Už ako spomenul Tomáš Szalay v prípade zdravotníctva, definovať kvalitu vôbec nie je jednoduché. Pri vzdelávaní by však kvalita každopádne mala byť spojená s uplatnením sa študentov na pracovnom trhu, aj za cenu toho, že sa zamotáme do problému typu či bolo skôr vajce alebo sliepka: Rodia sa z kvalitných škôl schopní absolventi alebo robia školy kvalitnými schopní študenti? Ťažko odpovedať, ale rovnica schopní študenti študujú na kvalitných školách sa mi sama ukazuje akási zmysluplná.
Finančná zainterenovanosť študentov zďaleka nestačí na zvýšenie kvality škôl. Veď ani na voľnom trhu to nefunguje tak, že keď za niečo platíme, automaticky sa zvýši kvalita toho tovaru. Zvýšenie kvality je dôsledkom toho, že výrobcovia majú vlastný cieľ – vytvorenie zisku, ktorý môžu dosiahnuť zvýšením kvality a odlíšením sa tak od konkurencie. V žiadnom prípade to však neznamená, že všetci výrobcovia na trhu začnú ponúkať kvalitnejší tovar – môžu tiež zaujať stratégiu „nižšia kvalita za menej peňazí s väčším obratom“ (viď vlastné značky všetkých supermarketov) alebo sa odlíšiť tým, že sa zamerajú na segment trhu, kde majú určitú konkurenčnú výhodu. Vyššia kvalita v ponuke niektorých výrobcov sa teda dá očakávať ako dôsledok voľného trhu v prípade, že existuje silná konkurencia medzi výrobcami, ktorým ide o finančný zisk.
Čo sa týka verejného vysokého školstva, univerzity nemajú za svoj cieľ vytvárať pre seba zisk, a zisk pre majiteľa (štát) je veľmi ťažko merateľný. Tiež si dovolím tvrdiť, že aká-taká konkurencia existuje iba v prípade niekoľkých málo odborov (napr. ekonómia), kde sú počty uchádzačov niekoľkonásobne vyššie ako kapacity škôl. Zavedenie poplatkov na týchto odboroch zaručí, že sa pod čiarou ocitnú nie uchádzači, ktorí preukázali na prijímačkách menšie vedomosti, ale tí, ktorých finančné možnosti sú nedostatočné (t.j. „stredná vrstva“, pretože „vyššia vrstva“ na to má a „nižšia vrstva“ dostane sociálne štipendiá). A to určite nepomôže úrovni priemerného študenta.
A prečo neexistuje a nebude existovať konkurencia pri väčšine odborov? Pretože je pre univerzity veľmi ľahké navzájom sa od seba odlíšiť regionálne. Nepotrebujú vyvinúť takmer žiadnu snahu na to, aby väčšina mladých ľudí z okruhu 100-200 km prišla študovať práve k nim. O tých zopár, čo sa rozhodnú odísť na druhý koniec republiky alebo do zahraničia, sa im neoplatí biť, pretože tento boj je už vopred prehratý. A pri niektorých odboroch jednoducho konkurencia neexistuje, pretože sú ponúkané v rámci Slovenska monopolisticky. Takže také jednoduché, ako „nechať to na trh“, to s vysokým školstvom nie je.
Treba však uznať, že zavedenie poplatkov má v sebe silu znížiť korupciu v prijímacom konaní a investovať tieto peniaze priamo do škôl. Poplatky (a nevyhnutnosť vziať si pôžičku) dokážu tiež odradiť nerozhodných mladých ľudí a umožnia tak študovať tým, ktorí to štúdium chcú brať vážne. V súčasnosti je podľa mňa veľa študentov, ktorí idú na školu bez toho, aby porozmýšlali, či to naozaj chcú a potrebujú, „veď je to zadarmo“.
Tieto pozitíva navrhovaného systému majú len pomerne málo spoločné so zvyšovaním kvality univerzitného štúdia. Navyše, navrhované sociálne štipendiá idú dokonca proti týmto pozitívam. Človek, ktorý má nárok na sociálne štipendium, si otázku „Potrebujem?“ nepoloží – pôjde predsa študovať, ak mu za to ešte bude niekto aj platiť. Vo svojich predošlých článkoch som sa snažil uviesť dva príklady toho, čím sa by sa dali sociálne štipendiá nahradiť, aby systém priniesol vyšší tlak (študentov) na kvalitu škôl, resp. aby bol lacnejší a solidárne spravodlivejší.
Kvalita však nepríde sama od seba, ani s reformou, ani bez reformy. Rozhodnúť môžu len študenti a učitelia priamo na svojich školách. Študenti svojou motiváciou, záujmom a snahou odniesť si zo školy maximum a vytvorením tlaku na vedenie svojej školy, ako napr. Elena Homolová svojim článkom Ako (ne)prežiť vysokú. No ani tlak študentov nie je koniec – meč do ruky musia zobrať a do svedomia si vstúpiť vedúci katedier/dekani/rektori a spraviť čistky medzi svojimi vlastnými radmi, napr. nastavením zmysluplných pravidiel, ktoré budú uprednostňovať kvalitných učiteľov.
Takže na záver, po tom, ako som použil svoj (zdravý?) rozum, ešte jeden komentár. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že táto sociálne orientovaná „reforma“ VŠ je len dobre načasovaným predvolebným ťahom súčasnej vlády s cieľom prilákať k sebe sociálnymi štipendiami časť voličov stredo-ľavých (t.j. opozičných) strán.
