História kameňa I

Kameň korytnačka 

Nie obyčajný, ktorý leží bárs kdepri ceste, či na poli. Bol to riadny kus, ktorý ho oslovil ihneď ako ho zbadal.„A nie je ani tak ďaleko od domu“, pomyslel si, pričom sa mu vynorilaspomienka stará už zopár rokov. Na chvíľu sa zamyslel, ozaj ako je to dávno? Totu bol ešte priateľ Peter, ktorý impomáhal so stavbou domu. Zaujímavé, že sa spoznali pri premiestňovaní kameňov.Bola to len obyčajná kopa makadamu, ktorú rozhadzoval pred domom. Po uliciišiel mládenec z ulice, ktorého dovtedy poznal len z videnia, keďv sobotu roznášal noviny. A ponúkol sa, že mu pomôže s tou kopoukameňa. Tak vzniklo ich priateľstvo. Ale Peterje už za veľkou mlákou dobrých 8-10 rokov, nedávno sa ženil a dokonca užprezradil aj očakávanú radostnú udalosť vo svojej mladej rodinke. Kdeže sú jehoplány, že sa vráti späť na Slovensko a usadí sa v Čavoji , dedinke pánuBohu za chrbtom, odkiaľ pochádza jeho otec. Šikovný mladík sa uplatnil nielenodborne, ale aj ľudsky. Našiel si svoje miesto a vážia si ho tam. Aspoň muposiela občas z Ameriky tenisky nadrozmerných veľkostí a výborné škoricovéžuvačky pre manželku, zakončil svoju úvahu, utrel pot z čela a opäťskúsil zabrať naplno ako vzpierač. Ale kameň napriek viacnásobnému enormnému úsiliunepovolil, resp. podarilo sa mu ho len málinko nadvihnúť a premiestniť.

Ale nevzdával sa. Kameň bolzapadnutý v jame a ťažký ako prasa. Opakovane ho dvíhal, podkladal sistarú dosku s gumou, čo našiel pohodenú neďaleko. Do tváre mu šľaholkonárik z kríka spod ktorého bral ten kameň. Ako by mu hovoril, neber námho, neber nám nášho kamaráta. Prepáč, ja musím, pomyslel si previnilo. Ja sa užnevzdám, ten kameň musím mať. Naopak ja ho vyslobodím z tejto džungle,umelo navozených kopčekov hliny, zmesi stavebného materiálu a bohužiaľ ajľudského bordelu, ktorý tu ešte donedávna  vyvážali spoluobčania. Ja ten kameň musím mať,dám ho do záhrady na pekné miesto a každý deň prejdem okolo neho, stane sasúčasťou nášho života. Ale nebude to ľahké.

Už sa mu ho podarilo raz dva razyprevrátiť a premiestniť možno tak o meter. Bože ako to tí predkoviarobili, že dokázali premiestňovať obrovské kamene či celé gigantické sochy?Sila je málo, treba pohnúť rozumom. Keď ho dostanem z tejto priehlbiny,tak sa mi dole kopčekom zgúľa sám, utešoval sa. Napriek tomu, že sa zmrákalo,vrátil sa a doniesol so sebou drúčik a drevo na podloženie. Éch,stará dobrá fyzika. Páka je páka. Kameň sa ale nevzdával, napriek tomu, že užsa s ním už dalo hýbať oveľa ľahšie. Stále sa prevažoval späť. Akoby bolv jednej svojej časti ešte viac ťažší, ktovie čo je tam ukryté vo vnútri.Celý spotený pokračoval v zápase. Robilo mu to dobre na duši. Cez deňštiepal drevo a teraz na záver dňa sa pasoval s kameňom. Premýšľal,čo to vlastne je kameň, ako vznikol, kto ho stvoril, z čoho je zložený,akí sú múdri geológovia aj predkovia. A stále ho posúval pomaličkyhore. Nepoľavoval v úsilí, už ho mal podložený blízko okraja jamy.

Bolo to zložité. Potrebovalzaberať na konci páky, vtedy bola prenesená sila najväčšia, ale zároveň muselmanipulovať priamo s kameňom, aby ho rukami správne usmernil. Roztiahol saako najviac mohol, vystretou nohou držal koniec drúčika a úplne napnutý sanahol, akoby si až ľahol ku kameňu. A zabral. Raz, dva razy a zrazusa to podarilo. Kameň sa prehupol cez okraj priehlbiny a ani sa nezastavila už letel dole. Až dostal strach, kde sa mu zakotúľa tá obrovská masanerastu, ten kúsok zemegule. Ozaj, čo to musí byť za silu, keď vybuchne sopkaa oveľa väčšie balvany lietajú z jej útrob ľahúčko ako tenisovéloptičky, pomyslel si, keď sa ponáhľal za svojím kameňom.

