Zohnať lístky na OH nebolo celkom jednoduché, ale vyberal som podľa
nasledovného kľúča: Rozumný pomer „cena/zážitok" a šanca získať medailu
pre SR. To celé zladiť s vhodným dátumom a naplánovať rok dopredu
vrátane letenky a ubytovania. Ale podarilo sa a tak som sa stal šťastným
majiteľom týchto pekných lístkov z fotografie: 2x na vodný slalom a
1x atletika, lebo som chcel vidieť olympijský štadión.
A zrazu som tu. Plný očakávania vystupujem z vlaku v stanici Cheshunt, aby som prežil jedinečné olympijské dobrodružstvo. Pozrime sa spoločne do Lee Valley, kde prebiehali súťaže vo vodnom slalome. Areál sa nachádza mimo Londýna a zo stanice vlaku nás čaká 25 minút chôdze pekným zeleným anglickým vidiekom. S nečakaným pocitom mrazenia na tele vyťahujem slovenskú vlajku a vyrážam s veľkým nadšením v zástupe fanúšikov.
Pred OH prebiehali v tlači obavy, ako to celé Londýn zvládne, predsa len je to najväčšie európske mesto. Skloňovala sa zo všetkých strán doprava a jej prípadné skolabovanie. Ale mali to vymyslené úžasne. Len taká dôležitá drobnosť, akou bola voľba príjemnej ružovej farby, ktorá sa výrazne líšila od všetkého ostatného, veľmi pomohla. Či už v metre alebo na vlakovej stanici, hneď ste vedeli vďaka skvelému značeniu, čo a ako.
A keď ste niečo nevedeli, mohli ste sa obrátiť na kopec dobrovoľníkov alebo policajtov. Dobrovoľníci boli všade. Možno ich bolo až veľa, ale boli fakt skvelí. Stále sa usmievali, zdravili, priali dobrý deň, ráno, večer, proste veľká pohoda. Často krát sa zabávali aj oni sami, najmä tí s ampliónmi na „tenisových" empajroch boli vtipní, keď informácie podávali formou spevu alebo povzbudzovania.
Policajtov a vojakov som už chválil v prvom blogu priamo z Londýna. Boli veľmi priateľskí a v pohode. Väčšina bola nevyzbrojená, mnohí na bicykloch, ale samozrejme našli sa aj takí, ktorí boli vyzbrojení až po zuby. Ako táto policajtka, ktorá pri druhom cvaknutí zmenila tvrdý výraz na celkom milý úsmev. Fakt absolútny pocit bezpečia počas celého nášho pobytu a našťastie aj počas celých OH. Organizácia olympiády ako som ju vnímal celkovo ja, bola skvelá.
Cestu do areálu sprevádzali aj takéto novo vybudované lavičky s nápismi. Tento ma dosť zaujal: „Krátky život, ale tak nádherný a rozmanitý ako príroda samotná..."
a veľkú pozornosť pútala aj táto mega stolička. Ak ste si chceli na nej posedieť a zvečniť sa ako „big kráľ", museli ste nielen čakať v rade, ale vedieť sa aj šplhať....
Celý areál bol skvelo vybudovaný. Po prekonaní kontroly ako na letisku, ktorá prebehla bez problémov a jednoducho, ste sa ocitli na obrovskej ploche, plnej informačných stánkov, bufetov a shopu so suvenírmi. Areál bol dostatočne dimenzovaný na plnú kapacitu tribún, 12 tisíc divákov. Vôbec ste nemali pocit "tlačenice", napriek dlhým frontám, najmä na jedlo. Briti sú zvyknutí čakať v rade, bavia sa medzi sebou, nepripadá do úvahy predbehnúť sa alebo získať pre seba na úkor druhých výhodu. Za to ja som zažil „šikovného" Slováka, ktorý mávajúc naším preukazom ZŤP, sa prebil priamo k pultu a drzo si objednal porciu „fish&chips". Ostatní ho zhovievavo nechali tak, videli, že kríval. Žiaľ nielen na nohu....
Atmosféra v hľadisku bola úžasná, ťažko sa to popisuje, to prajem každému zažiť! Tribúny sa bavili mexickými vlnami, mohutne povzbudzovali každého pretekára, hoci sem tam na podnet miestnych speakrov. Veľký potlesk získal každý, aj slabší pretekár, pri ťukoch sa ozval spoločný povzdych sklamania, ojedinelých eskymákov ocenili tribúny obrovským nadšením a potleskom. Britskí fanúšikovia, to sú kapitola sama o sebe. Tí dokázali šalieť, keď išiel ich pretekár. Český strieborný medailista, kajakár Hradilek v jednom rozhovore po OH povedal, že sa cítil ako na futbalovom štadióne.
Tesne za mnou sedeli aj takto „vystrojení" fanúšikovia domáceho miláčika, ktorý prekvapujúco nepostúpil do finále v C1, ale paradoxne v C2 bral spolu s kajakárom striebro na úkor našich Hošíkov. Všetci sa dobre zabávali a tešili sa na samotné preteky.
V hľadisku sa nestratili ani slovenskí fanúšikovia, naše zástavy bolo vid
ieť. Ale aj takéto originálne kúsky sa sem tam mihli, popri obligátnych dresoch, šáloch a SVK olympijských bundách.
Všetko je pripravené na začiatok pretekov, vrátane veľkého množstva fotografov, pričom toto som zachytil len zlomok všetkých, ktorí boli rozosiati po brehu.
Samozrejme najdôležitejší bol samotný kanál a tribúny. Bolo to krásne, aspoň mne sa tam veľmi páčilo. Z tohto pohľadu vidíme prvú polovicu trate od štartu až po cca 14tu bránku. K dispozícii boli aj veľkoplošné obrazovky a obrovská informačná tabuľa, na ktorých ste mohli sledovať celé dianie. Samozrejme priamo na živo to bolo lepšie.
Pohľad vpravo ukazuje dolnú časť kanálu a priestor cieľa. Tá poloprázdna tribúna vpravo bola pre hostí a nad nimi pracovali TV komentátori. Asi aj preto boli umiestnení pri cieli, neviem.
Ja som bol nadmieru spokojný so svojím miestom v bloku č.408, šiesta rada, presne oproti protichodnej bránke č.16, ktorú práve prekonáva prvý pretekár v semifinále, MALEY Kynan z Austrálie, ktorý skončil nakoniec vo finále šiesty.
Bodaj by nie, keď aj jeho prišli povzbudiť fanúšikovia v žltozelenej výbave,
ako táto dáma na fotografii.
..či zástavou mávajúci mladý pár. Kto vie, či leteli z druhej strany zemegule
alebo žijú v Británii? Keby som vedel po anglicky, mohol som sa spýtať.
A nielen to. Mohol som poskytnúť rozhovor japonskej televízii, ktorá ma
po vstupe do areálu hneď na začiatku oslovila. Isto hľadali niekoho
zo Slovákov, lebo nakoniec im odpovedala táto naša fešanda v červenom.
Asi to bolo aj lepšie ....
A čo by som im bol povedal ja? Že verím v zlatú medailu Michala Martikána,
že som nadšený z atmosféry a veľmi sa teším na preteky. Tie si priblížime
v nasledujúcej fotoreportáži.
