Bol som plný očakávaní, čo sa od hlavnej postavy antikomunistickej propagandy dozviem o režime, z ktorého si pamätám len prvomájové sprievody a cvičenie Spartakiády. Od nežnej revolúcie prešlo takmer 15 rokov, kým sa na Slovensku zriadila inštitúcia, ktorá by mala bojovať proti krivdám (komunistickej) minulosti. Tento úrad sa nazval Ústav pamäti národa (ÚPN) a jeho šéfom sa stal vytrvalý bojovník za osobnú slobodu Ján Langoš. „Ja a moji priatelia sme veľmi spokojní, že takáto inštitúcia vznikla“, odpovedá na jednu z prvých otázok.
Niekoľkými slovami sa debata dotýka aj fašizmu, resp. Slovenského štátu počas druhej svetovej vojny. Tam tiež boli páchané krivdy voči slobode a tie je treba odhaliť. Avšak reč neprichádza na to, akým spôsobom a na základe akých dokumentov by sa to dalo. Téma fašizmu je použitá len na asociáciu s komunizmom, ako napr. vetou „Komunizmus ublížil stotisícom ľudí, fašizmus tiež ublížil stotisícom ľudí.“ A preto, „Komunizmus je ako fašizmus.“ A teda, „Hlavné postavy komunizmu je treba odsúdiť.“
ÚPN má podľa slov jej riaditeľa za cieľ odhaliť veľké ryby – t.j. osoby, ktoré vydávali príkazy na prenasledovanie ľudí, odsudzovanie nevinných atď. Prvým krokom k tomu malo byť zverejnenie zväzkov ŠtB. Z rozprávania pána Langoša však mám pocit, že to je zároveň aj to posledné, čo ÚPN dokáže spraviť. Jednoducho preto, že zväzky ŠtB sú jediné zmysluplné písomnosti, ku ktorým má prístup (či dokonca jediné, ktoré existujú?).
Niečo sa vo mne láme a stále viac mám pocit, že to, čo vychádza z úst pána Langoša, mi nie je po vôli. Útlak a obmedzovanie osobných slobôd bol predsa na našom území aj pred prvou svetovou vojnou, ale tak ďaleko až pamäť nášho národa (alebo pána Langoša?) asi nesiaha. Kto chce, nájde podobné prípady aj po roku 1989, ale to je asi pre našu národnú pamäť ešte príliš čerstvé, prípadne v súčasnosti politicky nevhodné.
Osobnú zainteresovanosť pána Langoša a „jeho priateľov“ v tomto projekte už vycítil snáď každý v sále. Väčšina otázok a komentárov z publika je podporných, ale mne sa hlavou preháňajú iné myšlienky. Štefan Hríb je však s mobilným mikrofónom odo mňa ďaleko. Je tento boj bojom proti systému alebo proti konkrétnym ľuďom? Máme právo odsudzovať ľudí, ktorí konali v súlade s vtedajším právnym a politickým systémom? Je správne, aby nás niekedy, keď sa na Slovensku zmení politický systém, súdili za to, že sa teraz riadime demokratickými princípmi? Nejde tu len o akúsi osobnú pomstu? O vybratie niekoľkých obetných baránkov a ich „verejnú popravu“ jedným na výstrahu (?) a ďalším pre morálnu satisfakciu? Na čo je dobré vytvárať napätie v spoločnosti napr. tým, že sa dozviem, že otec môjho priateľa bol tajným agentom ŠtB? Dokedy sa ešte budeme vŕtať v minulosti namiesto toho, aby sme sa z nej poučili a pozerali sa na to, čo nás ešte len čaká?...
Na záver hosť debaty ešte necháva odkaz publiku: „Ochrana súkromného vlastníctva a vyrovnaný verejný rozpočet!!!“ V hlave mi ostáva množstvo pochybností a na tvári neistý, no mierne posmešný výraz. Jedinou istotou pre mňa momentálne je, že za mnou sedí Michal Handzuš. Tak predsa aspoň troška radosti zo stretnutia so skutočnou osobnosťou.
