V Košiciach vládne ako vždy skvelá atmosféra. Mesto žije maratónom a zároveň všade cítiť, že KE sú európskym mestom kultúry. Už len nová cesta pre peších zo stanice do centra cez park je príjemným prekvapením. Celé širšie centrum žije Bielymi nocami, čo vypadá ako ozaj skvelé podujatie. Škoda, že večer pred maratónom si nemôžem dovoliť „trajdať" sa hore dole po meste. Ale aj to málo, čo sme preleteli, stálo za to. Napríklad tu je pohľad do Hrnčiarskej ulice na farebné origami jednej z umelkýň.
Na druhej strane niečo mi „vadí". Neviem to presne pomenovať, ale už dlhodobo cítim, že Košický maratón má obrovský potenciál stať sa lepším, väčším a významnejším. Ale akoby niečo neznáme tomu bránilo. Dlhoročným organizátorom chýba drive robiť ho inak a po novom, modernejšie? Tento maratón má naviac! Nech nás neoklamú titulky z novín o rekordnej účasti.
Už len taký web a jeho informačná hluchota vypovedajú o mnohom. Od skončenia maratónu sú tam dve správy: Poznáme víťazov! a Cvakni si maratón. Ďalšie informácie, zaujímavosti, štatistiky či fotografie nenájdete a po výsledkoch musíte pátrať. Ak máte šťastie na pozorovací talent a dar detektíva, tak si všimnete nápis NEOFICIÁLNE VÝSLEDKY MMM 2013, ktorý je umiestnený úplne nelogicky hore.
Inak prečo sú takmer týždeň po skončení stále neoficiálne?! Proste Košiciam chýba Carlo Capalbo, ktorý u susedov s RunCzech dosiahol svetový úspech. Ak sa chcete dozvedieť viac, googlite tu.
Nemyslím si, že toto kritické hodnotenie je ovplyvnené optikou účasti na svetovom maratóne v Berlíne. Už dlhšie si uvedomujem a trochu ma to trápi, že Košice majú potenciál a nechcú, či nevedia ho využiť. Pozrime sa napríklad na štart, kde vládne dokonalý chaos. Pritom by stačilo vytvorenie dvoch troch koridorov, oddelenie maratóncov a polmaratóncov, kontrola čísiel na vstupe do určeného priestoru, zlepšenie ozvučenia, proste také drobnosti.
Samozrejme stále som presvedčený, že ide o náš najlepší maratón, vládne tu skvelá atmosféra, diváci sú úžasní, ale ten maratón má naviac. A zaslúži si viac! Nehovoriac o tom, aký obrovský potenciál skrýva samotné mesto a celý maratónsky víkend pre všetkých návštevníkov, ale najmä zahraničných bežcov a ich rodiny. Nakoniec jeden z nich, mi úžasne pomohol.
Tlačenica pred štartom. Na pravej ruke mám modrý papierový náramok z Berlína, ktorý si všimne okolo sa predierajúci Poliak. Dvíha hore svoju pravú ruku. Má ho tiež. Hovorí: "Kongratulejšn"! Usmejem sa. Maličkosť, ale poteší. Štart! Vyrážame za zvukov hudby, potlesku divákov a pleskotu krídiel holubíc. Na rozdiel od Berlína, kedy som ich ráno nemohol nájsť, vybieham s hodinkami, takže si môžem sledovať svoje tempo. Mám jediný cieľ, dobehnúť tak, aby som stihol rýchlik o 14,15hod. A najmä dúfam, že sa nebudem veľmi trápiť.
