Kedže každá vojenská udalosť sa nezaobíde bez bitiek, spomeňme si dáku aj tu. Bitka pri Kollaa – fínski biatlonisti nielenže zastavili postup ruských reprezentantov, ale napriek tomu, že nepriateľ mal výraznú početnú prevahu, ich začali tlačiť späť. 18. sovietska divízia doslova prestala existovať. Jej súdruhovia zo 168. divízie sa radšej zakopali a tvrdohlavo (a veľmi rozumne) odmietali vystrčiť prilby zo zákopov až do konca vojny.
Ale aby sme bývalých červených bratov na večné časy a nikdy inak len neohovárali, na severe Fínska obsadili prístav Petsamo. Dnes sa volá Pečenga a vlaje nad ním ruská trikolóra, takže úspechom to nazvať môžme.
Ruský cirkus
Kedže čoskoro Fíni nasekali Rusom ma holú aj v ďalších bojoch, múdre velenie Červených pochopilo, že by sa na príčiny tejto - jemne povedané - blamáže v svetovom meradle malo pozrieť aj inak než len politicky. Nedostatkov našli viac ako dosť. A nešlo len o výbavu, praktickú absenciu výcviku či prieskumu (ak ste boli niekedy na severe Fínska, pochopíte...Laponci sa nielen v týchto časoch neobťažovali s čímsi tak zbytočným, ako sú cesty). Aby som citoval iného insitného historika, aj v Zimnej vojne boli „sovietski plánovači, tak ako po celé obdobie socializmu, veľmi prekvapení existenciou ročných období“. Hlboký sneh a treskúca polárna zima tak nejak neumožňovali naštartovať tanky a lietadlá, muselo sa chodiť peši. Čo by nebol problém, nebyť tej spomínanej nedostupnosti nielen polárneho, ale často aj základného zimného ošatenia. Fíni na lyžiach a snežniciach, dokonca aj v zimných maskáčoch, to mali o dosť lahšie. Pre Červenú armádu bol príznačný (a často oprávnene parodovaný) strach podávať správne hlásenia nadriadeným dôstojníkom. Na generálnom štábe museli mať občas pocit, že už môžu pochodovať aj na Helsinki. Vojaci v zákopoch zase vytvárali nové a nové legendy o schopnostiach svojich veliteľov, k čomu im sami títo dôstojníci dávali zámienok viac ako dosť. Tých schopných totiž Stalin nedlho predtým „odvelil“ do súostrovia Gulag.
Vďaka chybným informáciám neexistovala prakticky žiadna koordinácia medzi jednotkami a sovietsky postup sa tak menil na jeden veľký cirkus. Oceľový muž na čele Zväzu smiešne socialistických republík nemal inú možnosť, než oných schopných dôstojníkov povolať opäť do služby. Aby ale dodržal zavedené komunistické dekórum a tradíciu v pravidelných čistkách, celej operácii začal veliť generál Timošenko, ktorý si sám ráčil vyskúšať prchkosť povahy oceľového vodcu ZSSR. Semjon doplnil stavy a využil impozantnú prevahu sovietskych diel.
Fínov už ale akosi nepribúdalo. Lenivé decká zanovite odmietali dospievať do vojensky spôsobilého veku, straty narastali, a tak nakoniec došlo k nevyhnutnému aktu, ktorý nenávidí každý poriadny generál: podpisu mierovej zmluvy. V polovici marca 1940 tak delá a pušky utíchli a - ako po každej vojne - nastal čas odmeniť užitočných idiotov.
Pôvodný plán reprezentantov červenej hviezdy počítal s úplnou sovietizáciou Fínov. Kedže k tomu sa akosi nepodarilo splniť prvú podmienku, totiž obsadenie krajiny, vyznelo založenie Fínskej ľudovej republiky v obsadenom Zelengorsku vlastne iba smiešne. Jej predseda Otto Kuusinen to po skončení bojov zabalil, ale Stalin na užitočných idiotov nezabúdal: Kuusinen bol neskôr šéfom Karelofínskej sovietskej socialistickej republiky. Jeho pobratimovia, fanúšikovia malého fúzatého revolucionára, sa vybrali na výlet na Sibír, bohužiaľ s jednosmerným lístkom.
„Solidarita“ Západu
Nielen Slováci a Česi dôverujú svojim západným spojencom aj napriek bohatej historickej skúsenosti. Aj Zimná vojna ukázala, že pomoc západných krajín je pričasto v rovine slov a povzbudenia, len skutek utek. Ale, pravdaže, útok Rusov na malé Fínsko vyvolal hotovú búrku nevôle. V USA sa dokonca - len si to predstavte - poriadali benefičné koncerty (!) a prezident Roosevelt vyhlásil na obchod so ZSSR morálne embargo. Rusov šlo roztrhnúť.....od smiechu.
Spoločnosť národov zbavila ZSSR členstva. Kedže to urobila krátko pred svojim zánikom, nikoho to zvlášť netrápilo. Britská a francúzska vláda sa navzájom precikávali v úvahách, čo by určite urobili, keby niečo urobili. Keď vládcovia Albionu prisľúbili 12.500 vojakov, pojedači pečených slimákov vyrukovali s expedičným zborom, ktorý mal mať 50.000 príslušníkov. A tak politici pokračovali aj ďalej.
Zato občania európskych krajín preukázali podstatne viac odvahy a rozhodnosti. Zo Švédska, ktoré mimochodom Fínsku potichu dodávalo zbrane, odišlo na frontu 8000 dobrovoľníkov. Z Maďarska (áno, čítate dobre) 5000 vojakov. Ďalšie stovky ľudí prišli z Nórska, Dánska, Talianska...
A po vojne
Nemožno sa veľmi čudovať, že keď sfanatizovaná banda Veľkogermánov začala blúzniť o životnom priestore na východe, zaňuchali aj Fíni – znechutení typickým lavírovaním Západu – možnosť, ako získať späť stratené územia. V tzv. Pokračovacej vojne, ktorá bola súčasťou nemeckej invázie do ZSSR, ale severania opäť prehrali. Separátny mier v roku 1944 zaviazal krajinu k reparáciám, ake dokázali vymyslieť ozaj len Rusi. Jej dôsledkom ale bolo, že Fínsko malo jedinú cestu, ako ich splatiť: premenou poľnohospodárskej krajiny na vyspelý priemyselný štát. A výsledok? Kúpte si letenku do Helsiniek a posúďte sami.
Čo z tohto celého vyplýva? Že aj zoči-voči drvivej prevahe sa oplatí bojovať, keď vám chcú vziať slobodu. Hoci Fínsko prehralo, tým, že nezložilo zbrane, uchránilo sa pred deportáciami, rusifikáciou a devastáciou hospodárstva a duše národa marxistickými nezmyslami. Skrátka, niekedy je lepšie bojovať a prehrať, než to rovno vzdať. Myslite na to, až vás opäť niekto vyzve, aby ste šli demonštrovať na námestie a vy sa na to vykašlete, pretože sa „aj tak určite nič nedosiahne“.
Grafomanské sklony a kompulzívne oboznamovanie sveta s vlastným názorom na históriu a jej neustále opakovanie.
Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
