Úplne inak však vyzerá, ak ju prídete navštíviť. Teda ak prídete do firmy, kde konkrétnu prácu niekto vykonáva a Vy ste len nestranný pozorovateľ. Vtedy buď podľahnete kritickému pohľadu a uvažujete, čo by ste urobili inak a samozrejme lepšie, alebo sa čudujete, ako to tam pekne beží, s akým nasadením zvláda prácu ten evidentne zohraný kolektív a aký krásny nadpis visí na stene:
„Na tomto pracovisku sa pracuje s takým nasadením, že každý ďalší pokus o zlepšenie by bol krokom späť.“
Inak sa však pozeráte na prácu, keď ju vykonávate prvý mesiac. Euforické pohyby po chodbách, výkon na 150%... Tí, ktorí sú považovaní za stály inventár firmy o Vás začínajú hovoriť: „Iniciatívny blbec horší ako triedny nepriateľ.“
Inak to vidíte, keď ste stály inventár firmy. „Čo tam po plate, keby som mal viac odvahy, dávno som mohol byť niekde inde a neplahočiť sa tu od ôsmej do štvrtej“....a inými veselými filozofickými úvahami chytáte syndróm vyhorenia. Práca je „väzením“, stravné lístky majú „nízku hodnotu“, služobné auto „je už ojazdené“, šéf je „magor a určite má milenku“.
No a iný pohľad na prácu máte, keď ste tým práve spomenutým šéfom. Vtedy sú všetci „v stave pripravenosti vás okradnúť“ a „keby jazdili na vlastných autách, správali by sa inak ako voči služobným“. Taktiež chcú všetci vaši podriadení „využiť skúšobnú lehotu a ujsť inam“, „použiť túto pozíciu len ako odrazový mostík a vy mu ešte z toho blbého zákona musíte dať odstupné“ a tak ďalej...
Alebo nič z vyššie uvedeného, pokiaľ riešite zamestnanie cez Trenkwalder.
