Na húpacom kresle vedľa krbu sedelo malé dievčatko možno desaťročne a neprítomne hľadelo na kusy masívneho nábytku, ktoré zapĺňali priestor. Malo oblečene slušivé čierne šaty a vlasy zopnuté čiernou mašľou. Na tvári malo smutný výraz aj keď akýsi zvláštny, akoby ani nebola súčasťou toho obrázku, ktorý je tu predostieraný.
-Tak tu si Ivana- ozval sa hlas z druhého konca miestnosti hneď po tom, ako sa so škripotom, ktorý bol význačný pre staré domy otvorili dvere. Na ich prahu stál chlapec, o málo starší než dievčatko, taktiež oblečený v čiernom. Sako a nohavice boli až príliš veľké na jeho smiešne malú, no vysokú postavu. Na tvári mal trpiteľský výraz keď vstúpil do miestnosti a nadýchol sa povedomej vône. Pomalými krokmi sa približoval k dievčine a obzeral si všetko, čo bolo preňho tak mučivo známe. Stôl, za ktorým sa učieval s matkou a ako malý po ňom s nadšením behával, pohovka, na ktorej sa zvykol rozprávať s otcom o zvláštnosti tohto sveta, miloval to filozofovanie, ako aj malý rámček položený na kozube, ktorý rozprával príbeh o jeho rodine. O ňom, chlapcovi, ktorý vyrástol až príliš rýchlo, o jeho sestre, ktorá milovala rozprávky ako aj jej prečudesnú fantáziu, o sestre, ktorá práve v tej chvíli sedela na húpacom kresle a pohľadom sa neustále vpíjala do obrazu svojho domova. Ďalej príbeh prezrádzal aj niečo o jeho rodičoch, o mame s krásnymi dlhými vlasmi a tými najjasnejšími modrými ocami, ktoré zdedila aj jeho sestra, a príbeh o otcovi, ktorý bol vždy tak trochu zvláštny, akoby nad chápanie všetkých okolo. Šťastná rodina, to prezrádzala fotka, no pomaly sa už na nej usádzal prach.
-Nechaj ma na pokoji- ozval sa piskľavý detský hlas jeho sestry, ktorá konečne zdvihla zrak od zeme. Uhladila si krepové čierne šaty a akosi výstražne zodvihla bradu.
-Ivana, už je čas, už musíme ísť, čo to nechápeš ?- Chrapot v jeho hlase prezrádzal rozčúlenie, ktoré bolo na takom malom chlapcovi buď príliš smiešne alebo smutné.
- Ja neodchádzam, ostávam tu, so svojou mamou a otcom, so svojimi vecami, je to môj domov.- Pomaly vstala a začala obchádzať veľký drevený stôl dookola, točila sa v kruhu, vždy ju to akosi upokojovalo.
-Všetci na nás čakajú, už je čas, no veď vieš, rozlúčiť sa.- pohliadol s pokorou na zem a predstavil si to sivé ráno, všetci v čiernom, slzy, videl rakvy spúšťajúce sa do zeme, videl posledný krát ich milované tváre.
-Chceš povedať zahrabať ich do zeme, nechať ich zjesť červami.- Niekedy ho prekvapovalo aká je jeho sestra všímavá, a predsa vyzerala akási drobná v tých šatách, ako úplné malá, ako keď sa s ňou hrával, bral jej hračky, len aby si na chvíľu rodičia všimli aj jeho. Tak veľmi ich mal rád, aj keď ich nikdy moc nechápal. Tú ich lásku, a zvláštny zmysel pre humor, zvláštnu hudbu a poháriky od Martiny, tie večné hádky a zmierovanie plné kvetov, ktoré jeho matka tak milovala. Myslel na to, ako sa niekedy na seba pozreli s akousi zvláštnou výzvou v očiach a odišli, šli do lesa alebo lunaparku, štverali sa na stromy alebo len chodili po mäkkom škrípajúcom snehu dokolečka okolo domu. Nikdy sa ale neprestali mat radi, tak prečo ?
Pri tejto spomienke mu v krku navrela akási veľká hrča, ktorej sa už nemohol zbaviť, v očiach sa mu zaleskli slzy aj keď si prisahal, že bude silný.
-Nebuď smutný Ivon.- ozvala sa sestra a on sa uškrnul ako vždy keď počul vysloviť svoje čudné meno. Podišla k nemu a objala ho drobnými rúčkami.
-Tento dom pre mne až tak veľa neznamená.- povedala a zahľadela sa na fotorámik. Chytila ho za ruku a donútila k chôdzi. Prešli veľkými bielymi dverami a aj po dlhej mramorovej chodbe, na ktorej sa ozývali ich kroky. Všetko tam bolo zrazu akési prázdne. Zmizol smiech, aj vôňa, aj oni.
