Odporúčam si predtým prejsť prvý a druhý diel. Nie sú dlhé a nudiť vás tiež nebudú (dúfam).
V poslednom odstavci druhej časti som zanechal zoznam udalostí, ktorým sa dnes budeme venovať. Páni Gabčík a Kubiš sa ráčia už nachádzať v Prahe a hútajú, čo by tak mohli nacistom vyparatiť. Času až tak veľa nemajú, pretože velenie v Británii odhadovalo životnosť jedného výsadkára v Protektoráte na približne päť mesiacov. To nie sú práve optimistické vyhliadky na kariéru v povojnovej armáde, všakže?
Ako sme si už povedali, naši padákoví chlapci sa zniesli do okupovanej vlasti tesne po Vianociach, ale výročie atentátu sme mali iba nedávno. Čo teda vlastne výsadkári robili ten polrok? Odpoviem, pretože to je jedna z najčastejších otázok, ktoré padnú, keď táto téma príde na pretras na takých odborných platformách, ako je krčma o jedenástej hodine nočnej a internet v čase pracovnom. Herr Heydrich totiž v Čechách jednoducho väčšinou nebol. Jeho hlavné sídlo bolo v Berlíne. Do Protektorátu síce jazdil, ale asi raz za týždeň. Do Panenských Břežan sa presťahoval aj so svojou famíliou iba pár týždňov pred svojim cteným bolestivým exitusom. Ani potom sa nedal tak ľahko sledovať – pracovne cestoval po celej Európe. Sledovať ho pritom naozaj bolo potrebné. Nakuknime do príručky pre atentátnika, dobre?
„Ak chcete zakrútiť ofrčkovanému náckovi krkom, dobre si odsledujte jeho dennú rutinu, preskúmajte cesty, kade chodí, časy, v ktorých je v pohybe, a potom v najvhodnejšom okamihu ho zlikvidujte,“ poručík McAsasín.
Výsadkári si čakanie na Heydricha krátili napríklad účasťou pri značkovaní cieľov pre britské bombardéry. Naviedli ich na Škodove závody spolu s ďalšími nositeľmi červených baretov. Tu si pozorný čitateľ môže všimnúť jednu zásadnú chybu, ktorú naši hrdinovia urobili. Spolupracovali totiž s odbojom aj ďalšími vysadenými skupinami, čo mali prísne zakázané. Aj jeden zajatec by totiž mohol vyzradiť všetkých. A veď k čomusi takému aj došlo, ale o tom neskôr.
Inak sa chlapcom nežilo celkom zle. Dokonca si stihli nájsť frajerky. To je celkom dobrý úkryt v okupovanom hlavnom meste, len sa nesmiete zbytočne pohádať. Ku cti Jozefa Gabčíka slúži, že svojej priateľke, mladej vdove Anne Malinovej, ktorá mala malé dieťa, nezamlčal, kto je a približne čo má v úmysle.
Informácie z pozorovania Heydricha boli sľubné. Ako už viackrát v dejinách, aj tu sa pohlavárovi vypomstila vlastná arogancia. Reinhard totiž podceňoval Čechov a do práce jazdil zo sídla iba v aute s jedným šoférom. Keď výsadkári preskúmali trasu, vybrali si ako miesto atentátu križovatku vtedajšej Kirchmayerovej v smere z pražských Kobylís a ulice V Holešovičkách. Heydrich musel spomaliť, lebo zákruta v križovatke išla zo svahu a bola poriadne ostrá. Skvelé miesto, až na jeden drobný detail: cez križovatku išla električková trať. Prítomnosť civilistov mohla celý atentát pokaziť. Na druhú stranu, v širokom okolí nebola jediná fízli....pardon za lapsus linguae, policajná stanica, samozrejme. A ani kasárne, stanice gestapa a iné liahne otravnej hnedej svoloče. A tak ráno 27. mája výsadkári ráčili sa dostaviť aj s viacerými lístkami na expresné odoslanie do pekla. Tu sa nám to začína máličko komplikovať. Gabčík v zákryte kolegov zostavil samopal Sten Gun a výsadkári zaujali pozície. S Kubišom a Gabčíkom sa mal na atentáte zúčastniť aj Josef Valčík, ktorý mal dať útočníkom znamenie zrkadielkom, že sa „Kat“ (Heydrichova česká prezývka) blíži. Jeho program mal pozostávať zo zastávky na Pražskom hrade a potom sa mal odobrať na letisko, odkiaľ sa mal rovno vybrať za tým malým neurotickým fúzkatým Rakúšanom, ktorý bol vtedy najväčší Nemec. O Valčíkovej prítomnosti však dodnes nepanuje zhoda a podľa nedávnych výskumov ani nemohol dať znamenie zrkadielkom, pretože v deň atentátu bolo zamračené. Aby to bolo ešte komplikovanejšie, existuje aj verzia, že útočníci boli až štyria.