Prvá polovica maratónu je zradná vždy, tobôž keď bežíte s masou nadržaných a často neskúsených polmaratóncov, ktorým sa zdá, že 21 kilometrov je brnkačka. Ako sa ukáže v ďalších kilometroch, ono to tak nie je. Mnohí z nich budú neskôr kráčať, do konca skončia na zemi a ten pohľad bol dosť smutný. Nehovoriac o tom, že sa nemal o toho chudáka, čo skolaboval snáď kilometer a kúsok pred cieľom, kto postarať, nebyť okolo stojacich divákov. Príklad z Berlína: medzi masou bežcov sa na bicykloch pohybovali v oranžových vestách doktori s kapsou prvej pomoci. Tu by stačilo, keby na záverečné kilometre boli hustejšie rozmiestnení zdravotníci a prípadne trochu zaškolení organizátori.
Ale samozrejme to je extrém, jedna z rád na (pol)maratóne znie: žiadny finiš v závere! Táto rada pre vás neplatí, pokiaľ súperíte s Afričanmi o prvenstvo. A čo sa týka celkového tempa, ja sa dlhodobo držím osvedčenej rady neprepáliť začiatok! „Nebežte prvú polovicu ako idiot a druhú ako bojko". Ozaj krásne to sformuloval Scott Douglas vo svojej očarujúcej knihe: Malá červená kniha O BEHANÍ, ktorú som dostal od detí k narodkám. K nej sa ešte niekedy v budúcnosti isto dostaneme.
Zatiaľ sme na trati a ubieha nám prvý okruh. Zároveň míňame aj kilometrovníky platné pre druhý okruh, označujúce napr. 33km alebo 37km. Pri každom z nich si pomyslím, už aby sme tu boli. Resp. skôr s istými obavami mi prebleskne hlavou otázka, v akom stave tu pobežím o dve hodinky?
Sme späť v centre, kde vládne výborná atmosféra, je tu plno divákov, hrajú kapely a blíži sa obrátka. Držím pre mňa výborné tempo pod 6 minút, ale cítim rešpekt pred ďalším okruhom. Špecifikum košickej trate je, že bežíte druhý krát to isté, čo býva trošku psychicky náročné. Vďaka môjmu tempu bežím v ústrety druhej polovice približne v okamihu, keď na druhej strane ulice vrcholí súboj o prvenstvo či traťový rekord. Dva roky dozadu som mal tú česť vidieť zblízka africké gazely a nezabudnem na ten ich ladný dlhý krok, to je paráda ako sa niesli do cieľa.
Trochu odbočím, nie z trate, ale v myšlienkach. Predsa len sa nevyhnem jednému priamemu porovnaniu Berlína a Košíc. Len na ilustráciu, pre tých z vás, ktorí si viete predstaviť atmosféru z Hlavnej ulice v Košiciach, kedy sú zábrany obsypané divákmi, hrajú všade kapely a celkovo vládne super atmosféra, ktorá vás ženie vpred, tak v Berlíne to je takto takmer po väčšinu 42 kilometrovej trate ! To sa musí zažiť, to sa ozaj ťažko opisuje!
Druhý okruh znamená voľno na ceste, znížený záujem divákov a väčšie trápenie. Toho sa bojím aj ja, plus aby som nezmeškal odchod vlaku :-). Pri trati vás zostanú povzbudzovať ozaj skalní. Mám chuť ich všetkých za tú trpezlivosť a ochotu, vyobjímať. Tak im aspoň mávam a ďakujem. Obzvlášť ma nakopla skupinka na záver Kostolianskej cesty niekde pred 25tym kilometrom, ktorá, vlniac sa v rytme, skandovala: tempo, tempo a tlieskala. Tým som okrem zakývania odpovedal do ich rytmu: vďa-ka, vďa-ka. Bol by som veľmi rád, keby si náhodou niekto z nich túto pochvalu prečítal, zaslúžia si ju veľmi. K poďakovaniu sa kývnutím ruky pridáva aj môj nový spolubežec. Že neviete ktorý? Nuž pointa prichádza.
