Vo fotoreportáži som ohlasoval aj menej pozitívny pohľad na festival a je tu! Neviem, či som bol slepý po minulé roky, ale tento ročník som objavil na festivale „trávu“. Na vlastnej koži som zažil viacero prípadov, ktoré dávajú za pravdu kritickému názoru že „na Pohode sú feťáci“. Asi tá slepá naivita v minulosti bola spôsobená aj tým, že výnimočne zostávam hore dlhšie ako po 22ej, kedy paradoxne pre väčšinu festival práve začína.
Pomyslíte si, naivka, čo si nešiel späť so sliepkami?! Ale prvá príhoda sa udiala za bieleho dňa. V piatok popoludní ma ohúrili traja kamaráti (ách Remarque !), ktorí si do nejakej umelej tyčinky napchali zo sáčku „niečo zelené“ a podávali si to medzi sebou spolu so zapaľovačom ako indiáni fajku mieru. Strašne to páchlo! Fakt hnusný smrad! Dokonale mi pokazili chuť mexických Molotov-cov. Navyše zozadu do nás tvrdo a bezohľadne vrážali rozvášnení „tanečníci“ (už asi dofajčili, tak jeli!), tak bolo rozhodnuté. OK, padáme preč.
Takto sa teda fajčí tráva. Poučený na vlastné oči som zrazu na ten „povedomý zápach“ začal narážať z viacerých strán, najmä po zotmení ho bolo cítiť často. Aj keď som sa chcel zoznámiť s tvorbou mne neznámych headlinerov s veľkým P, musel som odísť z toho nadšeného davu. Nevoňal mi. Dusil som sa v tej obrovskej mase ľudí a „vôní“. Nielen preto, že nemám rád, keď musím pasívne dýchať cigaretový dym, to sa dá chvíľku vydržať. Ale zrazu zacítite ten zvláštny intenzívny zápach a je po koncerte, po objavovaní neznámeho. Takže aj z koncertu Portishead sme vycúvali.
Korunu všetkému nasadil o chvíľu neskôr zúfalý mladík pri okienku úschovne, ktorý potreboval súrne peniaze, ako vyplynulo z jeho predchádzajúceho neúspešného dialógu. Bez rozpakov mi priamo ponúkol jeho „vybaveníčko“ aj so zapaľovačom, či si nechcem potiahnuť Máriu, či aké vetné spojenie to použil. A je to tu! Drogy v priamom prenose, aj keď len v takom ľahkom nádychu! Zrazu si hovorím, hopsa! Toto už nie je náhoda, že som si v dave vybral špatné miesto.
Michal pozor! Veď toto ti môže zničiť festival! Chápem, že už má Pohoda svoj občiansky, ale veľmi ľahko sa môže stať, že keď bude 18 ročná dospeláčka, tak na ňu prestane chodiť moja generácia a zostanú len tí „mladí“. Nechcem pôsobiť ako starý chren, možno som s týmto „objavom“ na smiech, ale pre mňa to nie je sranda. Buď som naivný, všetci o tom vedia, vrátane organizátorov a ticho to tolerujú. Alebo je to začínajúci a prevládajúci trend, ktorý tu predtým nebol a treba konať, lebo to zničí skvelý charakter festivalu.
S takouto skúsenosťou sa mi zrazu úplne ináč javí doteraz prehliadaná informácia o drogách, ktorú nájdete na webovej stránke festivalu v sekcii info. Je to odkaz úplne dole, citujem plné znenie:
Drogy sú na festivale zakázané, tak ako všade inde. Ich predaj a konzumácia sú ilegálne a upozorňujeme na to, že situáciu bude monitorovať polícia. Bažant Pohoda je riskantným miestom na branie drog, a rozhodne nie je miestom na začatie. Užívatelia extázy by mali pamätať na to, že alkohol, slnko, teplo v tanečných stanoch a výdaj energie rýchlo dehydrujú organizmus, pamätajte preto na zvýšený príjem tekutín (min. 3 dcl/1 hodina) a pravidelný oddych (aspon 10 min./1 hod.). Injekční užívatelia drog by mali pamätať na to, že festivaly nie sú dokonale hygienické. Na festivale pôsobí OZ Odyseus i Centum pre liečbu drogových závislostí, kde je poskytované poradenstvo. Myslite na druhých a chráňte ich pred vašimi použitými pomôckami – môžete ich dať zlikvidovať anonymne v OZ Odyseus, inak ich likvidujte napr. vhodením do umelohmotnej fľaše/plechovky, zaštupľovaním, resp. zašlapnutím a zahodením do smetného koša, nikdy však nie do koša pre separovaný odpad, ten sa ručne dotrieďuje. Ak dôjde k prípadným problémom spojeným s užívaním drog u vás alebo vo vašom okolí, v záujme zachovania zdravia sa nebojte kontaktovať zdravotnú službu, lekárov v stanovištiach sanitiek, pracovníkov OZ Odyseus či CPLDZ alebo usporiadateľov. Do príchodu záchranárov uložte postihnutého do stabilizovanej polohy tak, aby nemohlo dôjsť k zaduseniu. Nikdy si nemôžete byť istí, že drogy, ktoré vám sú ponúkané, neobsahujú ďalšie nebezpečné prímesi, zároveň je ťažké rozpoznať ich silu. Mix s alkoholom a výdajom energie sa môže stať osudným. Festival ponúka veľmi pestrý program, je miestom, kde prichádza k vzniku silných emócií. Užite si ho bez zbytočných problémov.
