Prekvapuje ma ľahkosť a samozrejmosť, s akou sa zvykne hovoriť a písať o „poučení z dejín“. Evolučná teória a kognitívna veda nás upozorňujú, že nič také ako prvoplánové poučenie z dejín pravdepodobne nejestvuje. Postupne odhaľujú, že spoločenské skupiny opakujú rovnaké adaptívne stratégie a vzorce, že ľudský mozog intuitívne hľadá „pohodlné pravdy“, zamerané na krátkodobý prospech. Naše rozhodovanie (aj pri volebnej urne) je spravidla viac afektívne ako racionálne a to bez ohľadu na vzdelanie a počet hodín dejepisu v učebných osnovách. A nakoniec fyzikálne zákony nás nemilosrdne upozorňujú, že nejestvuje jednoduchá linka času z minulosti do budúcnosti, tak ako ju programuje naše vedomie. Vývoj nie je synonymum slova pokrok, je len narastaním zložitosti systémov.
Neznamená to však, že nemá nijaký zmysel obzrieť sa, prekročiť rámce každodennosti a krátkozrakých, účelových a na jedno či dve volebné obdobia nastavených politík, a získať tak nadhľad nad tým, čo sa deje tu a teraz. Neprinesie nám to poučenie, ale déjà vu, iné vnímanie svojej vlastnej reality a možno isté porozumenie.
Pred pár týždňami začala diskusia o návrhu novely trestného zákona, v ktorej sa objavil paragraf o trestnom čine „šírenie nepravdivej informácie“ a vďaka tomu si vyslúžil okrem iného aj označenie „náhubkový zákon“. Expertízu možných dopadov, vágnosti, problematičnosti dôkazného bremena ponechám expertom. Nemôžem sa ale celkom ubrániť pokušeniu prispieť do tejto debaty aspoň okrajovo pohľadom historika, zaoberajúceho sa už nejaký ten rok dejinami komunikácie a cenzúry.
Niektorí členovia politickej reprezentácie s vážnou tvárou vyhlasujú, že idú viesť vojnu proti hoaxom a konšpiráciám. Existuje množstvo analýz fenoménu konšpirácie – sociologických, psychologických a historicko-antropologických – a všetky smerujú k záverom, že konšpirácia je ako paranoidná myšlienka prirodzenou súčasťou ľudskej mysle. U niekoho viac a u niekoho menej pomáha na jednej strane anticipovať nebezpečenstvo, na druhej strane nájsť jednoduché vysvetlenia zložitého sveta, či „zákulisie“, dôvod svoj vlastného životného nezdaru. Výskumy ukázali konšpiráciu ako súčasť dejín, súčasť ľudovej kultúry a vedú k záveru, že je vcelku nezmyselné „bojovať proti nej“ . Dnes, vďaka mediálnej revolúcii a hyperkonektivite (informačnému prepojeniu medzi ľuďmi, ktoré nemá v dejinách obdobu), vďaka odovzdávaniu správ bez akejkoľvek spätnej väzby, bez autokorekcie a overovania, môžeme hovoriť o akejsi strate autoregulácie informačného systému, spôsobujúcej zvyšovanie polarizácie, napätie, úzkosť, nárast extrémizmu a xenofóbie. Konšpirácia je viditeľnejšia a môže sa zdať, že sa jej akoby „lepšie darí“. Prvoplánová kriminalizácia tento stav nevyrieši. Boj s hoaxami a konšpiráciami sa ale môže veľmi ľahko stať zámienkou na odstraňovanie akejkoľvek diskusie, nepohodlných názorov a osôb. A trolie farmy pravdepodobne vôbec nezasiahne.
