Ako fínsky trpaslík ruského obra v snehu udusil, časť prvá

Stalin posiela sovietskych biatlonistov na skusy do Karélie

O čo vlastne šlo? Ak prijmeme názor niektorých západných historikov, že čo Rusi raz obsadia, to už navždy považujú za svoje, aj keby odtiaľ na pár storočí museli ustúpiť, tak po vzniku samostatného Fínska v roku 1918 a následnom nakopaní Leninových fínskych fanúšikov do komunistických pr.... zadkov, sa naši bývalí bratia na večné časy odmietli zmieriť s územnými stratami, ktoré so sebou občianska vojna priniesla. Jednou z nich bolo aj Fínsko, kedysi to pevná súčasť domény ruských vrchných náčelníkov. V roku 1939 už ale láskavá a chápajúca ruka kolchozového cára Stalina držala v rukách prakticky celé bývalé imperiálne Rusko, jedinú výnimku tvorili Fíni. A tak, po „dobrovoľnom a nadšenom pripojení baltských a poľských pracujúcich“ k Sojuzu, došlo aj na nich.

Začalo to nenápadne, ba až potmehúdsky. Ako kedysi napísal Chesterton, každá vojna začína protiútokom, ani tu to nebolo inak. ZSSR si uzmyslel, že pre ochranu Leningradu by sa im tak nejak hodilo, keby boli Fíni taký láskaví a dovolili im na ich území rozmiestniť takú menšiu armádičku. Čo má rovnakú logiku, ako keby priemer Fico požadoval rozmiestnenie slovenských vojakov vo Viedni kvôli ochrane Bratislavy.

Národ budúcich fanúšikov metalu celkom presne pochopil, že ak odmietnu, prídu si Rusi po územie v uniformách, a rozhodne nie železničiarskych. Preto v rámci dovoleniek odišli Fíni do pohraničných oblastí a premiestňovaním veľkého množstva zeminy vytvorili obranné línie práve v miestach, ktoré sa ozbrojenej ruke sovietskych pracujúcich tak zapáčili. Diplomati síce stále na drahých recepciách predstierali vlastnú dôležitosť, ale pozdĺž hranice si už vojaci leningradského okruhu prali kufre, balili závery pušiek a olejovali uniformy, hlavne to nepopliesť.

Jediné, čo ostávalo na zahájenie masového výletu krasnoarmejcov do Karélie, bola zámienka. Len tri mesiace predtým, 1. septembra 1939, založilo Nemecko tradíciu drobného pohraničného incidentu, ktorý sa nepochybne nedal vyriešiť inak ako maísvnym útokom celej brannej moci krajiny. Zväz strelených sovietskych republík teda zbombardoval vlastnú dedinu, nazvali to Manillský incident a 30. novembra radostne prekročili reprezentanti červenej hviezdy hranice. Asi im nikto nepovedal, koľko vo Fínsku stojí fľaša vodky.

Prvé rekordy biatlonu

Meranie síl od začiatku nevyzeralo pre Sovietov dobre. Kedže sovietske velenie, vtedy čerstvo po čistkách (a tak priam oplývalo rozumom a toľkými skúsenosťami, koľké len preverené komunistické kádre môžu mať), počítalo s tým, že Fíni to zabalia najviac po pár dňoch, vojakov nevybavili niečim tak naprosto zásadným, ako je polárne oblečenie (čo tak dáko nesmie chýbať, keď chcete napadnúť krajinu, ktorá zčasti leží za polárnym kruhom, všakže). Na prvý/druhý/tretí/bárskoľký pohľad boli všetky tromfy na sovietskej strane. Fínska armáda bola v hádam aj horšom stave, než naše verejné financie. Jedinou zbraňou, s ktorou sa dalo počítať, bolo odhodlanie a fínska vodka, ktorá v tom čase nebola filtrovaná zbytočne viackrát.