Tak neviem, čo si mám o tom celom myslieť ?! Asi som objavil „ameriku“ a v minulých rokoch som bol slepo očarený fantastickou atmosférou festivalu. Bude na mne ako sa s tým vyrovnám ja osobne. Zaujíma ma ako by to vypadalo, keby situáciu polícia začala aj reálne monitorovať, ako sa píše vyššie. Čo by sa medzi divákmi prechádzali či pretláčali policajné hliadky ?! Hmm, ako to mysleli organizátori, keď to tam uviedli?
Chápem, že to je problém, ktorý existuje aj mimo festivalu, je to negatívny jav v celej spoločnosti. Natíska sa otázka, prečo si „dobrú náladu“ vyvolávať pomocou chémie, prečo nestačí len prirodzený zážitok vyvolaný naším stavom duše?
Alebo mal pravdu mladý muž, ktorý sa v diskusii s ministrom vnútra spýtal, či by nebolo jednoduchšie nechať voľne pestovať konope, ktorého trhová cena by bola na úrovni zeleru a tým odrezať „podsvetiu“ zdroj príjmov, veď nepozná nikde na svete mafiu, ktorá by obchodovala so zelerom. Čiže legalizovať ľahké drogy alebo nie? Že by tí Sulíkovci mali pravdu?
Ale neznie tá hlavná otázka ináč? A síce, či patria drogy či už v mäkkej alebo aj tvrdej podobe do normálnej ľudskej spoločnosti? Mám obavu, či tak ako sa „v rámci štátneho biznisu“ oficiálne tolerujú cigarety a alkohol, časom sa začnú tolerovať aj drogy. Alebo sa to ticho už deje? Nie som presvedčený, že to je dobré. A isto s tým budú súhlasiť aj rodičia a blízki príbuzní tých (mladých) ľudí, ktorí už kvôli drogám nie sú medzi nami.
Dva príklady z umeleckej branže. Richarda Mullera som počúval rád už od éry Banketu (to bol deti ešte socializmus!) Máme doma všetky jeho LP a neskôr aj CD. Najmä éra s Jarom Filipom bola skvelá. Aj keď je cenné, že sa verejne priznal k užívaniu drog a hľadá svoju cestu, už dávno predtým si zničil svoj osobný aj umelecký život.
Druhým čerstvým príkladom je mne neznáma britská speváčka Amy W., ktorá sa nedávno pridala do Klubu 27. Výborne popisuje vplyv drog na vývoj jej kariéry anglický komik a jej kamarát Russel Brand (sám vyliečený toxikoman) v zaujímavom texte s názvom Amy mi už viac nezavolá (článok nájdete v sobotnom SME-Fórum, pre pianistov aj link tu). Pre mňa najpodstatnejšiu myšlienku si dovolím odcitovať doslovne: „...A nám neostáva nič iné ako naučiť sa pozerať na túto chorobu inými očami, prestať ju vnímať ako zločin alebo ako romantickú pózu, ale ako smrteľnú chorobu. Musíme zmeniť spôsob, akým spoločnosť pristupuje k toxikomanom, nesmieme ich brať ako zločincov, ale ako chorých ľudí, čo potrebujú našu starostlivosť. Musíme prehodnotiť spôsob, akým vláda financuje rehabilitáciu. Je lacnejšie rehabilitovať toxikomana ako ho zavrieť do väzenia, takže kriminalizácia sa vlastne ani ekonomicky nevypláca.“
Zaujímavé. Musím to v sebe vstrebať. Lebo mňa napadá všeličo, napríklad: Ako a koľko má štát prispievať na prevenciu proti drogám? Prečo má platiť rovnaké odvody či dane človek, čo sa aktívne stará o svoje zdravie (napr. ja xixi) a človek, ktorý si ho aktívne a vedome ničí (každý fajčiar, alkoholik, toxikoman).
Ale to sme už od pohody aj od Pohody zašli veľmi ďaleko, nemyslíte resp. čo si myslíte vy?