Hoci existujú objektívne pravdy, svet nie je konfigurovaný binárnou sústavou pravdy a nepravdy. Cenzúra existovala v nejakej podobe od najstarších dôb a spravidla postihla tých, ktorých názory vybočovali z oficiálnej propagandy. Sofista Protagoras si dovolil zapochybovať o existencii bohov a jeho spisy boli spálené. V časoch rukopisnej knihy to bolo relatívne nekomplikované. Čítanie bolo výsadou vzdelaných vrstiev a bolo teda jednoduché zabezpečiť, aby rukopisy neobsahovali myšlienky, stanoviská či teórie nekonsenzuálne s aktuálnym filozofickým, politickým, náboženským kódexom spoločnosti. Situácia sa zmenila potom, ako sa veľkou rýchlosťou začal rozširovať Gutenbergov vynález a kniha bola čoraz prístupnejšia. Zrazu bolo potrebné kontrolovať obsah, pohyb a čítanie stoviek a tisícok výtlačkov. Dnes panuje zhoda v tom, že reformácia by bez explózie Lutherových tlačených letákov neprebehla, bez typografického média by nebola udržateľná. Kontrolné nástroje sa preto vyvíjali a zdokonaľovali počas celého novoveku, vznikli indexy, etablovala sa funkcia cenzora a jeho význam. Dozor a tlak vyvolal obranné a sebazáchovné reakcie média, ktoré nebolo len multiplikátorom textu, ale ekonomickou sférou, „živiacou“ čoraz väčší počet profesionálov. Nijaká cenzúra nijakú myšlienku nezničila. Viedla len k prenasledovaniu jej šíriteľov a navodila adaptačnú odozvu – hľadanie spôsobov, ako prežiť zlé obdobie v „undegrounde“ a v ukrytom „neviditeľnom“ zosieťovaní producentov a šíriteľov „nebezpečného“ obsahu.
V roku 1782 sa panovník Jozef II., „rebel na tróne“, rozhodol, že zmení systém cenzúry, pretože si veľmi dobre uvedomoval, že to čo sa deje, je zbytočné a kontraproduktívne. Spísal tzv. základné pravidlá, dvanásť téz o cenzúre. Formuloval základný problém a paradox – problém hraníc slobody, miery slobody. Pretože, ako napísal, „nemožno nájsť jednotu v rozpoznávaní škodlivého a neškodného, medzi priveľkou a primalou opatrnosťou“. Vnímal veľmi jasne, že cenzúre v skutočnosti uniká to, čo by sa malo považovať za škodlivé a naopak, prospešná kniha je neraz zakázaná pre niekoľko problematických myšlienok. Veril v nastavenie efektívneho rozhodovacieho algoritmu. Neodmietal ani kritiku panovníka a štátnych úradníkov, s predpokladom, že autor zverejní svoje meno. Podľa jeho presvedčenia „každého zástancu pravdy iste poteší, keď sa mu zjaví hoci aj takýmto spôsobom“.
Jozefínska reforma cenzúry bola prelomová. Podobných liberálnych nastavení bolo v európskych krajinách len niekoľko. Získala si priaznivcov i kritikov. Dovtedy bezprecedentným spôsobom otvorila dvere publicistike, polemike a kritike spoločnosti, štátu a cirkvi. Zintenzívnila čítanie, diskusiu, záujem ľudí o veci verejné. Zosilnela však aj mediálna kritika, hlasy tých, ktorí tvrdili, že absencia regulácie podkopáva stabilitu a status quo spoločnosti, odveké prepojenie štátu a cirkvi a náboženské dogmy.
Liberálna atmosféra netrvala dlho. Po roku 1789, vypuknutí Veľkej francúzskej revolúcie sa svet začal meniť, sínusoida pomaly smerovala do opačnej úvrate. Osvietenská debata o slobode myslenia, slova a tlače sa dostala do tlaku a úzkosti revolučného obdobia. Ešte predtým, v roku 1790, sa začal Uhorský snem a jeho poslanci okrem iného predložili zákon o slobode tlače. Bol to v krátkom čase ďalší prelomový okamih – termín „sloboda tlače“ namiesto „cenzúra“ nepoužil ani Jozef II. a autori sa evidentne inšpirovali Deklaráciou práv človeka a občana, kde článok 11. hovorí: Slobodná komunikácia ideí a názorov je jedným z najdôležitejších práv človeka. Každý občan môže preto hovoriť, písať a zverejňovať slobodne, s výnimkou toho, čo je zneužitie tejto slobody v prípadoch stanoveným právom.
