Dom kultúry bol plný a čiastočne sa zaplnila aj vedľajšia klubovňa, kde bol prenášaný obraz a zvuk zo sály. Už pred samotnou akciou bolo jasné, akej obľube sa teší mons. Bezák, ktorý v Prievidzi vyrastal a má tu nielen svojich rodičov, ale aj široký okruh priateľov, kamarátov a bývalých spolužiakov. Práve spomienkam na prežitú mladosť - „šútovské čerešne", hudobné koncerty v amfíku v Bojniciach, kúpanie na „Plážku" a štúdiu na miestnom gymnáziu sa venoval v úvode svojho rozprávania. „Keď som sa vracal domov rýchlikom, vždy keď som zbadal siluetu Bojnického zámku, ale aj veže dvoch prievidzských kostolov, cítil som, že som doma", povedal.
V diskusii zazneli veselé aj vážnejšie tóny. Mons. Bezák žartoval o pozvánke od brazílskeho kňaza na karneval do Ria: „Mňa tam pozvite, až keď budem mať deväťdesiat, keď už budem slepý a hluchý".
Ale v debate sme sa nevyhli aj vážnym témam, napríklad postaveniu cirkvi u nás, čo prinesie nový pápež František a mnohé ďalšie. Priamo z hľadiska zazneli často krát otázky, ktoré sám hosť označil za veľmi ťažké.
A zaujalo ma, ako Róbert Bezák nadviazal vo svojom rozprávaní priamo na vydarený dokument Happy: „Páčila sa mi myšlienka z filmu, ten rozmer súcitu, dobroprajnosti, láskavosti. Ak ťa nedojme utrpenie toho druhého, tak potom aký si človek?!" V sále panovala úžasná atmosféra. Zazneli silné slová. Krásne myšlienky spojili všetkých prítomných, či už „veriacich" alebo „neveriacich". Mnohokrát si odpovede Róberta Bezáka vyslúžili potlesk a na záver aj neutíchajúcu standing ovation. Prerušil a ukončil ju excelentne. Zdvihol ruku a povedal: „Mám vás rád".
Veľký úspech mal aj festivalový portrét Róberta Bezáka, ktorý hneď po príchode hosťa zhotovil fotograf Karol Urban. Hneď po diskusii si fotku mohli návštevníci nechať podpísať a záujem bol obrovský. Mons. Bezák sedel za stolíkom vyše hodiny. Celý čas nestrácal dobrú náladu a rozdával okrem podpisu aj úsmevy a podania rúk. Nebránil sa ani spoločným fotkám. Obdivoval som ho, ako to zvláda! A páčilo sa mi, ako ho trpezlivo čakala celá rodina a ako mu jeho netere doniesli kávu z automatu, bolo to veľmi milé.
„Byť šťastím tých druhých, nás robí šťastnými...", zaznelo z jeho úst v pamätný podvečer na festivale. Súdiac z množstva pozitívnych ohlasov, vlastných pocitov, ale aj z tvári divákov, po ktorých občas tiekli slzy šťastia a dojatia, musím skonštatovať, že napriek ťažkému krížu, ktorý nesie v týchto časoch, je mons. Róbert Bezák veľmi šťastným človekom.
Milý Róbert, ĎAKUJEME!
