Prispôsobujeme sa iným, aj vlastnému vnútornému strachu. Obmedzujeme svoj život už v zárodku strachom rodičovským, strachom spoločenským, ktorého následkom sú predsudky a normy. Často zdieľame nešťastia a problémy iných, nasávame ako špongie sťažnosti okolia na sk...ý život, na toho, na hentoho, v práci žijeme kolegiálny svet, riešime pracovné úlohy, podávame výkony hodné vedenia firmy, prípadne podľa jeho želania, udržiavame rast a konkurencieschopnosť podniku kvôli tomu, aby tých x zamestnancov za ktorých nesieme zodpovednosť neprišlo o prácu, o siedmej večer sa zosunieme bezvládne na gauč, čo využije rodina na to, aby to vycítila a vytelefonovala si s nami najnovšie osobné problémy a klebety, večernú jogu aj beh odložíme, lebo sa ozve nešťastná kamarátka, a posledná myšlienka dňa bude – aby som sa stihol/la zobudiť ráno na pol siedmu do práce....Kde v tomto kolobehu sa nachádza pojem „JA“? Kde sa nachádza „môj život“? Správame sa tak, akoby sme svojmu anjelovi strážnemu (rozumej telu) určovali čas pobytu na tejto zemi a najčastejšie sa musí udiať niečo emotívne silné, aby sme si uvedomili, čí život vlastne žijeme. Pri každodennej konfrontácii s bytosťami aj vecami prijímame ich energiu. Starí kelti to pomenovali nádherne obrazne – na čo sa zahľadíš, to sa v tom momente stáva tvojou súčasťou. Jeden z tvojich zmyslov prijíma jeho energiu a pomáha mu prejavovať sa...žiť. Človeka každá prijímaná energia formuje, avšak rovnakou mierou aj on musí rozdávať svoju energiu....mal by žiť. A hoci nám štatistiky našepkajú, že ľudský život trvá priemerne 70 rokov, koľko z toho času žijeme svoj život? A koľko z toho času sa bojíme, prípadne zaoberáme malichernosťami? Je cesta naozaj cieľom?
Ak použijem ako príklad prvú rannú myšlienku – „potrebujem ísť do kúpeľne“, tak hneď ako druhý príklad použijem ďalšiu kontinuálne nasledujúcu myšlienku – obraz tej kúpeľne. Človek si ten priestor dokáže v momente vybaviť. A koho v tom momente napadne stresovať sa v zmysle: „Bože, len aby som nespadol na tom koberci na chodbe....Čo ak sa na mňa zosype zrkadlo keď budem otvárať dvere do kúpeľne?...Čo ak bude kúpeľna obsadená? ...Pôjdem do kúpeľne cez obývačku alebo iným smerom? ...Božemôj, len nech nie je ten koberec na chodbe mokrý od náhodne vytečenej práčky....???
Bizarné? Rovnako ako naše myšlienky týkajúce sa cieľa. Ak myslíš na cieľ, telo, prostredie, okolie, energia, čokoľvek...nájde najkratšiu cestu. Ak sa človek priveľmi zaoberá cestou, zabúda myslieť na cieľ, alebo cestu k cieľu považuje za cieľ samotný, tak sa môže zamotať asi takto:
Cieľ – vykonanie rannej toalety
Miesto určenia – kúpeľňa
Cesta: Čo to znamená, keď paplón zo seba odkryjem smerom doprava? Neprináša to nešťastie? A čo ak tým šuchotom zobudím toho vedľa mňa? Asi ho nebudem odkrývať, iba sa spod neho vysuniem a pomaly zleziem z postele....Teraz. Čo na seba? Pôjdem iba v župane? Musím si zvoliť vhodný odev, čo ak po ceste stretnem niekoho dôležitého? Dobre, obliekam si šaty. Hmm, nemali by to byť radšej nohavice? Aké je vlastne vonku počasie? Hmm, no to je výhľad z okna, vyzerá to na dážď. Asi by som mal otvoriť okno a pustiť dnu čerstvý vzduch, zhlboka sa nadýchnuť, aby som sa lepšie prebudil, aspoň v kúpeľni spotrebujem menej vody. Dobre, už som pripravený, vyrážam. Zoberiem si ešte z toaletného stolíka parfém, čo ak ho budem v kúpeľni potrebovať a nebude tam žiaden?...Mal by som sa po ceste najesť, prechádzam predsa cez kuchyňu, čo ak sa v tej kúpeľni zdržím? Asi bude lepšie zbaliť si so sebou rožok. V konečnom dôsledku by som mal prejsť cez obývačku...Už sa blížim ku kúpeľni...dokelu určite tam nebude toaletný papier. No to by bola hrôza. A tiež asi dochádza zubná pasta. Vezmem zo skrine ručníky, čo ak nebudú v rezerve žiadne čisté? Dobre, tak teda idem najskôr do obchodu. Kúpim zubnú pastu, kúpim pre istotu aj kefku, odličovacie tampóny a toaletný papier. .....posledná otázka po ceste domov....nevidel ma nik, keď som ocikával ten stĺp?
