V prvom rade opakovane musím zdôrazniť, že somvyslovene amatér, ktorý začal behávať hlavne pre radosť, dobrý pocita vlastné zdravie. Proste taká „obyčajná“ zmena štýlu života. Ale odmalička som bol športovec telom a dušou a to mi zostalo. Takže keďsom prebehol prvých 12-15km alebo keď som opakovane zvládol relatívnev pohode podobne dlhú trať, tak mi začala vŕtať v hlave myšlienkao maratóne. A po čase som si povedal, že to skúsim. Proste len tak,aby som si vedel predstaviť pocit toho posla, ktorý s dôležitým odkazomo víťazstve pribehol do Atén a zomrel. Alebo aby som počas prenosu v TVlepšie chápal každého jedného z tých športovcov, ktorý bežia pre mňanepredstaviteľnou rýchlosťou takmer 20km/hod. Tak som sa zrazu ocitol v sobotu11.8 uprostred davu bežcov – „profíkov“ na zaplnenom námestí v Rajci. Právevrcholila registrácia na 24.ročník Rajeckého maratónu, ktorý sami organizátorioznačujú na svojej stránke zanajťažší, najkrajší a najsrdečnejší.
Nie somvôbec zaskočený tým, že všade okolo mňa sa mihajú svalnaté nohy, útle teláa zadky, nízke postavy a hmotnosti. Ozaj všetci presný opak nás troch muškatierov. Teda kamaráta Ondreja,pravidelného športovca, mňa a syna Mateja, ktorý sa tiež odhodlal ísť na štart.Pri ňom sa trochu zastavím, lebo som mal dosť veľkú obavu ako to zvládne, keďženeabsolvoval žiaden špeciálny tréning pred maratónom. Pár krát si zabehol sám svojupokusnú trať a raz som ho vytiahol na môj test, kedy som bežal skúšobných30km, aj to ma sprevádzal iba prvú šestnástku. Matej vychádzal z teórie,že rozhodujúca pri maratóne je hlava, ako si to človek v nej rozloží. Mojeobavy na druhej strane tlmil pocit istoty, že má dlhodobo trénovanú vytrvalosťa trojročný intenzívny kanoistický tréning. Ale hlavne tá vytrvalosťspojená s jeho vôľou dávala predpoklady na úspešné dobehnutie do cieľa.
V spomienkachsa presuňme na štart, kde mi bolo jasné, že v tomto mori bežcov je minimumamatérov nášho typu. Kamarát Ondrej, ktorý už absolvoval Rajec viackráta stále aktívne trénuje rýchlostnú kanoistiku, zdôrazňoval, aby smeneprepálili prvú polovicu do Čičmian. Tej rady som sa držal od štartua bežal som ozaj spomalene. Už pomyselnú štartovnú čiaru som pretínal so16 sekundovým oneskorením, lebo sme sa postavili takmer na koniec štartovnéhopoľa. A už sa beží! Námestie plné divákov tlieska, človeka chytajú počasúvodného dvojkilometrového mestského okruhu emócie, ulice lemujú obyvateliamestečka, pred domami sú celé rodiny. Je vidieť, že Rajec tým maratónom žije.Mňa osobne úplne dojal okamih, keď sme predbiehali na úvod najstaršiehoúčastníka polmaratónu pána Tibora Vaňa z Chrabrian. Ročník, a terazPOZOR, 1925!! Inak pán Vaňo nevzdal a dobehol polmaratón na poslednom miestev čase 3:25:15. Proste paráda! Keď som míňal toho milého starčekaa pozrel sa do jeho vráskavej, ale usmiatej a optimistickej tváre,tak mnou prebehol od hlavy až po päty silný záchvev dojatia. O niečo menšísom zacítil, keď som prebiehal druhý krát priestor štartu a celé námestievrátane mažoretiek, ktoré boli hneď pri kraji cesty, nám tlieskalo. Povzbudzujúcevýkriky a potlesk nás sprevádzali aj počas celej trate, len ich intenzitaa počet klesali, tak ako sme my pomalší dlho bežali. Uznáte sami, žesedieť vyše štyroch hodín na priedomí pri ceste a pozerať sa na bežcov,nie je až taká zábava. O to viac mi utkvela v pamäti jedna rodinka, zhromaždenáokolo jedného vozíčkara, ktorá nás hlasno povzbudzovala aj cestou tam aj cestouspäť. Aj za teba na tom vozíčku, ktorý nemôžeš chodiť, bežím bratku, pomyslelsom si v duchu, keď som ho míňal. Tam aj späť. Ten pocit mi dával silu domojich nôh!
Po úvodnýchpiatich šiestich kilometroch sa štartové pole roztiahlo do dlhočižného hada,pričom čelo bolo dávno niekde vpredu. Nemal som predstavu koľko ľudí je za namia po chvíli ani pred nami. Potom, čo kdesi vpredu zmizol Ondrej, som sasústredil na Mateja, ktorý zostal pár desiatok metrov za mnou. Ale už nadesiatom kilometri som pochopil, že sa musím starať o seba a svoj výkon.Cítil som, že sa mi nebeží až tak ľahko, ako sa niekedy podarí, keď vám nohy akobyutekajú samé. Dnes to tak nebude, bol som si vedomý, že to bude boj. Hoci keďsom od chlapíka, čo stál pri značke 10km, počul čas tesne pod hodinku, tak somsi vravel, nie je to až také zlé, obzvlášť, keď som sa od začiatku vedomebrzdil. Ale aj tak som vedel, že to najhoršie ešte len príde a že ťažko sami podarí udržať tempo cca 10km/hod. Od prvej „občerstvovačky“ som si niesol špongiuna osvieženie. Namočená vo vode bola veľmi osviežujúca. Často boli cestoupripravené pred domami lavóry plné vody, kde sa dalo osviežiť. Ale okolo 37kmma jeden prázdny zaskočil. Veľmi som sa tešil ako sa osviežim a žiaľ bol bezvody. Škoda, že ho zabudli odložiť alebo doplniť vodu, bodla by. Odložil som siten kúsok špongie na pamiatku, sprevádzala ma počas môjho prvého maratónu.Budem s ňou behávať dlhšie trate, je výborná na utieranie potu.
