Československo medzi vojnami (Nasledujúci odstavec nie je vhodný pre hejslovákov)
Naša vtedajšia vlasť bola zaujímavou krajinou. Etnické a náboženské trenice teraz pominieme, pretože sa mi o tom proste nechce písať. Po nástupe nacizmu v Nemecku bolo Československo jediná demokracia v strednej Európe. A nielen to. Mali sme aj jednu z najvyšších životných úrovní na svete, dokonca tu vznikla aj jedna korporácia, konkrétne Baťa. Rozvoj bol všeobecný. Slováci sa mohli vzdelávať na svojej vysokej škole. Úroveň priemyslu dosahovala hodnoty, na aké sa aj väčšie štáty pozerali s ovisnutou sánkou. Pravda, nie všetko bolo ružové, ako mi viacerí z vás určite oprávnene pripomenú, ale to už iná téma, ktorú raz síce určite spracujem, ale niekedy inokedy.
Keď sa v Nemecku dostal k moci istý komicky fúzatý Rakúšan, v ČSR sme spozorneli. Nielen, že tu žilo viac Nemcov ako Slovákov, ale väčšine z nich sa jeho reči o nadradenosti Germánov aj páčili. Politické strany, ktoré ich v Čechách a na Slovensku zastupovali, nabehli v plnej miere na ideológiu nosenia hnedých košieľ, životného priestoru na východe a vojenského fetišizmu.
ČSR zareagovala po vzore svojho hlavného spojenca Francúzska a postavila si opevnenie. Bunkre sa stavali najmä v Čechách, ale keďže Nemci sa veľmi skamarátili s Maďarskom a Poľsko tiež horelo umeleckou túžbou prekresliť južné hranice, betónové domčeky s malými okienkami ozdobili aj Bratislavu a Komárno.
Spojenci alebo keď sa nám to nehodí, pošleme ich cez palubu
Okrem opevnenia a armády sme sa spoliehali najmä na spojencov. Malá dohoda, ktorej sme boli súčasťou, nám mala zaručiť pomoc proti Maďarsku, ktoré keby zaútočilo, do Budapešti by sa na výlet vybrali Rumuni, Srbi a Chorváti. Na západe proti Nemecku sa búchalo do hrude Francúzsko a Veľká Británia. A ochotu prejavil aj Stalinov Sovietsky zväz, veď ako by mohol premárniť možnosť legálne dostať do strednej Európy Červenú armádu.
A potom prišlo na západe na lámanie chleba. V roku 1936 poslal najväčší nemecký vodca (ktorý sám nevyhovoval svojim kritériám na ideálneho Germána) vojenské jednotky do Porýnia, už od konca prvej svetovej vojny demilitarizovaného. A Británia a Francia cudne sklopili oči a tvárili sa, že nič nevidia. Mohlo nám to už vtedy docvaknúť, ale my sa asi naozaj nikdy nepoučíme.
Pre Československo bolo poslednou kvapkou pripojenie Rakúska k Nemecku. Česká časť krajiny sa ocitla vrazená do Nemecka ako Kolesík do rekta svojho vodcu. Hitler sa okamžite začal dovolávať aj pripojenia územia českého pohraničia, tzv. Sudet. Oficiálne pre už značne nacifikovanú nemeckú menšinu, hlavným dôvodom bol ale fakt, že akurát náhodičkou bola na tomto území hlavná časť československého opevnenia. Tentoraz to už ale nemohlo ísť tak ľahko. ČSR mala jednu z najmodernejších armád na svete, sieť bunkrov a spojencov na Západe. Práve na nich sa Hitler obrátil, aby mu pomohli od nás získať Sudety. A čuduj sa svete, „spojenci“ 10. septembra nariadili, že ČSR má Hitlerovým požiadavkám vyhovieť, inak sa nám obrátia chrbtom (ako keby to práve neurobili). Vláda požiadavku prijala. Ešte než ale mohla čokoľvek podpísať, ulice sa zaplnili obyvateľmi, ktorí žiadali demisiu....a (dramatická pauza)....dosiahli ju. Na upokojenie davu povolali na Hrad generála Jána Syrového. To bol chlapík, ktorý bojoval od Sibíri po Bratislavu a v tomto čase bol žijúcim symbolom národnej odvahy. Práve jeho meno skandovali demonštranti pred sídlom prezidenta: „Dajte nám zbrane alebo Syrového“. V deň demisie vlády prijal generál post premiéra a na druhý deň, 23. septembra, vyhlásil mobilizáciu armády. Československo sa nadšene chystalo brániť svoju slobodu.
Pokračovanie zajtra
