Aj keď som naivný idealista, nemal som dopredu moc veľké oči a moje očakávania boli primerané dobe. Ale nepochyboval som, že niečo málo sa podarí urobiť. Minimálne som vedel, že keď nabehneme ako rodina, tak nejaké minimum isto zmákneme. Na víkend prišiel domov syn Matej s priateľkou Marianou, manželka sa tiež chystala prísť pomôcť „aspoň na hodinku“ a účasť potvrdil aj kamarát Andrej Čertík.
Začíname tým, že „záhradník“ Laco Pecho rozkladá darované kríčky a stromčeky, kde a ako by ich odporučil rozmiestniť on. Potešila ma jeho podpora a dar. Žiaľ ako sa ukázalo neskôr, naivne som tento moment podcenil a mal som mať pripravené kolíky, ktoré by som zatĺkol k jednotlivým rastlinám. Lebo keď sa to zrazu rozbehlo, tak bol z toho poriadny fukot. A nielen preto, že odrazu vrčali dva, pardón tri krovinozrezy naraz!
Cieľom spontánnej brigády bolo vyhrabať už predtým pokosenú trávu, celkovo poriadne dokosiť priestor vedľa chodníčka, málinko ho splanírovať, zasadiť a popolievať spomínané rastliny. Všetko, čo bude naviac, nás poteší, aj toto bolo dosť roboty. Začíname v dvojici s Matejom, po očku sledujeme okoloidúcich, či náhodou niekto neprichádza a nepripojí sa. Deviata hodina odbila a pracujeme stále sami v dvojici. Zrazu prichádza po cestičke chlapec, ktorý nadväzuje očný kontakt a mieri k nám. S úplným nadšením sa ho pýtam, či ide na brigádu a keď prikyvuje, tak pocítim obrovskú radosť. Keby už nikto neprišiel, mne to stačí ! Zoznamujeme sa, volá sa Filip a býva hore na činžiakoch. Dostáva primeranú robotu, hrabe seno a my s Matejom sme pookriali. Aspoň už nebudeme sami.
Vzápätí prichádza Andrej, ktorý ešte skočí pre svoj krovinorez a „koncert pre dva hlasy a orchester“ môže začať. Lebo už tvoríme orchester. Počet brigádnikov sa totiž krásne rozrástol, nakoľko na miesto činu sa vrátil Štefan s manželkou Dášou a veru mi srdce zaplesalo, keď sa objavili. Vedel som, že už nejdú naspäť do obchodu. Raz darmo, ich hodnoty sú blízke tým naším. S patričnou výbavou (lopata a fúrik) sa do práce hlási aj sám starosta, ktorý prirodzene nezostal bokom. Ale tak ako ho poznám, verím, že Peter Juríček by prišiel, aj keby tým starostom nebol.
Mimoriadne dôležitý okamih nastal, keď sa pripojili „ľudia z činžiaku“, so slovami, že veď aj my tu bývame a záleží nám na tom, ako to tu bude vypadať. To bol náš tichý predpoklad a potešilo ma, že sa naplnil. Milé bolo ako s miernym meškaním prichádza na brigádu aj staršia pani Sekerešová z našej ulice, ktorá s dvomi vedierkami síce prešla okolo nás, ale sama od sebe sa pustila do čistenie záhonov v parku pod obchodom, keď už „hlásili, že je brigáda“. S rovnakým zámerom čistenia prichádza na „verejný pľac“ aj manželka, ktorá bola dopredu trochu pesimistická, ale rýchlo pochopila, že na plienenie buriny nie je vhodný okamih a zapojila sa do našej partie.
Osobitne sa pristavím u podpory rodiny Damerových, ktorí sa len nepozerali, čo sa deje za ich plotom, ale podporili nás nielen poskytnutím vody na polievanie. Pán Damer zapojil aj svoj krovinorez a zároveň prítomných poponúkal kalíštekom a neskôr aj kávou. Ozaj milé ľudské gesto, ktoré sa mi páčilo! Nehovoriac o tom, že na úplný záver, keď si dokosil svoju záhradu, mi naklepal kosu so slovami: „daj ju sem, nech mám zarátanú celú šichtu“.A ako sa sami môžete presvedčiť tu, našu brigádu odštartoval aj niečím mimoriadnym. To sa potom pracuje, keď vám k tomu na úvod zanôti fujara :-).