Poslanci pracovali na verziách zákona až do roku 1793. Bavili sa aj o absencii akejkoľvek kontroly. Niekoľko mesiacov predtým a pár mesiacov pod smrti cisára Leopolda II. bol vydaný zákaz tlače Rousseauovho diela Spoločenská zmluva, teda akejsi biblie Veľkej francúzskej revolúcie a pripravovalo sa veľa nariadení otáčajúcich vývoj v oblasti kontroly spoločenskej komunikácie opačným smerom. Nasledujúci snem zasadol až o niekoľko rokov (v novembri 1796) a téma slobody tlače už nebola na programe. Dianie v Uhorsku však vzbudilo celosvetový ohlas a mohli by sme ho parafrázovať asi takto: Uhorskí barbari, o ktorých panuje mienka, že ani nečítajú, sa dostali v slobode slova takto ďaleko!
Ideu slobody myslenia a slobody tlače zatienilo v dusnej revolučnej a vojnovej atmosfére zaklínadlo „zachovanie verejného pokoja“. Obsahovali ho zrazu všetky nové cenzorské predpisy a argumentácie revízorov v posudkoch kníh. Nie je potrebné urobiť dôsledný rozbor toho, čo všetko „nepohodlné“ sa takto dalo asociatívne pokryť. Asi najlepším príkladom je kantovská filozofia a osudy jej prívržencov. Hoci ešte pár rokmi panovala predstava, že filozofickými knihami sa, vzhľadom na malý okruh vzdelaných čitateľov, nemusí cenzúra vôbec zaoberať, zrazu bolo všetko inak. Kantovský filozofický systém bol v tereziánskom a jozefínskom období nielen tolerovaný, ale aj implementovaný do oficiálnej vzdelávacej politiky, v ktorej sa postupne presadzovala predstava, že mládež sa má nielen učiť filozofiu, ale aj samostatne filozofovať, teda premýšľať, diskutovať a argumentovať o abstraktných témach. V 90. rokoch 18. storočia sa ale Kant stal symbolom ohrozenia. A to v podstate len preto, že bol čítaný a všeobecne obľúbený. Postupne začali tento filozofický systém považovať za nositeľa revolučných tendencií. Vo svojich dôsledkoch podporoval občiansku emancipáciu. Etablovaný poriadok mal obstáť pred rozumom, a nie pred stavovskými zákonmi. Netreba podčiarkovať, aké „nebezpečné“ to bolo. Takto chápané učenie – ako politická filozofia – bolo vlastne odôvodnením sociálnych prevratov. Veľká Francúzska revolúcia bola vnímaná ako slobodomurárske sprisahanie, lebo myšlienky o slobode boli i v Kantových dielach, pozitívne prijímaných a rozšírených medzi uhorskými slobodomurármi a v kruhoch uhorských jakobínov. V danej klíme sa osvietenstvo, slobodomurárstvo, revolúcia a kantovská filozofia začali vnímať ako synonymá. Kant zároveň postavil proti sebe zjavené a prirodzené náboženstvo. Hlavnou myšlienkou jeho filozofie náboženstva je téza, že morálka nie je založená na náboženstve a ideu boha nepotrebuje, pretože mysliaci človek podriaďuje svoje konanie etickým normám a svojmu rozumu. Tak sa stal v tomto období aj nepriateľom náboženstva a morálky, synonymom útoku na trón a jeho prívrženci sa dostali aj do podozrenia z ateizmu, čo bolo v tomto období a ešte dosť dlho mimo rámca tolerovaného. V roku 1798 bol vydaný všeobecný zákaz rozširovania Kantových diel. Tomu predchádzali tragické udalosti, označované v dejinách ako Martinovičove sprisahanie. 20. mája 1795 sa v Pešti konala poprava osemnástich členov uhorského jakobínskeho hnutia. Zavŕšila niekoľkomesačné vyšetrovanie aktivít tajnej spoločnosti, teda v kaviarňach a salónoch sa stretávajúcich intelektuálov, čítajúcich Le Moniteur a debatujúcich o filozofii, politike, náprave spoločenských a politických problémov, bez akéhokoľvek revolučného potenciálu, bez možnosti zasiahnuť ideami a následne mobilizovať širšie spoločenské vrstvy. Že tu pôsobil paranoidný konštrukt o sprisahaní a ohrození netreba zdôrazňovať. Že mali obesenci najmä zastrašiť, o tom už dnes asi tiež nikto nepochybuje. Vyšetrovanie a postih však nedopadli len na členov tajnej spoločnosti, ale všetkých, ktorí k nej mali blízko. Kantovci museli opustiť svoje profesorské miesta a čelili prekarizácii. Jedným z nich bol profesor Košickej kráľovskej akadémie Štefan Tichý. Bolo to zároveň vyvrcholenie zákulisných bojov dvoch „táborov“ na škole, reprezentujúcich dva prúdy myslenia, mohli by sme zjednodušene povedať, konzervatívneho a moderného. Na osudoch