Začnem návratom na gymnáziumVBN , kde sme so spolužiakom Petrom usporiadali pod hlavičkou vtedajšiehosocialistického zväzu mládeže dve časti hudobných podujatí o Pink Floyde.Na tú dobu (rok 1982 ?) dosť nezvyčajná udalosť. Asi to malo ohlas, lebo taknatrieskaná klubovňa SZM nebývala často. Nedávno som narazil vo svojom archívebordelára na originál výkres, kde som zelenou tuhou mal popísané sprievodnéslovo k tejto akcii. Zaujala ma tam myšlienka ako opisujem obala hudbu na LP Atom Heart Mother a hovorím tam o kravičkách, ktoré
sa pasú na zelenej tráve nielen v ďalekom Anglicku, ale aj nalúkach medzi Prievidzou a Novákmi. Nuž snažil som sa všeličím priblížiť"TO" neskutočne vzdialené neuchopiteľno k našej všednejsocialistickej realite.
Dôležitejší a rozhodujúci pre môj budúci život je spomienkový obrazdvoch dievčat, ktoré sedeli na tejto akcii úplne vzadu na stolea hompáľali si nohami. Jedna z nich teraz pri písaní poznámokk blogu spokojne a krásne spinká v našej posteli vedľa mňa. Ajkeď v tom čase bola len mojou kamarátkou, lebo ja som pálil za jej vedľasediacou spolužiačkou.... Ale dopadlo to dobre a moja Ivetka dodnes spomína, žesom v tej veľkej klubovni hovoril moc ticho a vzadu nebolo dobrerozumieť.
Významnú úlohu v mojom pinkfloyd živote zohrala ďalšia žena - mojamamička, lebo vďaka jej pochopeniu a finančnej podpore som sa dostávalk jednotlivým LP skupiny. Vtedy pulty obchodov nepretekali tovarom akodnes, navyše išlo o cudziu skupinu „z nepriateľského tábora", takžeto vôbec nebolo jednoduché. Veľmi živo si spomínam na pocit šťastia, keď mimamička zabezpečila cez sesternicu Evku, ktorá v tom čase bola vydatá doStockholmu, úplne novú ešte zapečatenú a nádherne zabalenú platňu Wish YouWhere Here. Keď som tú krásu s posvätnou úctou chytil do rúk, rozbaľovala obdivoval každú maličkosť, mal som neobyčajný pocit blaha. Ozaj vzácnachvíľka pre mladíka, ktorý vyrastal v podmienkach reálneho socializmu. Prenezainteresovaných, ktorým táto pasáž príde dnes smiešna odporúčam napr. filmGood Bye Lenin, niečo z toho, čo opisujem, sa v ňom podarilo zachytiť.
Keď som si ten skvost - novučičkú platňu slávnostne pustil na našom staromdrevenom rádiogramofóne a zrazu sa na konci tretej skladby ozvaloškvrčanie, platňa zapraskala a hrala potichu, tak som skoro umrel. Nevietesi predstaviť to zdesenie s akým som vyskočil. Predstava, že moja starágramofónová ihla poškriabala tú dokonalosť zo Západu ma ozaj vydesila k smrti.Našťastie, kým som dobehol ku „gramcu", LP už hralo normálnea floydíci si svojím umeleckým zámerom rádia spravili zo mňa prdel. Tútofintu som potom predviedol aj ja, tuším raz na sestre Evke s ktorou somvyrastal v tej izbičke s dreveným gramofónom a trošku neskôr na už„vtedy len" priateľke Ivetke, ktorá ma prišla raz, keď som bol chorý,navštíviť. Finta zabrala aj na nich!
Všetko to znie teraz veľmi banálne, ale vlastniť v socialistickomČeskoslovensku takmer kompletnú zbierku LP Pink Floyd nebolo jednoduchéa mne neostáva nič iné, len opakovať: ĎAKUJEM, MAMI! A nielen za tie„elpéčka", na ktoré si musela neuveriteľne tvrdo zarábať. Vtedy somnevedel a dodnes len tuším, čo všetko si obetovala, aby som ja mohol na burzácha cez inzeráty bezstarostne loviť svoje kúsky PF miestami za horibilných500 až 800 Kčs. Na tú dobu to bol riadny peniaz! Prajem si, aby tvojeatómové srdce matky plné lásky ešte dlho bilo medzi nami!
Ešte si spomínam na živý koncert na pražskom Strahove, ktorý bol ozajveľkolepý, ale pre mňa už menej osobný. Písal sa rok 1993, 7.september ako sadozvedám na výbornej stránke českéhofanklubu Pink Floyd a išlo o turné „The Division Bell". Trošku jeto spomienka dosť vzdialená, asi ako od pódia naše miesto, kde sme spolus manželkou sedeli. Verím, že keby som na taký koncert mohol ísť v rokochmojej mladosti, tak by som dopredu trénoval šprint, aby som po otvorení bránštadióna dobehol k pódiu medzi prvými. O tom nepochybujem!A zabalený v spacáku by som na otvorenie tých brán čakal hoc aj štyridni!
Nuž dostávame sa takmer do súčasnosti v mojom pinkfloyďáckom spomínaní,kedy sme ešte nedávno robili so synom na jeho bývalej škole hudobné podvečery.Na jednom z nich som pustil aj video koncert Dark Side of The Moona v hľadisku si vychutnával na veľkom plátne tú parádu. Bolo tam aj„zopár" mladých ľudí, aj to „zo" odišlo a ostalo len „pár".Následne mi jedna z nich napísala niečo v tomto duchu, že to bolo sícefajn, ale našej mladej generácii tí starčekovia už nič moc nehovoria. Áno,pochopil som!
Naozaj netúžim aby každý z nás bol Pink Floyďák!. Doba, kedy sme"písali všetci modrým perom" je už našťastie preč. Viem, že tietospomienky v dnešnom svete nič neznamenajú, ale pre mňa sú dôležité nielenpreto, že sú moje, ale skôr ako vyjadrenie toho, o čo sa v životeopieram. Napríklad o hudbu. Nemyslím tým hudobný smog z médií, ktorýsa na nás valí zo všetkých strán. Ale klasické počúvanie a vnímanie hudbyvo svojom vnútri. A s tým súvisí aj to, že obecne sa z našichživotov vytráca všeličo cenné, napr. hodnoty. A to nielen hudobné.
Ale späť k Pink Floyd! Smrťou klávesáka Wrighta sme začali, smrťoukončíme. Píše o nej Igor Múdry nasvojom blogu a práve on má v rubrike „Čo počúvam" uvedenéokrem iného aj Floydov. A Igora nepoznám z jeho blogov, alez našej predajne. Cenním si, že je naším zákazníkom. Ale ešte viac si hovážim, že sa stal pravidelným štedrým darcom v našej snahe pomáhaťDominike a jej rodičom. A to nie je málo! To je veľa! To dokážuaj takí „štyridsaťroční sopliaci", ktorí vyrastali na skvelej muzikeskupiny Pink Floyd. Verím, že takou zostane aj po ďalších desiatkach rokov,ktoré uplynuli od jej vzniku.
Wish You Where Here
