Krátko predtým ako som sa zlomil ja, ma predbehol Miro Kriško, ktorý sa tiež trápil, ale ktorý nakoniec „brutálnym" záverom dobehol pod štyri hodiny. Ale ja som sa ho nedokázal udržať. A vzápätí ani s jednou domácou bežkyňou, s ktorou zhruba od 22km sme sa striedavo míňali a predbiehali. Samozrejme aj s ostatnými bežcami. Hneď po obrátke som sa začal hrať takú hru, kedy som si počítal skóre predbehnutých pretekárov voči tým, čo predbehli mňa. Skončil som s tým za stavu 21:21, kedy som vedel, že je zle. Nepomohol ani „zázračný" opasok, nabitý fľaškami s nápojom a energiami, ktoré som urýchlene nasadzoval, keď som cítil, že to nie je ono. Paradoxne som tento pocit mal hneď od začiatku. Ale až do okamihu, kedy sa ozvala krutá bolesť v stehnách som o zastavení ani neuvažoval.
Už na svojom prvom maratóne v Rajci som si vravel, nesmieš zastať! Lebo keď som onehdá tam niekde za Rajeckou Lesnou na 38km na poslednej občerstvovačke pribrzdil (=zastal), ledva som sa rozbehol. Ale vzápätí na druhom maratóne na Kysuciach, som v prudkom lejaku (doslova) začal kráčať niekde už po 30ke. Syn Matej, ktorý ma hrdinsky v tých prívaloch vody sprevádzal na biku si v tom okamihu pomyslel, že to bude čas cez 5 hodín, ako som sa dozvedel od neho dodatočne. Ale striedaním behu a chôdze som nakoniec dobehol v zlepšenom čase až do cieľa.
Aj teraz to vypadalo ozaj nádejne. Namlsaný, či namyslený (?!) výkonom z Kodane, ako aj vydarenou generálkou na prievidzskom PPP (viď podrobné info tu), kedy som úplne "v pohode" končil na 25 km v relatívne slušných medzičasoch (25 km 2:17,01 a na polmaratóne som mal na moje pomery ozaj dobrý čas 1:53:17). Tu v KE som obracal v tiež primeranom medzičase (1:57:17), ale už od 20 km som sa začal trápiť. Napriek tomu, keď som okolo 24 km míňal spomínaného Mira, ktorý si práve odskakoval do krovia a som sa nádejal, že keď ma dobehne, vytvoríme spoločný "tandem" až do cieľa. Teraz keď som ako tak skonsolidovaný a veziem sa busom domov, nechápem prečo sa tak nestalo.
Slabo som sa motivoval, povzbudzoval alebo podľahol miestami silnému protivetru? Vyčítam si, že som sa nedokázal vyhecovať "pohaďáckym" náramkom, ktorý pôjde podľa plánu z ruky dole (vítam správu, že festival Pohoda bude!!), ani žltým Livestrongom. Úprimne povedané, aj som na to zabudol, lebo keď začali prvé príznaky trápenia, tak som sa začal povzbudzovať myšlienkami na svojich najbližších a keďže sme boli v rodnom meste Dominiky, ktorej pomáhame, tak aj pomysleniami na ňu a rodinu Mackových.
Veľmi motivujúco pôsobili aj všetci povzbudzujúci diváci počas celej trate, ktorí často aj vyše 4 hodín stále stáli na chodníkoch, tlieskali a hecovali nás. Fakt im patrí veľká vďaka!! Mne zostali v pamäti tri momentky: mladý pár, On a Ona, pričom Ona bola na vozíku, otočená tvárou k slniečku, sledovala celé pole pretekárov, On ju zozadu držal za ruku. Malé kučeravé dievčatko, tiež posadené na vozíku(!) a zabalené v deke, ktoré si fotilo bežcov a ktorému som zakričal Ahoj, na znak vnútorného sľubu, že to nevzdám. A na už klasickom mieste medzi 37-38km všetkými obdivovaný Zbygniew STEFANIAK (viď súvisiaci článok). Aj jeden z nás, cupkajúcich maratóncov, zakričal na neho Bravó, čo on komentoval klasickým poľským: Dzenkuju barzo pjekne! A zasmial sa! Ja som sa pridal k potlesku, chvíľu som kráčal vedľa neho, ale nebol som schopný nič iné, len ho po chvíľke opustiť.