Tichého možno ukázať, ako sa dalo elegantne zbaviť ľudí s iným názorom aj tak, že sa na nich prilepili ešte aj iné negatívne – charakterové, disciplinárne – nálepky. Už v auguste 1793 ho druhý „tábor“ nazval arcijakobínom a sťažoval sa vedeniu akadémie, že sa opíja, tancuje a hrá so študentami o peniaze. Toto obvinenie matematika a autora knihy o uhorskom školstve nemalo v tom čase očakávaný efekt, ale keď prišla správa policajného agenta označujúceho Tichého za jakobína, bolo už odchod prívrženca nebezpečného filozofického systému podmývajúceho základy monarchie, spečatený. Ne-šľachtic bez majetku a príjmu sa ešte pokúsil zachrániť tak, že pripravil do tlače rukopis, v ktorom sa od kantovského učenia dištancoval, ale nepomohlo mu to a jeho ďalšom živote už nemáme takmer nijaké správy. Kantove myšlienky zatiaľ pokojne kolovali v neverejných, neviditeľných komunikačných kanáloch. Zrkadlenie inšpiratívnej filozofie môžeme nájsť v mnohých rukopisoch, citáty vo venovaniach pamätníkov. Kant ovplyvnil nielen filozofiu, ale aj estetiku, náboženské a politické myslenie a v nejakom zmysle nás ovplyvňuje dodnes. Napriek všeobecnému zákazu a označeniu škodlivý a nebezpečný, bol ešte v prvej polovici 19. storočia jedným z najinšpiratívnejších a najcitovanejších filozofov.
V roku 1800 sa konal proces proti obchodníkovi Jánovi Samuelovi Lányimu obžalovanému zo zločinu urážky majestátu, pretože na vetvy stromov v Spišskej Sobote vyryl nápis. O obsahu nápisu dnes nevieme nič, ale veľa napovedá, že Lányiho odsúdili na trest smrti, ktorý mu zmiernili na tri roky väzenia. Stromy boli nepochybne Lányiho sociálnou sieťou zabezpečujúcou, že to, čo si myslí o pánoch, sa nedozvedia len v kamaráti v krčme, ale čo najviac ľudí. Čo najviac ľudí sa malo dostaviť aj na verejné upálenie jeho posolstva. Zachovala sa správa o udalosti s presným popisom obradu. Pripravili pyramídu z vyťatých kmeňov stromov, z ktorých odrezali vetvy s nápismi. Tieto vetvy uložili na mieste obradu tak, aby ako corpus delicti boli viditeľné zo všetkých strán. Strom teda upálili tak, ako už v dejinách upálili tisícky kníh a pamfletov. Práve pamflety a letáky boli asi najdôležitejším médiom pre šírenie „nebezpečného“ obsahu. A zachované pramene ukazujú, že to neboli len politické názory, vytlačené a rozširované predovšetkým v mestskom prostredí, ale desiatky a možno aj stovky rukopisných hanopisov a básničiek, hodených do okien miestneho farára, či richtára, alebo poroznášaných po dedine, aby sa dotknutí, ale aj miestni obyvatelia dozvedeli o nevybavených účtoch, o tom, že farár je ožran alebo o tom, ako richtár zle spravuje obec. Neraz prezentovali aj stručné návody na riešenie problémov („pif paf puf na magistrát“). Zabrániť tomu mali vyhlášky. Podľa bol každý obyvateľ povinný odovzdať všetky nájdené – nalepené či rozsypané – paškvily podžupanovi alebo richtárovi. V nijakom prípade ich nesmel ďalej rozširovať, v opačnom prípade sa s ním malo zaobchádzať ako so spoluvinníkom. Kto prichytil osobu rozširujúcu letáky a udal ju, mohol získať odmenu. Autorstvo zachytených letákov sa vyšetrovalo „písmoznaleckou expertízou“. Porovnávali sa rukopisy podozrivých – miestneho kováča, debnára, stolára, remenára a iných. Vážnosť situácie podčiarkuje dôslednosť zverejnenia vyhlášky – vziať na vedomie ju mal naozaj každý, a preto ju mali roznášať od domu k domu. Nové a nové letákové incidenty nám naznačujú nielen to, že takéto nariadenia neboli účinné, ale zároveň, že potreba vyjadriť odpor, nesúhlas, revoltu prostredníctvom textu bola fenoménom so širokým sociálnym rozptylom. Možno hovoriť o akejsi subkultúre zrkadliacej napätie vo vzťahových a mocenských mikroštruktúrach obce alebo mestečka. Pamflety boli namierené proti vplyvným a mocným, exaltovali pocity nespravodlivosti a túžbu po zmene pomerov. S istým nadhľadom si možno predstaviť, že každá obec a mestečko mala svojho polovzdelaného autora výhražných textov a básničiek a možno nielen jedného. Takto sa na pamfletizmus môžeme pozerať ako na systém odovzdávania nekonsenzuálneho obsahu v dobe pred existenciou sociálnych sietí...
