Keď už začínam ťa milovať,
prechádzam prstami po svojich jazvách,
kriesim v tieni starých lások ich pravú tvár,
zaklínam staré hriechy nech nemenia sa v nové túžby.
A ty tu len tak stojíš,
nemáš slová na perách,
iba mi telom šepkáš,
že to nie je ľahké,
že sa často ponáraš do bezodných vôd strachu,
že si nesieš na srdci kopu prachu.
Keď začínam ťa milovať.
Bojujem s tieňom, s obludou,
zasadzujem tvrdé rany,
skúšam tvoj štít dobodaný
ostrosťou cudzích oštepov.
A ja tu len tak stojím,
prázdno zíva v dlaniach mojich.
Nemám čo bych dala,
rozdala som čo som mala,
márnotratným, nenávratným.
Keď začínam ťa milovať.
Spomalím a nedýcham.
Ohromená silou toho citu,
ticho sa ťa dotýkam
a nechávam sa unášať ktoviekam,
to kde si ty už nevnímam.
Ale ja začínam ťa milovať.
Skutočne aj neskutočne,
potichu aj nahlas,
každodenne aj celoročne...
...možno občas bezdôvodne, aj s dôvodov schovaných v našich malých tajomstvách.
