.... potom tam boli kasárne a družstvo(?)...proste, nečakajte nič honosné. Ale deje sa tam niečo mimoriadne. Vlastní ho žena, ktorá u seba prichýlila migrantov, žiadateľov o azyl. Vitajte u Sabine na zámku.
Čo, prečo, načo, celkom dobre vystihol Vlado Kampf vo svojom článku „Do zámku si priviedla 22 utečencov, vytáča aj rakúskych úradníkov“ . Takže proste som tam zrazu bol a prinášam Vám môj pohľad prostredníctvom tejto fotoreportáže:
Sabine sme zastihli, ako upratuje vrecia s odpadkami. S Jankou a Vladom sa zvítala veľmi srdečne. Je veľmi energická a áno, možno pre bežného človeka, trochu bláznivá, ale inak v pohode. Mne sa pri predstavovaní pozrela tak veľmi hĺbavo priamo do očí, až som sa začal báť. Snáď som pod röntgenom duše obstál :-) (poznámka pre vášnivých diskutérov, čo sedia doma na zadku: vrecia do kontajneru potom odpratali samotní migranti)
To sú oni, resp. časť z nich. Normálni ľudia ako my: elektrotechnický inžinier, automechanik, študent...vyberte si. Všetci sú čakatelia na azyl v Rakúsku, o ktorom vedeli pred odchodom zo Sýrie málo resp. takmer vôbec. Spomínali tri krajiny, ku ktorým smerovali ich myšlienky pri plánovaní odchodu z domova: Nemecko, Švédsko, Holandsko. Takže aj relatívne bohaté Rakúsko vôbec nepoznali. Nakoniec čo sme my predtým vedeli o Sýrii? Resp. vieme aj teraz? Veľmi málo. Tak ako oni, či Američania o Európe.
A tu sú ich deti. Takto sa na mňa pozerali. Čo vidíte v ich očiach? Čo všetko už videli tie ich očká?
Pohostili nás kávou a čajom. Maroš Čaučík z eRka uplatnil svoje africké skúsenosti a navrhol, aby sme sa vzájomne predstavili. Je dobre vedieť o sebe viac, málinko sa spoznať. Sú veľmi úctiví, pozorní. Chcú čím skôr získať prácu, aby mohli zaplatiť cestu svojim rodinám, ktoré zostali doma. Niektorí chcú ešte ďalej študovať. Denne sa učia nemčinu (viď biela tabuľa hore na fotke). Dochádzajú ich učiť miestni dobrovoľníci, ktorých sa prihlásilo viac ako potrebovali.
V dole upravených priestoroch, kde sme sedeli, čiže akože v dvoch „bytoch“ aktuálne býva 25ľudí, prevažne zo Sýrie a Iraku, čerstvo pribudli traja z Afganistanu. Sabine si je vedomá, že dlhodobo to je neudržateľné a preto plánuje pre nich upraviť tento „krásny“ priestor. Je optimistka, má už darované dve pece, nakúpené „schöne“ závesy, ktorými vytvorí súkromie, okná jej vymení firma. „Stačí steny vymaľovať, natiahneme elektriku, trámy sa ľahko ošmirgľujú, za týždeň je to hotové", tvrdí bez akýchkoľvek pochybností.
Jedine, čo by sme potrebovali pomôcť, je výmena tejto podlahy, predsa len je to už staré drevo a nepraktické na údržbu. Bude tu skvelé bývanie, dodáva. Treba mať na pamäti, že azylová procedúra neprebehne až tak rýchlo, takže "jej deti", ako im symbolicky hovorí, môžu byť u nej niekoľko mesiacov a viac. Sabine nie je idealistka, je si vedomá, že raz odídu preč a nemá s tým problém, ale teraz im chce pomôcť maximálne, čo sa dá!
Vlado sa zadumal, možno rozmýšľa ako pomôcť, či ako lepšie informovať našu verejnosť? Alebo len vyberá, s ktorou hračkou by sa zahral na pieskovisku? Skôr to prvé. Spolu s Jankou mapujú situáciu na hraničnom priechode medzi maďarským Hegyeshalomom a rakúskym Nickelsdorfom hneď od začiatku. A videli už všeličo, nakoniec stačí si prečítať jeho článok hore, ale majú aj pekné videjká, napríklad takéto:
Ale nakoniec sa spolu s deťmi zahrali aj oni s Jankou, o čom svedčí nielen táto fotka,
ale aj moje podstatne skromnejšie a nedokonalé video. Ale pointa je iná: krásne vidieť, ako sú všetky deti na svete rovnaké. Chcú sa hrať a v bezpečnom prostredí spoznávať náš svet. A aj o to, tu ide. Insk páčilo sa mi, ako po chvíľke hrania, doniesol maličký Sýrčan zo stanu ukázať bieleho capka s rohami.
Posledné fotenia, lúčenie, slová o spolupráci, pomoci. Naplníme ich konkrétnym obsahom? Pridáte sa?
Sabine, človek s otvorenou obrovskou náručou a širokou dušou aj úsmevom. Ste kedykoľvek vítaní, hovorí na záver. A isto to myslí úprimne....
