TRIANGO, oznamoval veľkými čiernymi písmenami výrazný žltýplagát vylepený po meste. Keby som pod tým, mne neznámym názvom, nezbadal meno Peter Breiner (klavír), tak by som nevedel,o čo presne ide. Aj ďalšie meno, Stano Palúch (husle), je dlhodobá zárukakvality. Len tretí do partie, Boris Lenko (akordeón), bol pre mňa osobne malouneznámou, to meno som len matne registroval z médií. Takže TRIO kvalitnýchmuzikantov a hrajú svetové TANGO, ako sa dozvedáme aj z rozhovorus Petrom Breinerom deň predtým v SME. Takže vtipné spojeniea máme z toho TRIANGO, názovkapely či skôr projektu.
Ale vráťmesa späť do sály MsKSS v Bojniciach, kde pani riaditeľka uvádza ich koncertslovami, že sa jej splnil sen, vidieť naživo hrať pána Breinera. A eštecituje Juraja Kušnierika, časť jeho oslavnej recenzie po minuloročnom koncerte Trianga na Bratislavskom hrade. Miernezaplnená sála tlieska po jej privítaní. „Pekný príhovor“, šepká manželka.A dodáva „dobre pripravený“. Ale to už nastupujú na pódium traja spomínanípáni a sálou znie opäť potlesk, ale mohutnejší. PeterBreiner sa krásne usmeje a sadá si za nablýskaný klavír Petrof, ktorýdominuje pódiu. Vľavo sa postaví Stano Palúch so svojimi husľami k užpripravenému stojanu na noty a Boris Lenko si sadne na stoličkua nasadzuje mohutný akordeón. Na ruku si navlečie krátky čierny návlek na predlaktie,po chvíľke mi dôjde, že si chráni ľavačku, ktorou drží svoj nástroj.A hotovo, žiadna aparatúra ani mikrofóny, ako sa stihol začudovať synMatej. Čistá akustika! Boris si ešte premiestňuje stoličku aj notyk spoluhráčom so slovami: “Dám si to k vám bližšie“ a koncertmôže začať.
Chlapi sivymenia vzájomne zopár povzbudivých pohľadov a úsmevov. Zaznejú úvodnétóny, preskočí medzi nimi iskierka, akoby ste škrtli plynovým zapaľovačom,a už šľahajú prvé plamienky tanga do hľadiska. Potlesk po prvej skladbenaznačuje, že iskierka sa rozšírila a že večer bude stáť za to! Nemámhudobné vlohy, nebudem sa snažiť o žiadne recenzie. To sa musí zažiť! Lenmoja únava a nevyspatosť mi bránia vo väčšom emočnom prejave, ale aspoňtlieskam, čo to dá. A nie som sám, koncert sa páči, potlesky medzipiesňami sú dlhé a vrúcne. Sem tam niekto povzbudivo zahvízda. Zo dvakrát, keď už sa mu zdá potlesk „pridlhý“, PeterBreiner poznamená, že to ešte nie je koniec.
Koncert sanesie v znamení tanga. A veru, aj si občas predstavujem, ako navoľnej pravej časti pódia ONA a ON tancujú. Ale musím si vystačiť len sosvojou predstavivosťou a schopnosťou nasávať rytmus. Občas medzijednotlivými skladbami vstane Petera len tak obyčajne civilne uvedie ďalšie číslo, či povie názov odohratejskladby. Rozdá svoj široký úsmev nielen do hľadiska, ale aj na kolegov.Evidentne ich to hranie baví, rozumejú si a vzájomne si medzi sebouprihrávajú tóny a sóla. Dokonale ovládajú svoje nástroje, tá prirodzenáľahkosť hrania a kvalita je cítiť.
A mydiváci vidíme ako sa Peternajčastejšie so sústredeným výrazom, ktorého vyjadrením je vystrčený jazykk hornej pere, vnára do každého tónu. A zabáva sa! Na spestreniepridá ľahkú vtipnú show, kedy vstane od klavíra a spraví pár tanečnýchkrokov sem a tam, luskajúc pritom prstami do rytmu. Alebo uprostred piesnelen v pauze medzi tónmi naznačí pohybom rúk gestá pravých latino tanečníkov,ba dokonca pri poslednej skladbe sa akoby v ňom prebudilo aj jehodirigentské druhé Ja a miestami dvíha ruky, akoby chcel aj dirigovať. Senvidieť hrať naživo Petra Breinera sa splnil nielen pani riaditeľke. Ale nebolato len „one man show“, lebo skutočne na pódiu bolo TRIO.
