V prvom rade si je treba uvedomiť, že slovom komunizmus sa bežne označujú dve rozličné veci. Prvou je komunizmus ako spoločenský a hospodársky systém založený na spoločnom vlastníctve výroby, ktorého protikladom je kapitalizmus založený o.i. na súkromnom vlastníctve výroby. Na druhej strane sa toto slovo (nepresne ale často) používa na pomenovanie štátneho zriadenia a politickej ideológie, ktorej konkurenciou sú napr. demokracia, fašizmus, či liberalizmus. (Pozri Wikipediu)Diskusia o tom, či je komunizmus dobrý alebo zlý sa teda musí viesť v dvoch rovinách (ktoré samozrejme nie sú od seba úplne oddeliteľné) - hospodárskej a politickej.
1. Hospodárska rovina komunizmu
Myšlienka spoločného vlastníctva výroby a pôžitkov (t.j. tovaru a služieb) nie je človeku úplne neprirodzená. Spomeňme si ako žili ľudia (nielen) v dávnych dobách - boli organizovaní v malých spoločenstvách, keď spoločne chodili loviť zver, spoločne ju spracúvali a následne si ju medzi sebou rozdelili podľa individuálnej potreby. Aj viaceré náboženské skupiny boli založené na takejto myšlienke; existuje tzv. "Kresťanský komunizmus", ktorý vychádza z Nového Zákona (citát v zmysle "...a všetky veci mali spoločné... A predali svoj majetok a veci a rozdelili si ich medzi sebou podľa svojich potrieb..."). Základná myšlienka, ktorá vedie ľudí k záveru, že takéto usporiadanie je zmysluplné, je vhodne naformulovaná kritika súkromného vlastníctva: "V kapitalizme podnikatelia využívajú (zneužívajú, vykorisťujú...) pracujúcu triedu (t.j. obyčajných ľudí) odoberaním časti pridanej hodnoty, ktorú vytvorili zamestnanci". Tú významne podporuje utopistická a naivná predstava (mnohých) ľudí, že existuje dokonalý systém, kde sa všetci môžu mať dobre.
Takéto hospodárske zriadenie (komunizmus) má však svoj hlavný problém ten, že funguje len a len v prípade, ak všetci zúčastnení súhlasia s jeho hlavným princípom. Hladkému pokračovaniu tohto systému zabráni situácia, keď sa nájde hoci len jeden člen spoločnosti, ktorý sa nechce deliť s ostatnými (napr. preto, že si myslí, že "robí na iných" a sám by sa mal lepšie, čo môže nastať dosť ľahko už aj kvôli tomu, že ľudia zvyknú preceňovať svoje schopnosti). Taký človek musí byť buď "preonačený" naspäť využitím akýchkoľvek prostriedkov alebo byť odstránený z tejto komunity. Je tak zjavné, že komunistické hospodárstvo môže fungovať len krátkodobo a iba v malej spoločnosti. Na pomenovanie hospodárskej roviny komunizmu by sme preto mohli (snáď aj vystížnejšie) používať názov komunalizmus.
Je treba poznamenať, že takýto problém so súhlasom všetkých členov spoločnosti neexistuje pri kapitalizme, pretože každý človek môže mať súkromný majetok, ak ho chce mať, alebo ho môže rozdať iným, ak ho mať nechce. Navyše, to, čo zástanci komunizmu nazývajú zlom kapitalizmu, je iba jednou jeho prirodzenou charakteristikou. Uvedomme si, že na to, aby sa niečo mohlo vyrábať, nestačí len práca zamestnancov, ale je potrebná aj kapitálová investícia, takže podnikateľ má za podstúpené riziko investície právo na určitý podiel z výnosov. Aký vysoký výnos je "spravodlivý", je už vecou dohody medzi podnikateľom a zamestnancami.
Trhové hospodárstvo, o ktorom je (ako o jedinom cenotvorbovom systéme) dokázané, že vedie k efektívnemu využívaniu zdrojov a k dlhodobo udržateľnému ekonomickému rastu, však môže fungovať v kapitalizme rovnako ako aj v komunizme. Nie je dôležité, či vlastníkom výrobných kapacít sú jedinci alebo všetci spoločne. Trhové hospodárstvo je situácia, keď cenu určuje dopyt a ponuka tovaru vďaka voľnej súťaži výrobcov na trhu. Protikladom trhového hospodárstva je tak plánované hospodárstvo, kde sú ceny určené na základe (akýchkoľvek) iných kritérií akousi centrálou (napr. vládou).
