Ale to už stáli pri mne a môj údiv vystriedalo napätie, keď jeden z ochrankárov vyštekol: „Pôjdete s nami!“ V tom okamihu mi fakt zredlo, ale udržal som to. Najedený som nebol, veď práve som chcel ísť behať. Takže v športovom som bol vlastne aj ja. Ešte mi blyslo hlavou, ako sa s nimi zmestím do tej malej helikoptéry, ale druhý svalovec mlčky kývol opačným smerom na ulicu. Trošku som pookrial. Vzápätí sa mi hlavou prehnal údiv: „Nebodaj by chcel ísť Robo so mnou behať?! Ale maratóny beháva Miki a ja som len taký bezvýznamný amatér, navyše Fica nemám v láske?“ Robo stále mlčal, ale na tvári mu preletel taký úsmev, či skôr úškľabok. A prehovoril, akoby mi dokázal čítať myšlienky: „Žiaden maratón, zabehneme si na futbalový štadión. Kopať jedenástky!“
A už kľušeme ľahkým tempom dole dedinou, ja, Fico a dvaja ochrankári! Tak toto ešte naša obec nezažila. Aspoň budú mať ľudia o čom rozprávať. Vzhľadom na popularitu R.F. si uvedomujem, že v očiach väčšiny spoluobčanov to bude pocta. Mňa to moc neteší, skôr mi vŕta hlavou tá poznámka o kopaní jedenástok. Vôbec tomu nerozumiem. Nechápem. Ale s plynúcim behom začínam tušiť. Už dlhšie mám vyskúšané ako dobre sa pri behu čistia myšlienky. Dochádzajú mi súvislosti. Až sa toho trošku desím, zháčim sa. Ako je to celé vôbec možné?, pýtam sa v duchu sám seba. Totiž niekedy v lete v našich „Sebedražských novinách“ ma zaujala a výborne pobavila správa, že pri nejakej príležitosti u nás hral Róbert Fico futbal. To by až také mimoriadne nebolo, popularitu treba pestovať. Ale narehotal som sa ako kôň, keď som si prečítal, že R.F. počas zápasu nepremenil pokutový kop. Vtedy som zvolal na celú kuchyňu: „To je výborné! Fico nepremenil jedenástku. Som zvedavý, koľko gólov by mi dal, keby ich kopal päť a ja by som chytal?!“
To sme už pribehli priamo na štadión a zastali pri bráne s natiahnutou sieťou. Ochrankári začali pripravovať lopty. Bolo ich práve päť!! Žeby sme mali doma štenicu? To nie, snáď nie sme ako v Bielorusku?!, pomyslel som si. „Ideš chytať“, zvolal mierne zadychčaným hlasom Róbert. “No kondíciu nemá bohvieakú, veď to je od nás sem dole kopcom“, hútam v duchu, ale pravda je, že trochu viac zadýchaný ako obvykle som aj ja. Ostanem stáť uprostred brány, ktorá sa mi v tom okamihu vidí akási priveľká. Zaznie hvizd píšťalky z úst svalovca a než si stačím pomyslieť, akí sú dobre pripravení, už letí prvá strela k pravej tyči. Ani sa nepohnem. „Góól!“, zakričí jeden z náhodných okolostojacich. Jeho frenetický potlesk a pokrik „Bravó, to bola šupa!“, mi príde neprimeraný. A prekvapene sledujem, že divákov pribudne, lebo z neďalekej krčmy vybehla celá posádka, štamgasti sú do futbalu zbláznení. Pri druhom góle síce naznačím pohyb vpravo, ale lopta nekompromisne mieri po zemi k ľavej tyči. „2:0“, hlási z ničoho nič miestny hlásateľ, „Róbert Fico dal druhý gól z jedenástky!“ No zbohom! To bude počuť celá dedina, lebo amplióny zo štadiónu počuť celé leto každú druhú nedeľu až u nás na hornom konci!