Ale dopadlo to dobre. Kameň zostalstáť kúsok od cestičky, ktorú za ten čas v tej burine vyšliapal, akok nemu chodieval. Spokojný sám so sebou zobral svojich drevenýchpomocníkov a odložil ich na miesto. Vrátil sa ku kameňu. V teplýchpracovných rukaviciach („ozaj dobrá kúpa“, blyslo mu hlavou) sa zaprel dokameňa a viackrát ho prekrútil dole briežkom. Niežeby to išlo samo, tonie, chrbát mal spotený celý, ale už tobolo ľahšie. Kameň sa zastavil na okraji cesty, ešte ho trošku vyrovnala spokojne sa tmou vybral domov. Zajtra ho dogúľam na miesto, predsavzalsi.

Pri spoločnej rodinnej večery sadoma pochválil, čo sa mu podarilo. Deti to prešli mlčky, manželka sa smialaa vytiahla spomienku z mladosti, keď pod lipu dogúľali „korytnačku“.Tak nazvali obrovský kameň v tvare korytnačky, ktorý kedysi objavilv jarku za ujovým domom. „Vlastne to bola tá spomienka s Petrom, naktorú si na začiatku nespomenul“, napadlo ho. Vtedy to traja vláčiliv lete pol dňa, on, ona a Peter.Ujo len nechápavo krútil hlavou, keď prechádzali s tým obrovským kusom„zbytočného“ kameňa cez jeho dvor. Pomohli si fúrikom, ktorý nakoniec aj takpraskol, odtrhla sa rúčka. Oddychovali každé dva tri metre, jeden tlačila dvaja udržiavali balans. Aj vtedy kameň-korytnačku objavil v tomistom jarku ako teraz, ale asi tak o dvesto tristo metrov ďalej smeromhore. Samotné vydolovanie kameňaa jeho naloženie do fúrika trvalo niekoľko hodín. Ale stálo to za to. Jeto paráda, keď sa korytnačka zabývala a našla si svoje miestov záhrade. Ku kráse jej dopomohla aj manželka svojím prirodzeno-prírodnýmzáhradníckym cítením, zakončil v hlave svoju spomienku. Aj tento čerstvýkameň bude peknou ozdobou na okraji kvetinového záhonu. Predtým ale bude musieťvykopať starý polozhnitý kmeň orecha, lebo tam ho chce dať. Meno mu ešte nedal,ale možno sa bude volať orech, aj keď úplne presne taký tvar nemá. Nevadí, budesa aj tak volať orech a hotovo.

Nasledujúci deň sa už ku kameňunevrátil. A aj celý týždeň nemal vôbec čas, v práci je toho predkoncom roku veľa, vracal sa domov za tmy. Ale na kameň myslel častoa tešil sa na sobotu, kedy ho posunie ďalej. Podarilo sa. S patričnýmúsilím, primeraným váhe a terénu, ale už nie takým obrovským ako minule,pregúľal kameň na miesto, odkiaľ je už vidieť kvetinový záhon. „Neboj sa,kamarát, bude sa ti tam páčiť, uvidíš“. Takto sa prihováral kameňu, keď pri ňomoddychoval. Bol spokojný. V tele, v duši sa mu rozlieval príjemnýpocit uspokojenia. Cítil, že sa viac priblížil prírode, že sa stal jejsúčasťou, že tá námaha mala zmysel. Akoby naplnil svoje poslanie tu na zemi,ktorú mu uložil niekto iný. A tešil sa na budúcnosť, mal obrovskú radosťzo života. Vedel totiž, že v jarku, hlboko dole až pri potoku, ktorý nímpreteká, v záplave kríkov, stromov a ľudského neporiadku,  už objavil nový, gigantický, úžasný kameň. Noproste paráda, zamiloval si ho na prvý pohľad. Ale ten možno bude nad jehosily. Aj tak sa tešil, ako pôjde preskúmať, či bude vôbec možné s nímpohnúť. Vyrazil smerom do húštiny a zmizol vo „svojom“ jarku, na cestek ďalšiemu kameňu.

p.s.  z mladosti, kedy rádčítaval poéziu, mu utkvela v pamäti táto báseň:

  históriakameňa

Kamil Peteraj,Faust a margaréty, str. 69, vyd. Slovenský spisovateľ, 1981, edícia Kruhmilovníkov poézie