2. Politická rovina komunizmu
Politicky je komunizmus chápaný ako režim, ktorý sa snaží dosiahnuť vyššie popísané komunistické hospodárstvo. Štartujúc z akéhokoľvek politického systému (demokracia, monarchia atď.), dosiahnuť komunistické hospodárstvo je veľmi náročný a dlhodobý proces. Ľudia sa musia vzdať svojich podnikateľských aktivít, odovzdať všetko podnikateľsky-použiteľné do spoločného majetku (štátu) a súhlasiť všetci do jedného s hlavnou myšlienkou komunistického "projektu". Na dosiahnutie posledne spomenutého cieľa je nevyhnutnosťou minimalizovanie možnosti cesty späť legitímnou cestou, t.j. odstránenie zdrojov, ktoré majú silu ovplyvniť myslenie ľudí "nežiaducim" spôsobom - iných politických strán, cirkevných spoločenstiev a slobodných médií. Tak vzniká totalita - režim, v ktorom štát významne reguluje takmer každý aspekt verejného a súkromného správania sa. Rovnako tak je potrebné minimalizovať možnosť zmeny inými cestami (prevrat, revolúcia atď.) a "preonačovať" vzbúrencov, kde sa prirodzene využíva zastrašovanie, vydieranie a teror. Na to vrelo odporúčam prečítať si takmer neuveriteľný životopis Josifa Vissarionoviča Stalina, asi najväčšieho praktického komunistu na svete. Myslím si, že potom musí byť každému zrejmé, čo je to zlé na komunizme.
Je faktom, že komunizmus vo svojej ideálnej podobe nebol dosiahnutý nikde na svete. Najbližšie k nemu malo v minulosti ZSSR a v súčasnosti Severná Kórea. Miernejšia verzia komunizmu je na Kube. Ďalšie krajiny, často označované ako komunistické, majú za sebou výrazný progres v transformácii na trhovú ekonomiku (napr. Čína; experimentuje sa dokonca aj v Severnej Kórei). V praxi sa za prvý stupeň na ceste ku komunizmu považuje socializmus - spoločenský systém, v ktorom ľudové kolektívy pracujúcej triedy (t.j. proletariátu) majú v svojích rukách moc, a tým aj výrobné prostriedky, s cieľom vybudovať beztriednu spoločnosť. Takýto socialistický režim však v mnohom využíva praktiky komunizmu, pretože si rovnako vyžaduje súhlas všetkých obyvateľov. V socializme žila začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia približne tretina ľudstva, vrátane obyvateľov Československa.
Marek Babic sa pozastavoval nad tým, ako niekto môže smútiť za starými časmi. Tu je niekoľko možných odpovedí, ktoré mi cestou brnkli do nosa:
Môže to znieť akokoľvek absurdne, ale niektorých ľudí k myšlienkam komunizmu vedie náboženstvo. Myšlienky (ekonomickej) rovnosti ľudí, skromnosti a podelenia sa s inými (najmä so "slabšími"), nezneužívanie iných ľudí atď. sa dajú nájsť v základných knihách viacerých vierovyznaní. Ak takéto (možno niekedy aj podvedomé) rozmýšlanie niekto podporí vyššie spomenutou kritikou kapitalizmu, človeku z toho ľahko môže vyjsť, že komunizmus je v poriadku.
Za posledných 10 rokov sa vo svete udial neuveriteľný technologický pokrok. Skôr narodení a menej flexibilní ľudia majú kvôli tomu obrovský problém zaradiť sa adekvátne do pracovného trhu. Sú z toho pochopiteľne sklamaní, znechutení a spomínajú na staré dobré časy. Neuvedomujú si však, že tie staré dobré časy bez nových technológií mylne nazývajú starými dobrými časmi komunizmu.
Známa (aj keď už nie práve moderná) Maslowova teória hovorí, že správanie človeka je podvedome riadené tzv. pyramídou potrieb. Kým nie sú naplnené potreby na najnižšom stupni, v človeku sa nevytvárajú "vyššie" potreby. Na najnižších stupňoch sú živočíšne potreby, potreba aktivity a istoty, pocit užitočnosti. Na vyšších poschodiach sú potreba vzťahov, priateľstiev a zaradenie sa do skupiny, až nakoniec prichádzajú vnútorné (nezávislosť, sila, dôvera, sloboda...) a vonkajšie (uznanie, prestíž, reputácia, pozornosť...) túžby. Ak niekto v súčasnosti nemá naplený pocit užitočnosti alebo istoty (napr. nemá zamestnanie, ktoré by mu poskytovalo dostatočný príjem a nemusel by sa báť, že prácu stratí), podľa tejto teórie nemá vyvinutú potrebu po slobode, a prirodzene túži po základných istotách, ktoré mu s oveľa menšími problémami poskytoval bývalý režim.
Už len dodám, že ani kapitalizmus vo svojej ideálnej podobe neexistuje nikde na svete. Okrem osobného vlastníctva je založený na prirodzenej motivácii jednotlivcov mať sa zajtra lepšie ako dnes. To v sebe nezahŕňa "mať viac peňazí" per se, ale vyššiu kvalitu života, väčšie spoločenské uznanie, kariérny postup atď. Napokon, bývalý režim vydržal tak dlho aj vďaka výraznej pomoci ľudí s typicky kapitalistickými vlastnosťami, ktorí túžili po spoločenskom uznaní alebo si chceli robiť odbornú kariéru (takí ľudia by v ideálnom komunizme existovať nemohli). Niet preto divu, že mnohí z nich zostali na vysokých postoch v terajšej spoločnosti (teda, z čisto kapitalistického pohľadu, táto skutočnosť asi nie je ani zlá).
