Mnohí z vás viete, že behávam resp. športujem ako tak pravidelne. Jedine záver roka ma prikvačí nápor v práci a zrazu nie je čas, resp. sila trénovať, keď ledva spíte 5hodín a ste v obrovskom strese. Nebežal som od 2.decembra, kedy som už prestal aj jazdiť na biku do práce. Sem tam som sa urval na plaváreň, ale inak nič. Proste zrazu sa vám prepne niečo v hlave a nedokážete to vrátiť späť, priority sú prehodené. Často mám pocit, že to nie som ani ja, ale niekto druhý. Rok čo rok to zažívam, pričom sa snažím tomu brániť, ale nedarí sa.
Ale včera som opäť vybehol. Napadol snežík, polia a lúky obeleli. Hneď ráno som nahodil tenisky a vyrazil. Zďaleka nie tak elegantne ako bežkyňa zo spomínanej scény, predsa len mám výrazne odlišné krivky aj štýl behu. Zababušený v kukli a vrstvách proti zime som kládol svoje nohy do bieleho snehu a zanechával v ňom stopy ako prvý kozmonaut na povrchu Mesiaca. Na moje prekvapenie sa mi po dlhej pauze bežalo dobre a celkom ľahko. Cítil som sa perfektne. Asi aj preto, že som si nemeral čas. Hodinky, keď som ich vytiahol zo šuflíka, boli vybité...
Vravel som si, zabehnem si zopár kilometrov na skúšku. Prežíval som obrovskú radosť. Tá sa rodila v mojom vnútri a s každým ubehnutým metrom rástla až som po nejakých troch kilometroch na zasneženej cestičke radostne zdvihol ruky nad hlavu a hlasno kričal od šťastia. Úžasný pocit oslobodenia! Bolo to parádne.....To že som potom neskôr v diaľke na obzore zbadal dve srnky, beriem už len ako takú čerešničku na torte. Ten základ bol daný, vracal som sa domov ako iný človek, našiel som opäť sám seba!
Už sa teším na ďalšie behy, námahu, kedy budem znovu a znovu prekonávať sám seba. Lebo je jasné, že nie každý deň bude taký úžasný. Mám naplánovanú sezónu s viacerými maratónmi a dvomi pokusmi - krokmi do neznáma. Chcel by som skúsiť klasického „Železného muža", ešte sa rozhodujem ktorú verziu, ale reálnejšie to vypadá v mojom prípade na Slovakman 113 ako 226. Tie čísla vyjadrujú koľko kilometrov musíte zaplávať, bicyklovať a bežať na jeden záťah dohromady!
A na jeseň by som chcel skúsiť maratónske double. Plánujem vyplniť jednoduchú rovnicu 90-40=50, ktorá v sebe skrýva: účasť na 90tom ročníku košického maratónu 6. októbra, týždeň predtým si zopakujem pokus o rekord na rovnako jubilujúcom 40tom ročníku maratónu v Berlíne a medzitým budem mať 4.októbra 50 rokov. Tá rovnica sa mi veľmi páči a teším sa na ňu! Predtým treba veľa behať a ešte viac prežívať!
Prajem každému z nás, aby zažil ten svoj pocit oslobodenia. Viacerí sme uväznení v nejakom svojom stereotype. Treba ho prekonať! Nebáť sa urobiť ten prvý krok. Vykročiť v ústrety svojim túžbam. A nemusí to byť len beh. Sú Vianoce, je vhodný čas na zamyslenie sa, na sebareflexiu. Použijem s (ne)dovolením jednu myšlienku z mailu Longitalu (nakoniec keď si kliknete na ten odkaz, uvidíte vľavo hore, keď budete mať to šťastie, že aj oni dvaja sú bežci). Verím že Shina & Dano z Dlhých dielov sa na mňa nenahnevajú za tento ich citát na záver: „.... majte sa výborne, minimálne tak ako si zaslúžite a nech sa Vám v novom roku podarí prejsť Bránou !"
Pekné Vianoce prajem!
