Ale žarty nabok, ideo život! Ten je dôležitý! A práve túto sobotu jeden skončil. Vovchode, kde býva moja mamička a kde som vyrastal aj ja, zomrel ujo Baláž.Dobrý človek. Záhradník. Celý život pestoval stromčeky. Založiltisícky záhrad obyčajným ľuďom, aj socíkovým papalášom. Vysadil desaťtisícestromčekov, ktoré dávajú dodnes úrodu svojím majiteľom. Aj u nás doma. Zacelý svoj život ostrihal milióny konárov a vetvičiek, aby úroda bola kvalitná.Žil dobrý život. A aj keď to znie čudne, tak mal aj dobrú smrť.
V sobotu ráno savrátil domov z obchodu, vyložil nákupz tašky v kuchyni, odišiel na chodbu, kde si vyzliekol kabáta padol na zem mŕtvy. Asi infarkt. Mal 81 rokov. Krásna smrť. Je dôležitézomrieť doma a v pohode! Aj v prípade uja Baláža sa pravidloz úvodu naplnilo. A to je dobré znamenie pre nás ostatných. Hocipripúšťam aj výnimky z pravidla. Ja sám viem o niektorýchnezmyselných smrtiach. Napríklad do konca svojho života budem nosiť v sebespomienku na smrť našej kamarátky, ktorá zomrela, aby zachránila svojho syna naceste pred motorkou. Nezmyselne prebiehali na druhú stranu cesty na električku.Myslím, že Ivana si takú smrť nezaslúžila. Každý z nás vo svojom okolí mápodobnú skúsenosť a poznanie o smrti. Je dobré si občas tieto vecipripomenúť. Nedať si v sebe vymazať pamäť človeka!
Dokonca je potrebné si pripomínať aj negatívne dôkazy „pravidla o zaslúženej smrti", kedy niekto žil zlý života takú mal aj smrť. Ťažko sa mi to priznáva,ale môj otec zomieral dlho a v obrovských bolestiach. Rakovinahrtana. Žiaľ nielen fajčil, ale nie celkom zvládol svoj život a utopil hov alkohole. Aj keď v závere hľadal nápravu, krutá smrť si ho počkala.Dodnes nosím v sebe vyryté slová, ktoré povedala v martinskejnemocnici jeho ošetrujúca lekárka: „Aj keď mu dávame silné a špeciálnelieky proti bolesti, je mi ho ľúto, ako veľmi trpí!". Nemohol som jej vysvetliť,prečo to tak je. A ani ja sám som si to vtedy tak neuvedomoval. K tomupoznaniu som dospel až neskôr, s pribúdajúcim vekom a získanýmiskúsenosťami. Žiaľ, keď sme trpeli my ako rodina, často sme našli útočiskopráve u susedov Balážov. Ale to je už dávno. Ostávajú nám len spomienky.A väčšinou len tie pekné. Napríkladako ma ujo Baláž, keď som bol niekedy ako malý u nich na opateru, učilhrať s kartami „hajzel". Poznáte to, sedmové karty sa rozložia na kope,postaví sa z dvoch karát domček a vy vyťahujete spod neho jednotlivékarty. Keď domček spadne, spadne „hajzel". Stále vidím ten krásny úsmev naujovej tvári, keď sme to hrali a niekomu ten „hajzel" spadol. Pre náškaždodenný život je dôležité, nosiť vo svojom vnútri tieto malé drobnéodkazy takýchto poznaní o smrti. Aby sme dokázali v životerozlíšiť práve to, čo je podstatné.
Strašne nerád chodím napohreby. Je dobré sa rozlúčiť so zosnulým, to je bez debaty. Ale mne tá formapohrebu ako je u nás zvykom nevyhovuje. To hlavné „rozlúčenie" sa musíudiať v našom vnútri, každý vo svojej hlave. V sobotu podvečer som saaj ja rozlúčil s ujom Balážom. Paradoxne tým, že som začal vypiľovať dvestaré choré stromy. Slivky, čo zasadil môj starý otec. Dlho sme ich nechávaliz nostalgie rásť pri studni, aj keď ich plody končili na komposte. Náhodachcela, aby som ich ručne spílil práve v ten deň, keď zomrel ujo Baláž.„Pôjdeš na pohreb?", spýtala sa ma manželka, keď som liezol na strom a onaneďaleko hrabala lístie. „Neviem", zamumlal som a v duchu som sihovoril, namáhavo zápasiac pri pílení s brániacimi sa konármi, že ja somuž teraz na pohrebe. Už teraz sa lúčim nielen so slivkami, ale aj s dobrýmčlovekom, záhradníkom, ktorého všetci jeho rovesníci volali jednoducho: Tibor.
Tie dve slivky som zatiaľ len orezal. Vyrúbem ich až neskôr. Akoby somim dal šancu sa rozlúčiť so životom. Čo by sme robili my, keď by smevedeli, že nám ostáva pár dní života?!
