadol len raz, aj to zvládla so šarmom a eleganciou. Ozaj milé boli jej poďakovania a vyznania do hľadiska, ktorými dávala jasne najavo, že nezabudla na 20 rokov komunistického zákazu vystupovať. Koľkí z nás by to dokázali, obetovať závratnú kariéru za pevný a charakterný postoj, však Helenka či Vašek?
A na záver jedna neostrá, ale aj tak zaradená fotka. Ten symbol novembra ´89 v pozadí s Martou Kubišovou, ktorá so svojou Modlitbou ako jedna z prvých vystúpila pred zaplnenou Letnou, je pre mňa dôležitý. A nebola to moja ruka, ktorá zdvihla prsty do tvaru V. Inak som milo prekvapený, koľko videí je na Youtube práve s touto už legendárnou nadčasovou piesňou. Nakoniec kliknite si sami. Keď uvidíte fotky mladej Marty, pochopíte, že som o „fotku vyššie" s tou hviezdou nepreháňal.
Legendou, ale celosvetovou je iná dáma „v najlepších rokoch", rockerka telom i dušou Patti Smith. Jej hudbu nepoznám a pri tom aj zostaneme. Ale koncert som navštívil, aj som si trošku zaskákal, či pohupoval v rytme. Nakoniec program festivalu bol koncipovaný tak, že v tom čase, nebolo nikde nič až tak zaujímavé. Tak sa všetci zišli na Patti, ktorá si dokázala počas spevu zapliesť aj vrkoče. Zaujímavou spomienkou zostane pre mňa aj susediaca diváčka, či skôr tanečníčka, ktorá si koncert ozaj prežila naplno a niet sa čo čudovať, keď spievala všetky texty s hlavnou hviezdou piatkového večera. To sa mi páčilo, aj som jej v duchu závidel najmä tú angličtinu....
A že nekecám, keď tvrdím, že na Patti boli všetci, svedčí táto večerná snímka, ktorá zachytáva prúdiaci dav k druhému vrcholu večera, aspoň pre mňa. The Blind Boys of Alabama. „Starí známi" by sa hodilo napísať, keďže títo nevidiaci speváci na Pohodu po roku zavítali opäť. A bol to skvelý zážitok, kto nepočul a nevidel, neuverí. Lebo ani foto nemám, keďže som si chcel koncert "vyslastiť" a bola už tma.
Túto fotku si vážim. A vlastne k nej niet ani veľmi čo dodať. Jedine, čo môžem, je skopírovať už napísané: „Sobota, takmer pravé poludnie. Je dusno, slnko pripeká. Blížime sa na Bažant stage, keď zrazu oproti nám prichádza známa tvár v červenom tričku. Osobne Mišo Kaščák nám rozdáva letáky s programom vystúpenia, na ktoré mierime. Som zaskočený, uznajte, nie je zvykom, aby toto robil riaditeľ. Mrzí ma, že som mu aspoň nepovedal pár slov o výbornom festivale a nepodal ruku. Aspoň sme so synom poďakovali. Ešte chvíľu nad tým premýšľam, že možno autogram som si mohol vypýtať :-). Ale bol som zaskočený." Takto som popísal naše stretnutie bezprostredne deň po tragédií a som rád, že aj s odstupom času a následným vývojom udalostí po Pohode môžem konštatovať, že Mišo je svojimi názormi a postojmi ojedinelý zjav u nás, lebo dokazuje že aj obyčajnou ľudskou slušnosťou, normálnym prístupom a rozumnými postojmi, sa dajú robiť veľké veci. A ten pocit, že to tak je, pre mňa osobne je veľmi dôležitý.