Heydrich sa vydáva z domu okolo desiatej. Sadá do auta k šoférovi Johannesovi Kleinovi a nemá zamak tušenie, že dnes sa síce vydá na cestu, ale nie do oblakov. Skôr naopak. Výsadkári sú pripravení. Keď Heydrichovo vozidlo o 10:36 na križovatke spomalí, Gabčík sa ocitne Heydrichovi meter od xichtu a chce vystreliť zo samopalu. Nepodarí sa mu to a tak dielo dokončuje Kubiš hodením bomby. Minie a výbušnina exploduje pri zadnej pneumatike. Toľko všeobecne príjmaná verzia. Avšak celé to mohlo prebehnúť inak.
Gabčík aj Kubiš podstúpili výcvik jednotiek commandos a tam sa na podobné akcie cvičil iný postup: najskôr výbušnina a potom dávka zo samopalu, len tak pre istotu. A ak išlo o nácka, tak aby ho to bolelo ešte viac. Podľa historika Eduarda Stehlíka, ktorý je na operácie našich výsadkárov z Británie skutočný macher, nemali Gabčík s Kubišom ani najmenší dôvod opúšťat túto koncepciu. Podobne je to dlho bolo s dôvodom, prečo Gabčík nestrieľal. Dlho sa hovorilo o tom, že nechcel ohroziť civilistov v električke vedľa Heydrichovho auta. Posledné výskumy v tejto veci však preukázali, že sa mu celkom normálne vzpriečil náboj v komore. Aby bolo jasné, Sten Gun bol vyvinutý len niekoľko mesiacov predtým pre britskú armádu, ktorá mala „guľometných pištolí“ nedostatok a tie americké boli dosť drahé. Skrátka, malo to ešte svoje muchy. Napríklad vojaci nabíjali do zásobníka len 25 nábojov, inak pružina tlačila náboje do komory tak silne, ako sa Kaliňák drží ministerskej stoličky.
Historik Vojtěch Šustek ale pripomenul, že Stehlíkova teória nepočíta s tým, že výsadkárom sa mohol zdať výbuch bomby príliš silný, a teda ohrozujúci aj ich ctené životy. Preto si možno zvolili práve ako prvú dávku zo samopalu. Najčastejšie prijímaná teória priebehu atentátu je totiž presne tá, ktorú popísali desiatky svedkov a len tak mimochodom, aj sám Heydrich, kým v špitáli neotrčil kopytá nahor. Nech už bol priebeh atentátu akýkoľvek, výbuch Kubišovej bomby bol tak silný, že vyrazil aj okná na električke číslo 3. Sám Heydrich podľa gestapáckeho vyšetrovania chce Kubiša prenasledovať, ale v jeho pištoli nebol zásobník, tak sa vráti k autu a sadol si. Ma zlomené rebro, ktoré zasiahlo slezinu. Šofér miesto privolania pomoci beží za Gabčíkom. Ten uteká z miesta činu a ukrýva sa do blízkeho mäsiarstva. Akurát, že mäsiar Brauner je Hitlerov fanúšik a gestapu sa tiež nevyhýba. Vybehne na ulicu a privolá Kleina. Jožo, nemajúc iný únik, postrelí Kleina do nohy a uteká. Heydrichov šofér ešte ukecáva Braunera, aby Gabčíka prenasledoval, ale....“hergott, ten chlap má predsa pištoľ a práve ustrelil končatinu esesákovi, no môžem to ja....“
Heydrichovi pomohli cestujúci z električky. Dodávkou ho previezli do nemocnice Na Bulovce. Tam ho lapiduchovia prezreli a zistili, že okrem zlomeného rebra a natrhnutej sleziny má aj pretrhnutú bránicu. Ako správny Nemec požadoval Heydrich odborníka priamo z Berlína, avšak dočkal sa operácie na mieste. No 3. júna upadol do kómy a nasledujúce ráno o pol piatej konečne sa odporúčal do diablových rúk.
Čo bolo ďalej, dočítate sa nabudúce :-P