Zaujímavým uhlom pohľadu na cenzúru je pohľad na vývoj argumentácie cenzorov a jej ľudských zdrojov. Karol Andrej Bel, v dejinách menej známy syn polyhistora a „veľkej ozdoby Uhorska“ Mateja Bela, bol počas svojho profesorského pôsobenia na univerzite v Lipsku niekoľko rokov aj cenzorom. V roku 1775 sa zasadil o zákaz knihy Johanna Wolfganga Goetheho Utrpenie mladého Werthera, kvôli nebezpečnému „odporúčaniu samovraždy“. Goetheho dielo sa napriek všetkému dožilo nesmiernej popularity a dnes je klasikou a povinným čítaním. Profesor Bel sa 5. apríla 1782 obesil vedľa svojej postele. Jeho otec celý život bojoval s uhorskou cenzúrou. „Veľká ozdoba Uhorska“ zaplatila za svoj pateticky titul aj tak, že zo svojich textov vytesňovala problematické témy, teda autocenzúrou. Takéto trpké paradoxy prináša potreba kontroly myslenia iných ľudí.
Idea slobody myslenia a prejavu je jedna z najsilnejších ideí civilizácie. Tiahne sa ňou v špirále dobrých a horších období a veľa ľudí za ňu zaplatilo kriminalizáciou a životom. Hoci má dnes veľa na prvý pohľad odstrašujúcich vedľajších produktov, v konečnom dôsledku vedie spoločnosť po najstrmších úvratiach k odstraňovania predsudkov, nerovnosti, k sociálnej mobilite, zrovnoprávňovaniu a scitlivovaniu. Sloboda myslenia a prejavu prežila až dodnes a je isté, že prežije účelové excesy jednej politickej reprezentácie, prežije obdobie autoritárstva a bio-moci. Hoaxy, konšpirácie a iné „nepravdy“ sa porážajú v diskusii, v pokojnej, sebavedomej a spravodlivej spoločnosti. A „poučenie“ z dejín hovorí, že zosilnená autoritárska cenzúra je len barlou. Je len nestabilnou domnelou oporou moci, ktorá si neverí, a kompenzuje svoju slabosť tak, že termín „nebezpečný“ alebo „škodlivý“ používa ako synonymum slova „nepohodlný“ a „status quo ohrozujúci“.
Viac k téme:
KOLLÁROVÁ, Ivona. Slobodný vydavateľ, mysliaci čitateľ. Typografické médium v jozefínskej dobe. Budmerice: Vydavateľstvo Rak, 2013.
KOLLÁROVÁ, Ivona. Sloboda tlače v uhorskom neskoroosvietenskom diskurze. In: Historický časopis, 63, 2015, č. 3, s. 405 – 426.
KOLLÁROVÁ, Ivona. Popularita Kantovskej filozofie na prelome 18. a 19. storočia. In Historický časopis, 68, 2020, č. 2, s. 313-334.
KOLLÁROVÁ, Ivona. Tajne : Nebezpečná myšlienka a netransparetnosť komunikačných sietí v čase nepokoja (1789 – 1799). Bratislava: Veda, 2020.