Mišo nás pozýval na spoločný koncert Orchestrov Opery SND a Maďarskej štátnej opery. Bol to zážitok, na ktorý si vyčlením sólo fotoreportáž. Podotýkam, že to sa ozaj ťažko popisuje, pozrite si na youtube videá, myslím, že aspoň trošičku pochopíte, čo sa dialo. Aj tento pohľad dozadu do nadšeného hľadiska je vcelku veľavravný. Myslím, že opäť sa potvrdila správnosť a nadčasovosť rozhodnutia, ktoré do dramaturgie Pohody prináša spojenie „vážnej" hudby s letným festivalom a jeho publikom. Miestami mi naskakovali zimomriavky po tele a fakt to bolo skvelé !! Vzhľadom na súčasný vývoj SK/HU vzťahov, ktoré nám servírujú zbabelí politici sa mi žiada doplniť tento citát z klasicky výborného Fera Guldana, ktorý v Sme z 19.9.2009 v rubrike „Dnes píše" napísal: „Neodsúdia škandály v súdnictve, nevykopnú štváčov z vlády, nič iné, inú agendu ako Maďarov nemajú. Ani trochu im neprekáža, že na konci tohto svinstva sú povolávacie lístky, pravda, nie pre nich. Stačí si spomenúť na dokmásané domy v Chorvátsku. Je to vrchol nezodpovednosti a zbabelosti všetkých politikov vrátane oplašenej opozície, keď jasne neodsúdia štváčov vrátane predsedu vlády s jeho úboho jednoduchou demagógiou." Ostatne Guldan píše tak dobre, že stojí za to si kliknúť a prečítať celé.
Ten koncert bol výborný, určite sa páčil aj Živým kvetom, ktoré spolu s manažérom Bažant stage sledujú zo zákulisia, čože sa to na hlavnom pódiu a pod ním deje. Mimoriadne vystúpenie, na ktoré rozdával Mišo samostatný letáčik so zoznamom skladieb a s menami interpretov, bolo vynikajúce! Aj preto sľubujem, že sa k nemu čoskoro (do Vianoc ?! :-) ) vrátim sľúbenou fotoreportážou.
Trošku si oddýchnime od hudby a potešme sa pohľadom na punkomat. Ozaj vydarený fórik a nápad! A to vôbec nie som bývalý punkáč. Aj pre tieto zdanlivé maličkosti chodím na Pohodu rád. A ak vám to nič nehovorí, nevadí.
A ešte jeden pokus o zachytenie nezachytiteľného. Individuálne oblievanie vedrom od hasičov, ktoré zaujalo aj v pozadí sediacich „prútikárov", ktorí počas festivalu školili do tajov tohto krásneho remesla.
V úvode spomínaný vrbovský „multižánrista" Braňo Jobus, ktorého tvorbu sa chystám objaviť. Teraz som si stihol len na chvíľu odskočiť na jeho „domovskú" scénu, kde vystupoval s jednou zo svojich x formácií. Na Tesco stage hrajú Karpatské chrbáty a Art Music Orchestra. A zrovna v tomto "Víkende" má Braňo popísané ako strávi svoj týždeň, prečítajte si to. Fakt je to vzácny "exemplár" v našich končinách!
Jeden krátky KUK do ČSOB Arény, kde v diskusii „.týždňa naživo" debatujú pod moderátorskými krídlami Š.Hríba vzácni a múdri hostia, žiaľ skladba programu v daný okamih mi nedovoľuje zostať dlhšie, najmä františkánskeho kňaza brata Filipa som chcel nielen vidieť, ale aj počuť.
Áno, práve kvôli tejto „nenápadnej" slovenskej kapele som len obehol susedné stage, aby som včas zaujal dobrý flek na koncerte, na ktorý som sa vnútorne veľmi tešil. Až tak moc, že som ostal trošku sklamaný, nakoľko hneď počas prvej piesne zlyhal zvuk. To ma dosť rozčúlilo, rozladilo a už som si nedokázal až tak užiť mojich obľúbencov. Nechápem ako to je možné, na čo toľko skúšok a cavykov, keď potom keď sa ide na ostro, to nevyjde.
Ale Lucia a celá kapela s ňou to aj tak rozbalili naplno a šantili na „veľkom" pódiu ako sa patrí. Celkovo to bol vydarený koncert, ale ja som už zostal vnútorne trošku mimo.
