Kúsok za domom máme jarok,tečie tam potok, rastú divoké stromy, proste taká húština. A tu, kdeniekedy ľudia vyhadzovali všetky smeti, som si zriadil externé „kompostovisko“.Naivne verím, že o pár desiatok rokov, bude mať niekto z neho úžitokv podobe úrodnej, dobre prehnitej zeme. Aj minulú sobotu tu veziem naveľkom fúriku zvyšky kôry a pilín z pílenia, keď zrazu na chodníčkustál zoči voči nám (mne a fúriku) drozd.
Presne uprostred tejcestičky, čo vedie do spomínanej húštiny, akoby nám bránil vo vstupe. Predchvíľou tam ešte nebol, reku odletí, keď sa pohnem fúrikom, myslím si. Ale onnič, sedel tam ako prilepený, hoci som naznačil útok fúrikom priamo na neho.Čudné bolo už to, že vták a sedí na zemi. Videl som v zime pririadnych mrazoch učupené škorce a drozdy sedieť aj blízko domu, ale terazkeď svieti slniečko, nie je dôvod, aby nepoletoval hore dole a kade tades ostatnými kámošmi v okolí. Nechám fúrik na miestetesne od neho a idem pre foťák. Možno tam už nebude. Ale on nič, ani sanepohol. Niečo nie je v poriadku, pomyslím si. Odsuniem fúrik, prizriem salepšie a vidím, že má čudne otvorený zobák. Hopsa, to nie je dobre. Trčímu z neho jazyk(?), ale je to celé také neprirodzené.
Rozmýšľam, čospraviť. Nie som moc prírodný človek, aj keď mám prírodu rád. Nasadzujem si rukavice,že ho skúsim chytiť a odniesť k zverolekárovi. Naivne si nahováram,že možno stačí ten neprirodzene vyskočený zobák zatvoriť. Ale nemám odvahu hochytiť. Prekonávajúc strach (z čoho?) pomalinky, postupne, kúsok po kúskudávam zozadu k nemu svoje ruky. Už, už ho mám na dosah, keď sa konečnepohne. Ale neodletí, len kúsok odkráča. Pripomína mi to dávnu príhodu sosliepkou. Nedá mi ju nespomenúť.
Mali sme psíka Čokiho, taký dedinský klasik, čo susedovcomnaháňal sliepky za naším domom. Raz ale jednu rafol tak, že ostala ležaťnehybne ako mŕtva. A jejé, to zas bude rečí, napadlo ma, keď som ju uvidelna zemi. Naberiem ju na lopatu a odnesiem dozadu. Aj sa tak stalo. Keď tuzrazu, akurát, čo som ju podobral tou lopatou, mŕtva sliepka ožila. Vstala, akobynič sa otriasla a odkráčala si po svojom. Určite potom všade kotkodákalaako ušla smrti rovno z pekáča. No povedzte, je toto normálne? Nie nadarmosa hovorí o „slepačom mozgu“, toto by normálne zviera neurobilo. Buď som mŕtvy,alebo utečiem.
Aj môj drozd aspoň odcupital pár krokov, keď som ho chcelchytiť. Ale opäť zostal stáť. A vydal aj zo seba také „začvirikanie“,akoby mi chcel niečo povedať. Nerozumel som mu. Neviem prečo ma napadlo, že onzomiera. Ako starý indián odišiel do samoty, aby skonal, keď som ho jas mojím fúrikom vyrušil. A vyšiel z húštiny na slnkoa zostal sedieť. A možno, keď zbadal, ako je pekne na svete, tak sito rozmyslel a rozhodol sa žiť. To by sa mi páčilo.
Prečo ale neodletel? Prečomal taký zobáčik? Narazil niekde? Mal som ho chytiť a skúsiť dať vyšetriť?Ale nebolo by to neprirodzené? Nebolo by to proti prírode? Neviem. Možno niektobude vedieť vysvetliť, čo s ním bolo. Ja len viem, že som ho ešte chvíľupozoroval, ako sa schováva do diery pod naukladanými drevom a druhý krátsom ho videl ako si cupitá preč od nás po chodníčku na lúku. Keď som chvíľupotom obďaleč videl ozaj veľkého ďatľa, ako si vykračuje práve tým istýmsmerom, tak ma napadlo, že náš svet sa zbláznil a ten Al Gore bude maťpravdu s tým otepľovaním, lebo aj vtáky začínajú kráčať miestolietania. Ale našťastie, keď som sa skúsil priblížiť, ďateľ mohutnými švihmikrídel vzlietol a zmizol v neďalekom lesíku. A všetko bolo takako má byť. Snáď aj môj drozd sa pozviechal, zavrel zobáčik a začallietať. Zostaňme pritom, aj keďreálnejšie bude, že asi umrel.