Práce sa rozbehli ozaj naplno, každý sa chytil akosi prirodzene svojej parkety. Ani som nestihol upozorniť na rozmiestnené rastliny, takže sme dve skosili a potom ich radšej upratali všetky mimo. Unikol mi z dohľadu aj chlapec Filip a dodatočne sa ho snažím vypátrať a získať na neho kontakt, aby som sa mu osobne poďakoval. Uznajte sami, že je skvelé, keď taký mladý chlapec sa vyberie sám na brigádu, predsa len od nás dospelých sa už istá uvedomelosť očakáva. Vykosujeme, skopávame kopčeky hliny, hrabame a odnášame trávu, trošku už aj planírujeme a pomaličky sa začína rysovať nový „priestor“.
A potom začíname sadiť, aj keď ináč, ako bol pôvodný zámer. Snáď nám Laci odpustí a možno sa bude naše výsledné dielo páčiť aj jemu, profesionálovi. Manažovaním výsadby poverujem manželku. Má moju plnú dôveru a na našej peknej záhrade je vidieť jej vkus a cit už roky. Aj keď nemá takúto pozíciu rada, rozhoduje, že ihličnany sem nedáme. Ukazuje sa, že to bolo správne rozhodnutie. A nakoniec si tuje svoje miesto našli v priestore pri činžiaku, kde si ich domáci radi zasadili.
Kosenie už dávno prekračuje rámec pôvodného zámeru a spájame sily s malou elektrickou kosačkou, ktorou si udržiavajú priestor okolo svojho paneláku jeho obyvatelia. Starosta neúnavne vykosuje a pochvaľuje si zvereného pomocníka so slovami, „to nie je krovinorez, ale fréza“. Matej vozí od nás z domu fúriky kompostu, aby sme zverené rastliny zasadili do vhodnej zeme, predsa len toto je pre ne náročný exstavebný materiál, tak nech sa im ľahšie dýcha a žije. Všetci pracujú usilovne ako včeličky, aj okoloidúci sa pristavujú a chvália nás. Dobre to padne!
Pišta s Dáškou vysádzajú a finalizujú priestor s jednoznačným cieľom, aby už za nimi bolo čisto. Vykopeme spoločne väčší kameň, ktorý ukladáme k jednej zo zasadených rastlín. Plánujem ešte dovliecť nejaké ďalšie na skrášlenie. Čerešničkou na torte sa stáva zatĺkanie kolíkov, ktorými označujeme miesto, kde bude rásť nový krík či stromček. Opilujeme a premiestňujeme pôvodné divo rastúce stromčeky. Matej po presadení jedného z nich hlási: „tento som si adoptoval“. Mariana trpezlivo vystriháva a formuje pichľavé výhonky divých ruží, ktoré oslobodené od vysokej trávy a buriny ukazujú svoju jednoduchú krásu.
Zrazu si uvedomujem, že je takmer hotovo. Je krátko po poludní, dopolievali sme posledné zasadené kúsky, Hrivnákovci sa rozlúčili a utekali na jahodovú oberačku, starosta sa tiež pobral domov a s poďakovaním „za zveľadenie obecného priestoru“ odchádza na zaslúžený obed. Pomaličky dokončujeme zvyšné práce, upratujeme náradie a balíme. Vykosený priestor odhaľuje novú plochu pod bytovkami, ktorá mierne splanírovaná a vyčistená, inšpiruje domácich k spontánnej kúpe vrecka trávy, ktorú hneď zasiali. Držím palce, nech sa ujme!
Verím, že pekný trávnik vytvoríme spoločným pravidelným kosením. A celkovo si dávame v spolupráci s obecným úradom za cieľ primeranou starostlivosťou udržať nový priestor v oku lahodiacom stave. Myslím, že môžeme byť spokojní, lebo to na úvod spomínané „Dielo“ dopadlo nad očakávanie dobre. Pôvodný zámer vyčistiť zeleň od odpadkov a pokosiť, sme bohato prekročili. Trochu amatérsky, ale prírodne a v súlade s naším vnímaním vzniknutého obecného pľacu, zriaďujeme dva smetné koše-vrecia. Snažíme sa vytvoriť podmienky, aby už bola hanba odhodiť odpad na zem a veríme, že drvivá väčšina z nás to tak aj dodrží. Som presvedčený, že krajšiu cestičku do obchodu a na sídlisko ocení v našej obci každý prechádzajúci.
Úprimne ďakujem všetkým, ktorí prispeli k vytvoreniu nového priestoru akoukoľvek troškou, za ich čas a úsilie. Je to skvelý pocit, že spoločné dielo sa podarilo....vďaka!