Ako som už naznačil, nástup do druhého okruhu je aj psychicky náročný. Cítim, že som trošku stratil rýchlosť a ako ukázali spätne medzičasy, začal som bežať kilometer nad 6 minút. Ale stal sa zázrak! Niekde okolo 22ého kilometra sa ku mne pripojil nenápadný šedivý chlapík. Ani neviem ako, ale zrazu sme bežali spolu. Mlčky. Len sme zladili krok a začali bežať vedľa seba. Občas sa to stane, že sa k niekomu na chvíľu pripojíte, potom zase niekto iný k vám. Ale tu sa stalo niečo iné, úplne sme sa sfázovali a spoločne odkrajovali (kilo)metre do cieľa. Zrazu zo mňa spadla únava a chytil som svoje správne maratónske tempo.
Aj som miestami mal strach, ako to dopadne, keď sme občas bežali kilometer za 5:45. Ale hovoril som si, drž sa, kým vládzeš, potom sa uvidí. Nenápadne očkom hádžem pohľad na jeho štartovné číslo (1358) a vidím španielsku vlajku. Ponúkam mu vodu, ale nepotrebuje. Cukor o pár kilometrov ďalej si zoberie, on mi ponúka neskôr ponúka gel. Naša komunikácia bez slov funguje skvelo. Vždy po občerstvovačkách sa nájdeme a zladíme krok. Míňame rovnomerným tempom pomalších bežcov a beží sa mi výborne. Užívam si maratón plnými dúškami. Už verím, že tempo udržíme do cieľa. Pripravujem sa, že začnem nahlas po anglicky odrátavať posledných päť kilometrovníkov a teším sa, ako si v cieli podáme ruky. Ouhá, chybička se vloudila!
Predstavte si tú smolu. Nikdy, aspoň čo si pamätám, som nepotreboval ísť na „veľkú" počas maratónu, ale zrovna teraz mám zrazu v bruchu príliš veselo. Za blížiacou sa občerstvovačkou vidím WC a zrýchľujem, aby som si nadbehol. „I go toalet, you run", komolím a mávneme si. OK, hlesne on a beží ďalej. Do čerta, taká smola, pomyslím si celý nešťastný, kým musím chvíľu sedieť. Rýchlo vyrážam vpred z búdky von! Hurá, v diaľke som zbadal jeho dobre viditeľný oranžový dres! Priťahuje ma ako magnet! Vzdialenosť medzi nami sa skracuje, už už mám pocit, že ho dobehnem. Teším sa, ako sa zaradím naspäť vedľa neho a bok po boku pretneme cieľovú pásku. Ale nie je mi to súdené! Na poslednej občerstvovačke musím nutne zastať a piť, zatiaľ čo oranžový dres so španielskym číslom 1358 sa vzďaľuje.
Nevadí, vyhľadám ho v cieli, veď je len kúsok predo mnou. Ale už som ho nestretol ?! Pedro Cortecero dobehol o minútu 21 sekúnd skôr a tie mu stačili na to, aby mi definitívne zmizol z dohľadu. Skúšam ho objaviť na webe, ale zatiaľ sa mi podarilo nájsť iba túto fotku, je na nej s číslom 440.
Košickí organizátori na mail s prosbou o kontakt na neho nereagujú a tak mi nezostáva nič iné, len takto na diaľku mu poďakovať a symbolicky podať ruku:
THANK YOU VERY MUCH PEDRO CORTECERO!
Bol si skvelý parťák a pomohol si mi v úplnej pohode dobehnúť môj jubilejný dvadsiaty maratón!
MUCHAS GRACIAS PEDRO !
p.s. pre verných čitateľov posledných dvoch blogov z Berlína pripájam aj fotku avizovaného prekvapenia - to je tričko, ktoré som dostal ako darček od detí, kedy už platí táto veta: I am only 50 and I have already Run These Marathons a zoznam 20 tich maratónov, ktoré mám za sebou.
Tričká som dostal dve, bavlnené belasé a toto biele funkčné. Behám za Berkat Slovensko a už aby som si v kalendári na budúci rok vybral nejaký medzinárodný maratón, najlepšie v Španielsku....