Vraciame saspäť na trať, kde sa vytvárajú rôzne n-tice, pričom aj ja jednu chvíľu bežíms nejakou mini partiou, ale vedome sa snažím byť skôr sám, aby somneprepálil svoje tempo. Občas nás míňajú chlapci na bicykli a zakričianapr. 35:50, čo značí priebežný čas. Aj keď väčšina z nás má svoje stopky,dobre to padne. Sem tam sa okolo nás mihne sanitka a jedna viacmiestnadodávka, ale nevšímam si to, až neskôr sa mi rozjasní, čo to znamenalo. Zatiaľsi bežím osamotene svoje tempo, pričom výnimočne niekoho dobieham. Vítanýmspestrením je stretávanie polmaratóncov, ktorí sa neuveriteľným tempom rútiaoproti mne do svojho cieľa. Obzvlášť tí prví mi pripadajú ako šprintéri, aletak nejako vypadá reálne beh profesionálov. Teším sa na odbočku do Čičmian,v hlave prepočítavam, kedy asi stretnem čelo maratónu, ale nedarí sa mi toprerátať. A ani sa mi moc nechce hlavu trápiť. Ale aspoň už viem, na čo bola stredoškolskáfyzika, keď nás učili že z bodu A vyrazilo auto nejakou rýchlosťoua auto B inou rýchlosťou a kedy sa stretnú. Proste zrazu sa objavujev lesnom úseku policajné a rozhodcovské auto a prvý bežec hneďza nimi veľkou rýchlosťou klesá dole. Ja celkom logicky stúpam hore. Postupnesa oproti mne zjavujú rôzne malé aj väčšie skupinky bežcov. Aj keď si toneuvedomujem, moje tempo výrazne kleslo a túžobne očakávam obrátku. Neviemodhadnúť kedy príde a to ma mätie.
Cestou dolestretávam aj Mira Krišku, známeho maratónca a správcu stránky www.42195.sk, ktorý na môj hlasný pozdrav lenhlesne: “hellou“. Ale dodatočne sa k nášmu stretnutiu vtipným spôsobomvráti vo svojom popise Rajeckého maratónu. Odporúčam prečítať ozaj zaujímavéčítanie aj pre nebežcov a keď nič iné, tak aspoň tú časť o nás dvochs Matejom, pobavíte sa! A už míňam značku 20km a aj oprotidolu bežiaceho kamaráta Ondra. Ten asi moju otázku: “Ondrík, ako je to eštehore ďaleko?“ vôbec nezaregistroval, len na mňa opakovane kričal: „Pohoda,absolútna pohoda! Pohoda!“ a zmizol dole v klbku bežcov. Aspoň, že maspoznal, pomyslím si, keďže Miro ma pokladal za nejakého skôr anglickyhovoriaceho cudzinca. Ale možno vplyvom rastúcej únavy a ubehnutých kilometrovje aj moja artikulácia nejaká nezrozumiteľná. Na druhej strane to vyvracia stretnuties dvojicou rozhodcov, ktorých na 20km prosím, či by sa u nich cestouspäť nenašiel kúsok leukoplastu. Asi mi predsa len bolo rozumieť dobre, keď namoje prekvapenie ma ešte pred obrátkou dobieha rozhodcovská Felíciaa jeden z nich mi podáva leukoplast. Pekné gesto, aj dodatočne ďakujem!Potreboval som si prelepiť nie otlaky, ako by laik mohol súdiť, ale bradavky.Možno sa budete smiať, ale nie som výnimka, kto má občas do krvava zodratéprsné bradavky a to vám je festová bolesť, to si neprajte zažiť! To že sato prelepuje proti mechanickému oderu som dlho nevedel, ale už viem. Žiaľ mojeleukoplasty nápor potu a vody z občerstvovania sa špongiou nezvládlia odpadli. To vysvetľuje aj jav, ktorý som postrehol cestou dole, keďjeden z bežcov chlapov mal dosť vyduté prsia na dvoch miestach. Chvíľu mito vŕtalo aj hlavou, ale neprišiel som na príčinu, kým som si aj ja cestou dolenedal dva také kúsky pod triko na oddialenie trička od tela. Vtedy mi blysloako sa veci majú, prečo vypadal ako by mal podprsenku....
A za chvíľu sa dozvedám inú krutejšiu pravdu, keď jeden z rozhodcov informujepersonál občerstvovačky, že "za týmto sú ešte asi piati vzadu". Zrazu sa mi rozjasňuje. Dochádzami, že som úplne na chvoste, už chápem ten povzbudivý potlesk v Rajci,ktorý sa dá preložiť aj takto: Zatlieskajme im poriadne, len aby dobehli, keďuž po dvoch kilometroch strácajú tak veľa. Už chápem, prečo ma tak často míňajúspomínané dve autá: sanitka a zberná dodávka. Vynárajú sa mi Ondroveslová, ako pri prvom štarte v Rajci dobehol späť do Fačkova, na značke32km zastal, ďalej ani krok a „zberač“ ho „odmával“. V hlave sa mi motajúobavy o povestnom „náraze na stenu“ a že maratón skutočne začína od30km. (dokončenie nabudúce...)
