Múzeum gýča sa nachádza v historickom dome z 15. storočia, v ktorom za svojho pôsobenia žil prvý autor slovenskej opery ,,Kováč Wieland" Ján Levoslav Bella. Múzeum je súkromné a jeho prevádzkovateľom je Občianske združenie Múzea Gýča (OZ MG).
Počas prehliadky nás sprevádzal starší pán, ktorý nám zároveň prednášal zaujímavé fakty o múzeu a tiež bodoval občasnými komentármi k niektorým obľúbeným kúskom. Múzeum je rozdelené do dvoch miestností a jednotlivé exponáty sú zaradené do kategórií ako napríklad sochy, poháre, nábytok, oblečenie, obrazy atď. Môžete tu nájsť viac ako 777 gýčov, ktoré do múzea venovali ľudia, ktorí buď k danému predmetu stratili citovú väzbu alebo ich niekto obdaroval, no bohužiaľ sa netrafil do ich vkusu. Jedna polička sa prevažne skladá z darčekov od žiakov, ktoré vždy jedna nemenovaná pani učiteľka z Kremnice donesie na konci školského roka. Niet sa čo čudovať, veď aj ja si spomínam, že za mojich školských čias sme učiteľke nosili rôzne podivuhodné sošky, či obrázky.
Akékoľvek múzeum vám niekedy pripomenie spomienky alebo vás tak trochu ,,vráti do minulosti" a tento pocit sa mi nevyhol ani tu. Gýč, či negýč, ale v určitých momentoch som sa cítila ako v starom dome mojej starej mamy, pretože v tej dobe boli dnešné gýče normálnou výzdobou interiéru. Nuž všetci starneme a už sa aj mne vo veku dvadsať rokov, často na jazyk hrnie veta ,,ach, to boli časy". Ježiškovské 3D obrázky, vyšívané utierky nad šporákom, sklenené misy zo zeleného skla, vypchané zvieratká.. To všetko a oveľa viac, je už len akousi spomienkou, pretože stará mama sa dávno presťahovala do bytu a moderný človek už takéto veci vo svojom útočisku nedrží.
No samozrejme v múzeu nájdete aj novodobé gýče, pretože tie sa jednoducho neprestanú vyrábať nikdy, čo možno nie je na škodu, pretože vždy tu bude niečo typické pre každú dobu, v ktorej sme žili, žijeme a budeme žiť a gýč môže byť vtipnou spomienkou na celý náš život.
Počas prehliadky sa vám môže stať, že niektorý z kúskov vy jednoducho za gýč považovať nebudete, čo samozrejme nie je vylúčené, pretože aj pojem ,,gýč" je veľmi subjektívny, takmer ako všetko v tejto dobe a tak to neváhajte oznámiť vášmu sprievodcovi! On jednoducho daný predmet skryje a keď odídete znova ho vystaví. Mne sa to stalo tiež, pretože na okne bola vystavená malá soška Charlieho Chaplina, ktorú by som ako jedinú neurazila slovom gýč a zhodli sa na tom aj ostatní návštevníci múzea, ale na skrytí sošky sme samozrejme netrvali. Ja by som si ju radšej kúpila, no nezabúdajme, že sme predsa v múzeu a akékoľvek obchody sú tu vylúčené. To nemám teda z vlastnej hlavy, ale pár ľudí sa tu už snažilo obohatiť svoju zberateľskú mániu, no neúspešne. Jednoducho bol každý predmet darovaný preto, aby hrdo zastupoval svoje miesto v múzeu a nie, aby podporoval našu ,,consumer society".
Keď si pokojne prezriete celú doterajšiu zbierku gýčov, môžete navštíviť ešte aj Uličku nosov, ktorá je na nádvorí domu, kde sa nachádza aj múzeum. Ulička bola založená 28. augusta v roku 2004 na už spomínanom festivale humoru Kremnické gagy. Každý rok pribudne v uličke jedna plastika nosu slovenského umelca, ktorý nás počas života obdarovával výnimočným humorom. Takže tu môžete napríklad nájsť nos Stana Radiča, Júliusa Satinského, či Kataríny Kolníkovej. Tento rok pribudne nos Jozefa Kronera. Takže ak chcete toto všetko vidieť, zažiť a navštíviť, neváhajte a príďte sa pobaviť napríklad aj na Kremnické gagy, pretože Múzeum Gýča a Ulička nosov je ich neodmysliteľnou súčasťou.