Coctaily návštevníkom nestačia

Hoci ideologicky pomýlené hordy východných Slovanov vtrhli do krajiny v naozaj impozantnom počte a presile (Fínov a dobrovoľníkov cca 500 000, Sovietov a nedobrovoľníkov 1.500.000, presila 1:5 v delách, 1:10 lietadlá a najmä 1:80 v tankoch). Na juhu narazila Červená armáda na prekážku, ktorú dobre poznala a ktorej sa bála: fínsku Mannerheimovu líniu. Kto si robí ilúzie o tom, že to bolo čosi na spôsob našich československých bunkrov, mýli sa viac ako veľmi. Boli to skôr zemľanky...presne také, v akých bývali svokry ruských vojakov!

A tu sa stalo v dejinách prvýkrát, že športovci a poľovníci zachránili svoju krajinu pred molochom! Našej národnej mentalite, zvyknutej vzdorovat v najlepšom prípade ,keď nepriateľ už ustupuje, to bude asi nepochopiteľné, ale Fíni vopred prehratý boj prijali. Z improvizovaných podmienok odporu dokonca vzniklo niekoľko ikonických kultúrnych fenoménov. Nemajúc ťažké zbrane, vybrala armáda z fanúšikov istej rakúskej cisárovnej jednotky, ktoré sa na lyžiach presúvali sem a tam, strieľali na vsetko červené v tvare hviezdy a vďaka rýchlosti a presnosti streľby vysvetlili Rusom, že taký zimný camp nie je vôbec zlý nápad...teda až na táborový oheň...kto bol tak hlúpy, že ho založil, žil len dovtedy, kým sa prvému ostreľovačovi nezunovalo pozorovať ho jedným okom. Mohol to byť napríklad dodnes neprekonaný Simo Häyhä, ktorý svojou loveckou puškou otravným červenoarmejcom počas bitky pri Kollaa poslal za Leninom priemerne 5 komunistov...celkovo ich odoslal pozrieť sa, kto mal s Bohom pravdu, až 505 vojakov. Samopalom ich údajne zlikvidoval ešte ďalšie dve stovky. Že ste naozaj obávaný, na to prídete vo chvíli, keď zístíte, že nepriateľ vám da prezývku (Biela smrť) a keď na likvidáciu vašej ctenej telesnej schránky nepoužije vojakov, ale delostrelectvo! Či to Rusom vyšlo? Simo otrčil krpce až 1. apríla....2002.

Ani inak ale nešlo komunistom všetko podľa plánu (a to oni dosť neznášajú, vieme?). Ruský 7. armádny zbor, ktorému velil generál Jakovlev, sa k Mannerheimovej línii trepal týždeň (pre informáciu, autom zmáknete tú istú vzdialenosť asi za 5 hodín). 8. armádny zbor, ktorý mal fínsku obranu skopať do kocky pekne v intenciách komunistickej mentality, tj. od chrbta, dopadol ako úplná (ale fakt úplná!) blamáž...fínski biatlonisti z radov jednotiek Sissi (to boli tí fanúšikovia) použili taktiku zvanú motti, ktorú si ctený čitateľ iste rád nalistuje v niektorej múdrej knižke o vojenskom umení. Uspokojme sa teraz s jej výsledkami, ktoré spočívali v úplnom zastavení postupu Červenej armády a zasiatím pocitu totálneho zúfalstva do radov jej vojakov. To sa robí tak, že odprásknete každého, koho v ruskom tábore len zahliadnete. A potom sa to robí napríklad likvidovaním hliadok v noci, expresne, presne ako lovci. Čo asi tak musel rozprávať dôstojník, ktorý si urobil kolečko po hliadkach, a keď sa po polhodine vybral na ďalší turistický okruh, našiel ich síce všetky, len na tej stráži tak akosi stratili hlavu. Vojaci doslova, dôstojník následne v psychiatrickom slova zmysle. Fínom niektorí pripisujú aj vznik asi najznámejšieho koktejlu na svete, konkrétne Molotovho, ktorý sa dostal do praciek polárnych bratov kvôli nedostatku granátov.

Pokračovanie, ehm, čoskoro :-)