V slušne zaplnenom hľadisku sa okrem „skalných" objavilo aj pár vzácnych „návštev". Znalci spoznávajú Honzu Šibíka, českého Andreja Bána :-). Ale nie, žartujem, obidvaja sú páni fotografi, resp. páni reportážni fotografi, čo tomu dodáva iný rozmer a význam. Na ich spoločnú besedu som sa tešil....
Pri tejto príležitosti som zavítal na Šibíkov web a stojí za to si tam kliknúť. Okrem iného tam nájdete aj výborný „čerstvý" rozhovor v Reflexe, kde dlhodobo pracuje. A viete, čo vlastne Honza s veľkým zanietením a opakovane fotil ? Toho mladíka v čiernej košeli, ktorý mával v hľadisku s vlajkou. Hmm, aspoň mám predstavu, čo zaujíma profesionálov :-). A ešte som zachytil v hľadisku aj pospevujúceho šéfredaktora SME, ale fotka nestojí až tak za zverejnenie. Takže ideme ďalej, do finále.
Tým sa v dôsledku dobre známych okolností stala pre nás dovtedy neznáma kapela z Kanady „The Burning Hell". Potom, čo predčasne „zrušili" Živé kvety z Bažant Stage, sme sa premiestnili na koncert tejto výzorovo rôznorodej šestice. Zaujalo ma, že oni vlastne pôsobili tak obyčajne, normálne, žiadne image. Ale to čo predviedli, ma zohrialo. A veruže mi bola kosa v zhoršenom počasí.
The Burning Hell - kanadský melodramatický mix alternatívy, folku a country. Ďalší náš hudobný objav. Nadchli nás na berlínskom Pop Komme, ich koncert bol jednoznačne najlepší z celého hudobného veľtrhu. Spontánna hudobná radosť, výborné texty, sympatickí ľudia a úžasný kontakt s publikom. Myslíme si, že kto ich uvidí, tomu učarujú. (správa z archívu festivalového webu 17.12.2008)
Opäť trefa do čierneho od dramaturgie festivalu, nech stále nechválim len Miša :-). A ja dodávam: Potvrdené na 1000% !
Kvalita fotky nič moc, ale aspoň chabý pokus o zachytenie toho nasadenia s akým frontmann kapely spieval. Fakt skvelý zážitok, celá kapela stála za to! A propó, celá kapela?! Keď si pozriete web kapely, zistíte, že na Pohode vystupovala len časť tohto zaujímavého zoskupenia. Zhodou okolností dnes a zajtra (21.-22.9) vystupujú v Prahe, pokiaľ máte možnosť, neváhajte.
Vystúpenie „horiaceho pekla" ide do finále, koncert a žiaľ aj Pohoda vrcholí. Prídavok bol už na hrane, ledva ho stihli dohrať, už odfúkavalo zadnú plachtu. V pozadí pristavené kamióny ako ochrana pred blížiacim sa živlom, všetko ostatné, čo nasledovalo bolo dostatočne medializované a popísané. Napriek všetkému „nešťastiu", ktoré festival a jeho návštevníkov postihlo, si dovolím dodať nasledovné:
Teším sa, keď títo „diablíci" prídu v plnom obsadení a naplno to rozbalia na jednom z hlavných pódií na budúcoročnej Pohode. Verte mi, bude to stáť za to! A pre „mudrlantov", čo budú chcieť diskutovať na tému, že mi ide len o zábavu, ešte jedno info na záver. 4.októbra o 10tej štartuje v Košiciach najstarší maratón v Európe. Trať dlhú 42,195 km prebehne minimálne aj jeden žltočervený náramok z festivalu a bude to ten, čo ešte stále nosím na svojej pravej ruke ako spomienku. Až keď dobehnem do cieľa, tak ho definitívne „rozstrihnem" a zavesím k dvom predchádzajúcim na nástenku nad stolom. Naivné? Možno, ale ja to tak cítim.
