Zaujímavé bolo, že nikto sa netlačil dopredu. Akoby sa k štartovej páske malej skupinke bežcov ani moc nechcelo. Štartér rozprával o minútku dlhšie a dal mi šancu sa trochu vydýchať. Z hovoreného som rozumel len záverečné odpočítavanie: 5-4-3-2-1 a štart. S výkrikom HURÁ, či také niečo, som vyrazil vpred. Na štarte nás bola ozaj len hŕstka, niečo cez tridsať odvážlivcov. Masy som nečakal, ale aspoň päťdesiatku štartujúcich isto.
Prečo práve nenápadná Grenaa v Dánsku? Pravidelní čitatelia (sú aj takí?!) blogu vedia, že tu študuje dcéra Barbora. Keď sme ju sem pred rokom prvý krát priviezli, tak pár dní po našom odchode sa v tomto príjemnom mestečku konal maratón. Vtedy sa vo mne zrodila myšlienka, že by som si ho rád zabehol. Keďže sny sa majú plniť, tak som tu a bežím.
Ako už tradične sa hneď od štartu zaraďujem takmer na záver. Opatrný začiatok je moja vedomá taktika. Pozrel som si minuloročné výsledky miestnych borcov, ktorí väčšinou bežali prvý okruh pod dve hoďky a v druhom sa dosť prepadli. Tomu som sa chcel vyhnúť. Aj po osobných skúsenostiach z tohtoročnej Prahy a najmä minuloročných Košíc, kedy som aj ja v druhej polke veľa stratil, radšej sledujem vzďaľujúce sa chrbty bežcov predo mnou. Veď aj za mnou niekto fučí. Na treťom kiláči zisťujem, že aj tak bežíme tempo 5:30, čo by bolo síce krásne, ale pre mňa privysoké. Spomaľujem. Som hobík, čo začal pravidelne behávať pre zdravie a až postupne k tomu pribudli maratóny. Navyše k opatrnému začiatku ma nabáda aj tento pohľad na profil polmaratónskej trate:
Zdanlivo spoza obrazovky monitora nič moc, ale nakoniec mi Polar ukazoval celkové prevýšenie 215m. Pre ilustráciu Rajecký maratón uvádza výškový rozdiel trate 200m. Podotýkam, že všetky tie kopčeky musíte vybehnúť dva razy.
Inak polmaratón štartoval hodinu po nás a tam už bolo na štarte cca 240 pretekárov, ďalších takmer 150 si zabehlo ¼ maratón. Súčasťou bežeckého sviatku bol aj beh pre deti, tzv. 1/10 maratón. Proste Dáni nezostali povesti športujúceho národa nič dlžní. Skutočne sa tu behá veľa a „každý". Zoberme do úvahy, že na štart všetkých štyroch behov sa v sobotné doobedie postavilo v takmer 15tisícovom vidieckom mestečku približne päťsto bežcov od najmladších po najstarších. Áno, aj u nás rastie počet štartujúcich na veľkých mestských maratónoch na Slovensku a v Čechách, ale prevažne sú to „bežci" a nie „normálni" ľudia obrazne povedané.
Ale späť na trať. Fakt som netušil, do čoho idem. Veľmi som sa tešil. Dánsky vidiek je nádherný. Už z minulých návštev Djurslandu, ako sa táto oblasť nazýva, kedy sme sa tu preháňali na bikoch, som vedel, že údaj o najvyššom bode krajiny s nadmorskou výškou 185 m je mätúci! Predstava, že Dánsko je rovina ako napr. Holandsko, s ktorým býva často porovnávané kvôli vynikajúcim podmienkam pre bicyklistov, vás opustí hneď, ako by ste zbadali prvé tiahle stúpania na trati maratónu. Organizátori na webe sľubovali nádherné výhľady („en fantastisk naturskøn rute"). Ale za tie sa platí tvrdá daň, veď sme v dáňsku. Cesta, aspoň jej prvá polovica, je zvlnená hore dole a to nie je najhoršie. Sme blízko mora a tomu zodpovedá aj vietor, ktorý fúka dosť silno. Ale nesťažujem si, naopak.
