Ako som spomenul v prvom rozprávaní, na Erasme v Madride som mal na výber z asi 10 (pre mňa zmysluplných) predmetov v angličtine, z odborov ekonómia a business administration. Úžasná vec bola, že na zápis som mal čas do štvrtého týždňa semestra, a tak som si mohol overiť predmety a učiteľov na vlastnej koži. Vybral som si nakoniec štyri: Financial management, Marketing management, Management accounting a Economics of organization (nemám odvahu snažiť sa o ich slovenský preklad).
Páčilo sa mi tiež, že každý predmet mal dve dvojhodinovky týždenne a nebol oficiálne delený na prednášky a cvičenia. Nestávalo sa tak, že sme cvičeniami predbehli teóriu, ba ani naopak. Každý učiteľ si určil rozdelenie prednášok sám – cvičenia boli zvyčajne jedna dvojhodinovka za dva týždne. Hodiny začínali o 9:00, 11:00, atď, až do 19:00 (najväčší problém mi robili prednášky začínajúce o 9:00, tie som zvyčajne nestíhal...). Apropo, účasť na vyučovaní bola nepovinná, no aj napriek tomu som dosť poctivo na hodiny chodil, pretože na prednáškach mi rozprávali zaujímavé veci, o ktorých som ako matematik nikdy pred tým nepočul. V skupine nás bolo od 5 po asi 30, ale takéto počty boli špecifikom anglických tried. V španielskych skupinách je štandard 70-100 študentov.
Pre mňa veľmi prekvapujúci bol systém skúšok. Každý predmet mal dva termíny (štandardný a opravný), ktoré boli stanovené ešte pred začiatkom školského roka. Skúškové trvalo 4 týždne (vrátane sobôt) a každý predmet v ňom mal vyhradené svoje 3 hodiny na skúšku tak, aby sa neprekrývali predmety z jedného odboru (skúšky začínali vždy o 9:00, 12:00 alebo 17:00). Už na začiatku semestra som teda vedel, v ktoré dni budem skúškovať. Opravné termíny (z oboch semestrov) boli až v septembri, čo pre mňa znamenalo, že každú skúšku musím spraviť na prvý krát (a na to som vôbec nebol zvyknutý zo Slovenska). No mohol som si byť istý, že sa nezopakuje situácia, keď ma skúšajúci po trinástich (slovom 13) hodinách skúšania poslal domov s „neprešiel“. Vlastne sa ani nedivím, že som na konci už nedokázal povedať nič rozumné, keď som predošlú noc prebdel nad skriptami.
Základ hodnotenia predmetu bola vždy skúška, zvyčajne pokrývala 80-100% známky. Na skúške mal každý rovnaké zadanie, ktoré sa snažilo pokryť rovnomerne všetky hlavné témy, čo mi pripadá ako najobjektívnejší spôsob skúšania, aký som kedy zažil. Otázky boli prevažne formou ABCD testu, ale často bolo treba aj krátko (na pol strany) vysvetliť myšlienkový pochod.
Nikdy nezabudnem na jednu otázku, ktorá súvisela s vtedy aktuálnym problémom, rozoberaným v The Economist niekoľko čísel dozadu. Článok bol asi na 4 strany a zhodou náhod som ho čítal. Na odpoveď počas skúšky sme však mali vyhradených 5 riadkov a učiteľka trvala na tom, že sa do toho priestoru musí zmestiť naša odpoveď. Trvalo mi asi 20 minút, kým som „oddelil zrno od pliev“ a dosiahol cieľ bez výraznejšieho zmenšovania svojho písma. Na ďalších dvoch skúškach sme si okrem (menšinovej) povinnej časti mohli vybrať, na ktoré otázky chceme odpovedať (napr. 2 z 5). Voliteľné otázky išli viac do detailov a očakávala sa dlhšia odpoveď (2-3 strany). Prirodzene sa tak už počas semestra aj pri učení sa na skúšku každý z nás špecializoval na oblasti, ktoré ho najviac zaujímali.
Dôležitou súčasťou predmetu boli domáce úlohy. Zhruba každé dva týždne sme mali odovzdať sadu (5-10) úloh, pričom v deň odovzdania prišiel cvičiaci a všetky úlohy nám vzorovo vyriešil. To nás nútilo robiť tie úlohy načas, inak predsa nemalo zmysel ich ani odovzdávať. A odovzdávať DÚ priebežne ma nútilo učiť sa priebežne (Pre mňa opäť novinka).
Domáce sa brali do úvahy niektorým z troch spôsobov: (1) ako časť (10-20%) celkového hodnotenia, (2) ako rozhodujúci faktor, keď bol výsledok skúšky blízko hranice dvoch známok, (3) ako povinná súčasť predmetu, ktorá neovplyvňuje celkové hodnotenie. Možno to bude znieť prekvapujúco, ale najviac mi dali predmety, ktoré mali systém (3). Tam som totiž musel odovzdať všetky úlohy bez rozdielu, kdežto pri prvých dvoch som to často flákal. Pri jednom predmete sme mali tiež možnosť napísať seminárnu prácu na ľubovoľnú tému (súvisiacu s predmetom) a prezentovať ju pred ostatnými. Jej hodnotenie mohlo vylepšiť konečnú známku, aj keď to nebolo určené veľmi presným pravidlom.
Univerzita mala výbornú knižnicu, to však neznamenalo, že každý študent si mohol požičať odporúčanú literatúru na celý semester. Výpožičná doba bola jeden týždeň s tvrdými postihmi za nedodržanie termínu. Za každý deň meškania som dostal dva dni absolútneho zákazu niečo si požičať. Každý predmet mal jednu hlavnú učebnicu, ktorej sa učiteľ viacmenej držal. Pre cca 500 študentov v ročníku bolo v knižnici okolo 10-15 kusov. Na moje prekvapenie, veľmi dobre to fungovalo a vždy, keď som potreboval, bola aspoň jedna kópia k dispozícii. Učitelia nám vždy rozdali aj vlastné (heslovite spísané) poznámky alebo „slides“.
Čo sa hodnotenia týka, na škole sa dávali známky od 0 do 10 (na jedno desatinné miesto), zvyčajne sa teda hodnotenie rátalo na percentá a nakoniec vydelilo desiatimi. Na „spravenie“ (Aprobado) je treba aspoň 50%, na „dvojku“ (Notable) je hranica 70%, na výbornú (Sobresaliente) 90%. Špecialitou Španielska je akési čestné uznanie (Matrícula de Honor), o ktorom rozhoduje učiteľ a môže ho udeliť študentom, ktorí dosiahli hodnotenie 10 bodov (teda 100%), pričom je zákonom obmedzené, že to môže získať nanajvýš jeden na každých 20 študentov. Toto hodnotenie dáva študentom určité výhody, napr. zľavu na školnom v nasledujúcom roku, a celkovo je to prestížne (a dosť ojedinelé) hodnotenie.
Niekoľko faktov o škole (Universidad Carlos III de Madrid)
- rýchlo rastúca verejná univerzita založená v roku 1989, momentálne s asi 15 tisíc študentmi
- ponúka najlepšie štúdium ekonómie a business administration v Španielsku (El Mundo 2004)- na základe publikačnej činnosti v oblasti ekonómie vyhodnocovaná v TOP10 v Európe a v TOP50 vo svete (econphd.net 2004, Kalaitzidakis et al. 2001)