StankoPalúch. V medzihrách skromne stál na pódiu, akoby tam ani nepatril,akoby hovoril: „Ja nič, ja muzikant“. Veď práve, keď zobral sláčik do ruky, takto stálo za to. Aj pri svojej hudobnej hluchote som cítil, že to je krištáľovočistý zvuk, ktorý ide až do srdca. Páčilo sa mi aj jeho „džemovanie“ do rytmu,keď klepkaním prstov na husle sprevádzal sóla kolegov. Ozaj skvelý muzikant.
BorisLenko. Pre nás neznalcov objav večera. Ovláda svoj nástroj dokonale,pozorne sleduje svojich partnerov a miestami ledva obsedí na stoličke,klepká si rukami do rytmu. Mimoriadne ma zaujala už spomínaná ľavá ruka, akobyuväznená v popruhu nástroja. Biela vystrčená dlaň, ktorá v istýchokamihoch hrania neuveriteľne rýchlo kmitala a mihotala sa. Vytvárala týmzvláštny obraz mihotajúcej sa akoby samotnej bielej ruky, ktorý mám stále predočami. Pre niekoho možno smiešny, pre iného zanedbateľný, pre mňa dosťfascinujúci detail. A Boris sa blysol aj malou srandičkou. Keď Peter uvádzal uprostred koncertu ako bonus pre jehonávštevníkov tri piesne „é speciale“, ktoré odznejú len na koncerte, takk tomu pridal aj prémiu navyše, ktorou bol srbský preklad Breinerovho sprievodnéhoslova v Borisovom prevedení.
Ak steočakávali podrobný popis jednotlivých skladieb, tak vás sklamem. TurnéTRIANGO je ešte len na začiatku, takmáte šancu zažiť koncert na vlastnej duši. A kto sa na koncert nedostane,môže si kúpiť čerstvé CD s veľmi vkusným a estetickým obalom. Právena ňom sú zachytení presne takí tanečníci, ako som si ich počas koncertupredstavoval. A to prisahám, že som predtým o existencii tohto CD aninetušil. A navyše ho máme aj podpísané, čo je odrazom Breinerovhoprofesionalizmu zo zámoria. Keď sa po „ďakovačke“ pred posledným prídavkomlúčil so slovami: „kto chce, si môže odniesť kúsok koncertu so sebou na CD,ktoré vám môžeme aj podpísať“, tak som si pomyslel, to je ono. Ozaj je vidieť,že sa pohybuje vo svete. A vôbec to nevyznelo obchodne, aj počaspodpisovania sa bavili úplne normálne s každým. Dokonca mám dojem, že preStanka to bola akoby prvá autogramiáda v živote. Keďže na obale chýbapodpis Borisa Lenku, patrí sa pridať vysvetlenie. Kolegovia jeho neúčasťospravedlnili, že sa ponáhľal na koncert do Kubína. Tak sme so synomvyratúvali, či ešte hral o 23tej?! Ale to snáď nie! Oraváci, čo vynechodíte ani spať? Aj keď, nedávno som čítal o snáď až víkendovom nonstophraní práve v tých končinách, neviem či to nebolo aj na Kubínskej ZUŠ. Nakoniecto nie je podstatné. Dôležitá a rozhodujúca bola tá ľudská pohoda, akútíto traja kvalitní profesionálni muzikanti šírili prostredníctvom svojejhudby.
A nazáver jedna klebietka, snáď mi to Stanko Palúch prepáči. Keď sa mu počasautogramiády prihovorila bývala spolužiačka, tak som si vypočul časť ich rozhovoru.Aj keď sa to nepatrí, nedalo sa, stál som v rade na podpis hneď vedľa nej.Z ich srdečného dialógu som sa dozvedel, že Stanko je ešte stále sám.A niežeby nebol čas, ako sa domnievala jeho známa, ale skôr „žiadna manechce“. A preto dámy pozor, je to nielen skvelý muzikant, ale aj dobrýčlovek. Tá jeho dobrota a skromnosť z neho vyžaruje. Až sa mi tonechce veriť, že Stanko je slobodný. Dievčatá, nepremárnite šancu! Prednosťmajú tie, ktoré ovládajú rytmus tanga.
