
Mne osobne najviac „učarovali" nórski fanúšikovia, to fakt nemalo chybu. Hneď títo dvaja, na ktorých som narazil na začiatku cesty k areálu Vesec, kde sa konali všetky bežecké preteky. Ich optimizmus, dobrá nálada, zhovorčivosť (keď som povedal, že som zo Slovenska, jeden z nich hneď zareagoval zvolaním Nitra), dokonalé vybavenie, všade prítomné nórske symboly (aj na sklách slnečných okuliarov, len to nie je dobre odfotené), zvonce....

Spomínaná dvojica a ich výbava a výstroj (baťoh a stolička s kožušinkou zároveň) vyvolávali záujem a úsmevy okoloidúcich. Predpokladám, že teplé nórske svetre a kožušinky sa osvedčili v nevľúdnom zimnom počasí, kedy počas státia na tribúne či pri trati ste premrzli behom polhodinky. Ako dôkaz viď uzimených „ponúkačov" letáčikov v hornej časti na fotke, ktorí boli oblečení štandardne.

Samozrejme povzbudiť svojich sa ponáhľajú aj fanúšikovia z Fínska, ktorí sú okrem klasických vlajok vyzbrojení aj čiapkami s rohmi v národných farbách. Keď som plánoval „Liberec", určite som chcel mať so sebou vlajočku SK a zvonec z domu, ale akosi som na to zabudol. Teraz som sa zrazu cítil taký „menejcenný" oproti ostatným fanúšikom.

Pred vstupom do areálu sa formuje veľká štýlovo oblečená nórska výprava. To bolo perfektné! Títo chlapíci, často oblečení v dobovej klasike alebo pôvodnom lyžiarskom oblečení, ma jednoducho uchvátili.

Čakanie na spoločný organizovaný vstup zvláštnym vchodom si krátili rytmickým bubnovaním a hlasným povzbudzovaním. Bubeníci sa medzi sebou hecovali zrýchlenými údermi do maxima! Až neskôr som v hľadisku zistil, že každý z nich má na sebe oficiálnu visačku s nápisom: Guest (hosť)!

Sprievod sa blíži k štadiónu. Jeho príchod vyvolal oprávnený záujem nielen divákov, ale aj profesionálnych fotografov.

Čelo sprievodu zabezpečoval vlajkonosič so zvláštnou „atrapou" zavesenou na baťohu. Aké štýlové, pomyslel som si, keď som to fotil. Ale keď som neskôr na neho narazil v hľadisku ako z tej „imitácie" veselo odkrajuje krajanom chutné kúsky údeného mäska, tak som nad nimi opäť žasol a to som prosím pekne vegetarián!

Svoju „klubovú" vlajku niesli starí fotríci s píšťalkami v ústach a hromadou odznakov na kabátoch hrdo a dôstojne. Celý sprievod bol jeden veľký pochodujúci „orchester", kde každý člen mal svoju funkciu.

Mne sa veľmi páčil aj tento „deduško v baranici". (Asi by ma za to označenie hnal, keby si ho tento svieži Nór prečítal). Síce na konci sprievodu, ale aj tak veľmi zanietene a presne v rytme celej skupiny zvonil na krásnom mosadznom zvonci. Ten fajčiaci chodec za ním už k nórskej skupine nepatril. Nechcem si ich idealizovať, ale fakt boli skvelí. Ozaj ťažko sa to tlmočí, ale v čase keď ich pretekár vyhral, oslavovali neskutočným spôsobom. Žiaľ nemám tú ich veselosť, ako sa objímali a navzájom si blahoželali, zachytenú na fotke, lebo v tom čase mi došli baterky, za čo sa hanbím a ospravedlňujem. Škoda slov, ale ten obraz budem vo svojom vnútri nosiť dlho!

Presuňme sa do hľadiska, konkrétne na tribúnu III, kde sa mihali okrem už ospievaných nórskych vlajok aj iné farby. Mňa osobne zaujala vlajka Austrálie, človek si až potom uvedomí, že aj u protinožcov môžu lyžovať a že sú to majstrovstvá SVETA, čiže ozaj tam boli pretekári z celého sveta. Veď k tomu sa ešte dostaneme.

V hľadisku nechýbala nakoniec ani naša slovenská vlajka, dokonca aj v takomto veľkom prevedení.

Neviem, či to bola náhoda alebo skôr nejaká intuícia, ktorá moje kroky doviedla za túto slovenskú skupinku, ale bol som veľmi rád, že som sa s nimi stretol. Zo začiatku mi pripomínali „fan klub" nášho pretekára.

Nakoniec prečo nie, hovoril som si v duchu. Aspoň sú na rozdiel odo mňa primerane vybavení a obdiv k svojmu pretekárovi dávajú jasne najavo.

Mne neostávalo nič iné ako zapojiť svoje hlasivky a dlane, ktorými som nešetril, keď sa na štarte objavil „Bajčo" s číslom 42. Na živo vypadal ešte menší ako na obrazovke, ale vyžarovala z neho sila a vyrovnanosť! Keď prichádzal na štart, tak som z plného hrdla reval „Maaaartiiiin ideeeeš!!!". Veľmi ma potešilo, keď sa smerom k nášmu hlúčiku otočil a zamával! Až neskôr vysvitlo prečo.

Totiž, keď som asi v druhom kole pri prechode štadiónom reval ako tur Bajčo Bajčo!, nakoľko Martin išiel skvelý pretek a stále bol v popredí, tak sa ku mne otočila zababušená pani z prvej rady, čo stála podo mnou a pozrela sa mi do tváre. „Ja som z Prievidze", vypadlo zo mňa na vysvetlenie toho revu. „Ja som Martinova mama", povedala ona. Bol som ozaj milo prekvapený, keď sme si podali ruky a ešte zo mňa vypadlo: „Tak to vám blahoželám". Takže takto sa veci mali, ocitol som sa v „rodinnom fan klube" a ozaj som bol veľmi rád. Boli to veľmi milí ľudia a len sa mi potvrdila moja dlhodobo dobrá mienka o Martinovi, že to je skromný športovec telom a dušou a dobrý človek! A prečo táto fotografia? Nuž vtedy som to ešte nevedel, ale teraz už viem a prezradím aj vám. Ten pán v hnedej baranici nad slovenskou vlajkou je Martinov otec a práve sa pozerá za vedúcou skupinou, v ktorej sa výborne drží aj jeho syn. A tá slečna so srdiečkom na líci patrí tiež do rodiny a ľahko uhádnete, že to je ....

....Martinova priateľka. Po preteku, kde Martin obsadil výborne 15.miesto, som ich poprosil, či by mi nezapózovali a pani Bajčičáková mi hrdo predstavila celú rodinu. Takže na fotke sú ešte okrem už zmienených: vnučka v strede (jej tričko so štýlovým nápisom na chrbte sme už videli) a Martinova sestra (druhá zľava). Boli mi s nimi v tom hľadisku plnom „cudzích" fanúšikov veľmi dobre a verím, že aj dnes, keď Martin ide kráľovskú päťdesiatku budú všetci na tribúne. V kútiku duše im závidím a najradšej by som sa spred obrazovky presunul tam k nim o 500km ďalej. Obzvlášť keď verím, že by to Bajčovi konečne raz mohlo vyjsť aj na MS a mohla by zacinkať medaila! Budem mu veľmi držať palce a zo srdca im všetkým ten úspech prajem! Štart je dnes o 13,00hod a Martin má číslo 34, poďte ho povzbudiť aspoň na diaľku aj vy!