Nevravím,že by som časom nedosiahol prirodzenou cestou vyššie uvedené tvrdenieo časoch a dĺžkach, ale chcem vám popísať ten okamih, kedys vnútorným odhodlaním v hlave som zmenil svoje behanie. Žiaľpredchádzala tomu deň predtým správa o smrti našej bronto kamarátky Ivany.Tu je trošku upravená spomienka na tréningový deň s dátumom 5.4.2007 a neskôr:
A zrazupríde mail od Hanky s predmetom „Smutná zpráva.“ Preletí mi mysľou, žeVrbkovcom zrazilo psa, chudák Bára. A potom čítam tie písmená poskladanédo čudných a pre mňa neprípustných slov o tom, že „Je mi to moc líto, že Vám musím napsat tak smutnouzprávu. Ivana Staněčková (Vočko) už není mezi námi. Srazila ji v Praze motorka,když se pokoušela ochránit svého mladšího syna.“ Čo to je? Čoto má znamenať? Odmietam akceptovať význam tých slov, pracujem ďalej akoby nič,ale po chvíľke odchádzam von dozadu a volám manželke a plačem dotelefónu. Večer plánujeme, že doma zapálime sviečku, ale ani to neurobíme,zostávame ohromení sedieť, spomíname, nedokážeme to akceptovať. A tak sa ránozobúdzam skôr ako obvykle a vyrážam na beh. BEH PRE VOČKO.
Zadedinou na Priehone a na futbalovom štadióne v susednom Cígli mám takúprípravnú trasu, ktorou som sa na jar dostával do formy. Na úvod cca 1,4 km na štadión, kde potomkrúžim 10 koliečok každé na čas a potom ešte cestou späť 2 okruhy po lúkea záverečných 500m domov. Vybieham skoro ráno s odhodlaním bežať namaximum a zlepšený čas venovať práve Ivane. Celý čas sa povzbudzujem,hlavou mi blúdia rôzne myšlienky, myslím na nás všetkých, vybavujem si jej tvára úsmev, vediem s ňou dialóg, každé koliečko sa snažím pridať,premýšľam nad tým, že aspoň tá smrť nebola zbytočná, keď zachránila syna, dávamjej v duchu sľub, že odkaz jej záchrany vlastného syna ma bude sprevádzaťcelý môj život... proste hlava poháňa nohy k výrazne lepším časom akoobvykle.
A užúvodný medzičas naznačuje, že platí staré známe pravidlo o tom, žev každom športe o výkone rozhoduje ako to máš zrovnané v hlave,za predpokladu, že je aj niečo natrénované. Číslice na stopkách poskakujúv môj prospech a 10 okruhov absolvujem za 27,22, pričom dovtedy somsníval dostať sa pod 28 minút. A aj „lúčne okruhy“ zrazu zdolávam v rekordných časocha dostávam sa pod hranicu 4 minút. Spokojný dobieham domov a cestouv aute do školy o tom hovorím deťom, ako sa mi darilo. Dôležité niesú tie rekordné časy, ale tá motivácia v hlave, ten zlom ktorý nastal v časoch,ktoré potom následne dosahujem aj v nasledujúcich behoch. Už na druhý deňvyrážam opäť na beh, ale inú trasu a tu už ide o čas menej, skôr sasústreďujem na predĺženie svojej vytrvalostnej trasy a po takmer 100minútach (1,36,11) dobieham domov pre mňa v tom čase rekordných 16km.A keď už má byť informácia z tréningového záznamu úplná, takv sobotu som s priemerom 19,6 absolvoval na biku v okolitýchkopčekoch 26,4km s poznámkou „ťažko sa mi ťahalo“. Niet sa čo čudovaťpredchádzajúce dva dni a rekordné behy moje unavené nohy pocítili.A v nedeľu dorážam tréningový týždeň v bazéne, kde časom 57,04 na 2 km prekračujem svojemaximum.
Čododať? Myslím si, že je ozaj na nás, ako budeme žiť a či dokážeme žiť tak,aby smrť našich blízkych priniesla pre nás okrem zármutku aj posilnenie doďalšieho nášho života. Aby sme hľadali zmysel v nezmyselnej smrti aprípadne naplnili odkaz, ktorý si z toho dokážeme sami v sebe nájsť.
Prajem veľa pohodových kilometrov a nezabudnite nato už klasické heslo, že začať je ľahké, ale vydržať je rozhodujúce.A nemusíte pritom čakať na zlé správy o smrti svojich blízkych, podnetommôže byť aj niečo pozitívne. Napríklad snaha o zmenu vlastného života.