Pri tretej strele naznačím snahu o vrhnutie sa na zem, ale nekompromisný vinkel vymetá pavučinu v ľavom hornom rohu. „Tá sadla“, zahučí spokojne skupina štamgastov za bránou. Po štvrtom góle, ktorým vymietol Robo pavučinu v druhom rohu bránky, ma už vôbec neprekvapuje, že buráca celý štadión. Ozaj to majú dokonale zoorganizované. Pred poslednou jedenástkou pribehne ku mne sám Fico a evidentne spokojný sa ma pýta: „Tak ako? Ešte stále si zvedavý, koľko gólov ti dám z piatich striel?“. Ja mlčím, štadión buráca, dav je vo vytržení. Ubíja ma to, ale trošku som aj nasratý, snažím sa zmobilizovať sily na poslednú jedenástku. Premýšľam, či vôbec dokážem vyskočiť k hornej žrdi. Zaplnený štadión stíchol, Róbert sa rozbieha. Volím pravú stranu a predvádzam priam neuveriteľnú robinsonádu (aspoň v mojich očiach). Ale lopta letí do brány neuveriteľným spôsobom. Ešte pred dopadom na zem sa mi v spomienkach z detstva vynorí belehradská dráma, po ktorej Karol Polák kričí do celého sveta: „SME MAJSTRI EURÓPY“. Áno, Fico volí na poslednú jedenástku Panenkovský dloubák. Lopta nevinným oblúčikom dopadá presne do stredu brány a ledva sa dokotúľa za bránkovú čiaru. Bože, to ma mohlo napadnúť, November 89 si ani nevšimne, ale Belehrad 76 sa mu hodí!
Dopadám na tvrdú zem! Štadión oslavuje! Napriek snahe svalovcov ochrániť ho, sa Fico ocitá na pleciach skandujúceho davu, ktorý sa valí smerom do krčmy. Po jednom „povinnom“ pol deci ho odnášajú nadšení občania až k helikoptére. „Ten dav nám pošľape záhradu“, blysne mi hlavou, keď sa pomaly zviecham a poberám domov za nimi. „Nič si z toho nerob,“, mávne rukou smerom k oslavujúcj mase, starší pán v okuliaroch s elegantne pristrihnutou briadkou. Ani ho poriadne nepoznám, len tak z videnia. „Veď oni sa spamätajú“, dodáva. Pripomína mi výzorom Jána Štrassera. „Spamätajú, spamätajú. Ale kedy?“, šomrem si popod nos a poberám sa domov. Stále mi vrtá hlavou, odkiaľ sa to ten Fico mohol dozvedieť. Rodine verím absolútne, z našich by to nevyniesol nikto. A na „Lukašenkove metódy“ som dosť bezvýznamný človek a ešte bezvýznamnejší bloger J. Chvíľu si nad tým lámem hlavu a pomaličky začínam klusať domov, aby som na záhrade zistil rozsah škod, sposobených davom, ktorý sa lúčil s odlietajúcou helikoptérou.
Ako vačšinou, keď behám touto ulicou hore domov, začnú brechať psi. Najprv dole na začiatku jeden, ktorý ma zbadá prvý, potom sa postupne pridávajú ďalší a ďalší a ako tak bežím hore, postupne breše celá ulica! Hav,Hav! Éch, už to mám! Naša Pegi! Potvora ušatá! Tá musela tú moju osudnú vetu o Ficových jedenástkach vybrechať do sveta. Najprv susedovým psom, potom sa pridali ďalší ako teraz na ulici, až sa to dostalo hore k Robovi. Tak je to! Ozaj neviete, akého psa majú u Ficov doma?! HAV, HAV!
p.f.2008: A keď už som v tom príbehu spomenul aj pána Štrasera, v poslednom dvojčísle .týždňa mal skvelý príhovor, prečítajte si ho! Pohodového Silvestra prajem a najmä všetko dobré v Novom roku!