Som nadšený. Dokonca aj keď sa v dokonalom protivetre štverám na cca siedmom kilometri do najdlhšieho kopca na trati. Napadá ma smiešna obava, že našich „50 kilových" bežcov by možno aj odfúklo z trate, zatiaľ čo my 100kiloví máme problém sa vyštverať až hore. Pre DK krajinu je charakteristická zeleň, ale najmä citlivé „zásahy" do prírody a tak je sa čím kochať. Ozaj to treba vidieť, žiaľ foťák som so sebou na trať nebral J. Keď dovtedy nás auto minulo výnimočne, tak teraz ho už nemáte šancu stretnúť vôbec. Pekná asfaltová cesta ide lesom aj s bonusom na viac. Trať sa otáča späť k Grene a tak sa vietor stáva naším kamarátom. K nadšenému pocitu prispieva aj to, že šípka s logom sponzora nás odkláňa na nádhernú štrkovopieskovú poľňačku. Dokonca bežíme cez nádvorie nádherného a obrovského areálu (viď minuloročné foto číslo2 na stránke), fakt paráda.
Beží sa mi dobre. Obzvlášť keď trať prestala byť zvlnená. Navyše dodržujem aj ďalšiu novinku v taktike, inšpirovaný článkom z Bežeckej školy Miloša Škorpila. Takmer na každej občerstvovačke kráčam, kým sa napijem a zoberiem si ovocie. Vždy som sa snažil doteraz počas maratónov bežať v kuse, kým sa dalo. Dodnes som hrdý, že svoj prvý maratón v Rajci som odbehol celý. Ale zároveň si pamätám aj to, ako ma predbehol borec, čo striedal chôdzu a beh. Aj keď v záverečných kilometroch to niekedy býva nutnosť. Stále ma trochu máta, ako mi v Košiciach na 32 km odišli stehná a do cieľa som posledných 10km striedavo kráčal a bežal. Rovnako v Prahe som po 30ke stratil tempo a v závere boli úseky, kedy som kráčal. Ale tu v Grenee som to robil vedome aj s jemným preklepom stehenných svalov.
Počasie nám prialo. A hoci slnko bolo pod mrakom, výborne padla možnosť osviežiť sa a poutierať „handričkami" z veľkých vodných lavórov. Na cca každom piatom kilometri nás čakala okrem milej obsluhy ovocná klasika: banány, jablká a pomaranče, na ktoré som sa zameral ja, lebo boli sladké a ľahko skočili do vrecka dresu. Z nápojov nemohli chýbať voda a ionťáky a v druhom kole aj „cola". Už sa o nej popísalo všeličo, normálne ju nemusím ako je rok dlhý, ale teraz som si asi 2-3x prilepšil. Celkovo sa musím pochváliť, lebo súčasťou prípravy na štart bola aj premyslená taktika, čo sa týka energií. Som verný značke Nutrend a na trati dodržujem plán. Na 10 a cca 20 km cmúľam Carbonex a na záverečných desať kilometrov nasadzujem Turbosnack. Práve pri jeho požití mám problém, zabehlo mi a vypadávam z tempa. Maličkosť, ale dokáže to rozhodiť. Ešte na 30 km mám medzičas 3:01:12 a tak v duchu plánujem atakovať výsledný čas 4:15hod.
Ale na rozdiel od mestských maratónov, ktoré majú tiež svoje čaro, davy bežcov a povzbudzujúci diváci, vôbec nič neprepočítavam a užívam si maratón v prírode a samotu. Tú náhle prerušuje prúd bežcov, ktorí hromadne zľava vbiehajú do našej trasy a tak posledných 5-6 km prvého okruhu bežíme v spomínanom „dave". Sú to bežci na 10km a páči sa mi, že sú to úplne normálni hobíci, čo bežia pre radosť ako ja. Otec s dospelým synom, tri „silnejšie" zrelé dámy, diskutujúce kamarátky, osamelé dôchodkyne. Žien tam bolo veľa. To je u nás nevídané. Naša spoločnosť ešte nedozrela. Naše krásavice budú radšej skrývať svoje faldy a zadnice doma pri sporáku. Alebo naopak, svoje vyšportované telá vystavujú vo fitkách prípadne na dekách kúpalísk. Dievky hlavy hore, zdvihnite hlavy a hor sa do toho! Behy, nordic walking, maratóny...Vyrazte nielen behávať, ale aj do verejného života. Hodilo by sa do neho vniesť viac „ženského" pohľadu.
Týmto feministickým záverom končíme prvú časť. Okoreníme si ju ešte fotkou, ktorá trošku vyvracia môj optimizmus a dobré pocity. Sme na cca 20tom kilometri a Baška ma zachytila ako ledva pletiem nohami. Ale ozaj len zdanlivo, som v pohode a na druhý okruh sa teším.