Osobne som mal na trati ešte jednu poľskú skúsenosť. Podľa mňa platí, že maratóny sú aj „príbehy štartovných čísiel". Proste po štarte sa na prvých cca piatich kilometroch utrasie tempo a po chvíľke zistíte, s kým bežíte akože na rovnako, bez toho aby to ten druhý vedel. Ja som mal takéhoto „partnera" v štartovnom čísle 438 Pawel WESELAK, ktorému som striedavo bežal v pätách, resp. on mizol za mnou. Ani raz som sa neobzrel, kde je, ale vždy sa vynoril. Jeho tempo mi vyhovovalo až do kritického 20km, kedy som ho videl naposledy. A práve pohľad do výsledkovej listiny hovorí o jeho ideálnom tempe, kedy obracal za 01:56:12 a v cieli bol za 03:52:25, čo znamená na sekundu rovnaké tempo v druhej polovici. Také niečo som mal pôvodne v pláne aj ja....
Míňal ma aj Igor Timko, ako štvrtý člen štafety, ale No name ozaj nemusím, takže som sa nechytal. Dosť ma motivovalo, keď ma predbehlo „moje" štartovné číslo 444 a tak som sa nič netušiaceho Petra Dedíka držal relatívne dosť dlho. Ale opäť ma odstavila rastúca bolesť v stehnách, čo som doteraz prakticky nikdy nepoznal. Aj keď pripúšťam, že s odstupom času milosrdná vlastnosť mozgu zabudnúť na to zlé, môže hrať rolu v spomienkach na prvé dva maratóny v Rajci či Kysuciach. Na záverečných dvoch troch kilometroch sa bolesť presúvala čoraz vyššie k ľavému kĺbu, takže som už miestami kríval, asi aj podvedome, aby som „zakryl" pred divákmi, prečo zastavujem, fakt neviem. Ale oni boli fantastickí a povzbudzovali nás všetkých, čo sme sa evidentne trápili aj tesne pred záverom. Aj kvôli nim som posledné dve tri stovky metrov do cieľa prebehol v kuse, čo predtým bolo prakticky nemožné.
A bol som v cieli. Ozaj kratučký nával dojatia a emócii okamžite prehlušilo sklamanie. Aj keď mi zavesili na krk medailu! Vybavil som potrebné formality (vyfasovať tašku a odovzdať chip), pričom som stále dopĺňal tekutiny (voda, čaj). Na strečing, či vyklusanie nebolo ani pomyslenia, zabalený do igelitu som sa „urýchlene" (v rámci možnosti J ) presúval do plavárne, kde sme mali šatne. Na masáž nebola šanca sa dostať aj kvôli pokročilému času, keďže som chcel stihnúť prvý vlak domov a čím skôr vypadnúť.
V kupé, kde som si prisadol takmer súčasne s hlásením, že vlak okamžite odíde, bol maratónec sprevádzaný rodinou, ktorý bol tiež nespokojný s časom a tiež sa asi na trati trápil, ale navyše mu bolo zle a „odskakoval" na WC. Mne ale nebolo do reči, snažil som sa analyzovať „sklamanie" a príčiny neúspechu, ale povzbudili ma spätné SMSky od mojich blízkych. Až natoľko, že som si vytiahol medailu z baťohu a zavesil na krk. A bolo mi už lepšie. Nakoniec prečo by aj nie?! Maratón som nevzdal! Dcéra mi napísala, že pre ňu budem vždy tatčo - hrdina(!!) a doma ma čakala manželka, ktorá mi s láskou pripravila občerstvenie a malú oslavu mojich 46tich narodenín, aj výročia našej svadby, ktoré obe pripadli na deň, kedy som si v Košiciach „vychutnal" svoj piaty maratón v živote!
