Vysokoškolskou reformou sa sledujú dva hlavné ciele: adresnejšia finančná podpora a zvýšenie hodnoty vzdelania zlepšením kvality univerzít. Podpora študentov je plánovaná najmä prostredníctvom štipendií sociálne slabším študentom a cez sprístupnenie pôžičiek všetkým študentom. Nedávno som písal o tom, že sociálne štipendiá nedokážu prispieť k zlepšeniu kvality vysokých škôl . V tomto článku je mojím cieľom poukázať na to, že sociálne štipendiá nie sú ani prostriedkom efektívnej sociálnej podpory.
Štúdium je investícia do budúcnosti
Štúdium si vyžaduje vzdať sa počas neho hodnotných vecí (možnosti pracovať a teda zarábať, peňazí spotrebovaných na ubytovanie, cestovanie, PC, literatúru, školné atď.) s očakávaním, že sa to po ukončení štúdia vykompenzuje inými hodnotnými vecami (vyšším príjmom, zaujímavejšou prácou, kontaktmi, lepším spoločenským postavením apod.).
Dá sa ľahko odhadnúť, o čo študent počas štúdia prichádza. Ak by neštudoval, mohol by pracovať (v najhoršom prípade) za minimálnu mzdu, čo mu prinesie cca 70 000 Sk ročne. Kvôli štúdiu musí dať, odhadujem, minimálne 30 000 Sk ročne na výdavky, ktoré by nemal, keby pracoval (internát, PC, literatúra, cestovné...). To je 100 000 Sk ročne, teda počas 5-ročného štúdia človek vytvorí stratu minimálne 500 000 Sk oproti tomu, keby študovať nešiel a našiel si prácu. Ak študent očakáva, že vďaka VŠ bude mať mesačný príjem o 5 000 Sk vyšší (čo je približne súčasný štandard), návratnosť tejto „investície“ je preňho cca 10 rokov. Ak sa mu vďaka svojmu štúdiu podarí zvýšiť svoj príjem len o 2 500 Sk, návratnosť by bola okolo 20 rokov. Naopak, ak získa kvalitnejšie vzdelanie a vďaka nemu aj príjem povedzme o 10 000 Sk vyšší (čo je nie zriedkavý prípad študentov napr. manažmentu alebo informatiky), návratnosť štúdia je len niekde okolo 5 rokov!
K vyrobenej strate musíme pripočítať ďalších zhruba 500 000 Sk, ktoré doňho investuje štát dotovaním školstva (a ušlým príjmom z daní, keby študent pracoval). Pre štát však táto investícia má oveľa pomalšiu návratnosť – na daniach si vezme cca 40 % z rozdielu v študentovom príjme, teda návratnosť je asi 2,5-krát dlhšia. V prípade študenta, ktorý si polepšil len o 2 500 Sk, je návratnosť 50 rokov, čo je ďaleko viac ako tento človek bude pracovať. Táto nerovnosť v dobe návratnosti sa mierne zmenší zavedením poplatkov za štúdium.
Sociálna stránka študenta by sa tak podľa môjho názoru nemala posudzovať na základe príjmu jeho rodičov, ale na základe jeho očakávaných príjmov po skončení štúdia. Veď to, že študentova rodina má teraz slabý príjem neznamená automaticky, že tento študent po skončení VŠ nebude zarábať dobre – má predsa rovnaké možnosti uplatnenia ako ktorýkoľvek jeho spolužiak. Ak by štát chcel prejaviť sociálne cítenie, mal by potom podporiť študentov, ktorí budú mať po skončení štúdia nižšie príjmy ako ostatní. No odhadnúť rozdiely v príjmoch o 10, 20, 30, či 40 rokov nie je vôbec ľahká úloha, takže tadiaľ cesta asi nevedie.
Problematické kritériá pre sociálne štipendiá
Súčasný i navrhovaný systém kritérií pre sociálne štipendiá má niekoľko problematických prvkov. Pritom sa má počet ich poberateľov vďaka navrhovanej reforme zvýšiť približne desaťnásobne. Sociálne štipendium je dávané na základe príjmu rodiny rok až dva a pol roka (!!!) dozadu. Napr. od septembra 2005 do júna 2006 študent dostane sociálne štipendium na základe príjmu rodiny od januára do decembra 2004. Je to zmysluplné?
Problém 1. Mal by mať na sociálne štipendium nárok študent len preto, že jeho rodina mala nízky príjem predminulý rok? Čo ak táto rodina len „vie, ako na to“ – vie, ako vykázať nízky príjem?
Problém 2. A čo zas rodiny, ktoré mali do predminulého roku dostatočný príjem, ale tento rok sa im už tak nedarí? Napr. ak prišli o príjem živiteľa rodiny? Odrazí sa to v splnení kritérií príliš neskoro – o rok, niekedy až o dva roky!
Dalšie paradoxy môžete nájsť v článku Jakuba Krála Tiež názor.
Štát ako poisťovateľ nepredvídateľných rizík
Som presvedčený, že to, čo mladých ľudí odrádza od štúdia na VŠ nie je to, že momentálne na to nemajú financie, ale strach zo zadĺženia sa, kvôli nepredvídateľnosti ich budúceho príjmu. Ľudia pri rozhodovaní berú do úvahy, čo všetko sa môže stať také, čo im (príp. ich blízkym) spôsobí problémy so splatením pôžičky. Čo by však štát mohol v záujme solidarity spraviť, je prevziať čiastočne na seba niektoré riziká, ktoré vznikajú, keď človek chce ísť študovať na univerzitu. Podobne ako štát preberá na seba riziká (t. j. nepredvídateľnosť) vojny, ohrozenia zdravia a života, chorôb a úrazov, zlého počasia, straty zamestnania, výpadku príjmu v chorobe a pod.
Riziko 1. Podľa súčasných pravidiel Študentského pôžičkového fondu (ŠPF) potrebuje študent ručiteľa (ešte donedávna potreboval dvoch) s nemalou výškou stabilného príjmu. Táto suma je však natoľko vysoká, že existuje veľa študentov, ktorí jednak nespĺňajú podmienky na sociálne štipendium, a jednak ich rodičia nespĺňajú podmienku ručiteľov. Ručenie teda veľakrát preberajú aj menej blízki ľudia a verím, že mnohí študenti zo sociálne najslabšieho prostredia môžu mať problém vôbec takého ručiteľa nájsť!
Jedným zmysluplným spôsobom, ako pomôcť takýmto študentom je, že ručenie preberie na seba štát, aby si študent pôžičku mohol vziať, ak chce (a vo výške, akej potrebuje). Štát tak zaplatí tomuto študentovi štúdium iba v prípade, že to z nejakého dôvodu nebude môcť splatiť sám (teda nastane tak situácia akoby štát dal študentovi sociálne štipendium). Ručitelia majú prirodzene mať záujem na tom, aby daný študent nemal so splácaním problém a nemusela povinnosť splatiť pôžičku prejsť na ručiteľa. Teda, ak je ručiteľom štát, má právo a povinnosť vyžadovať napĺňanie určitých podmienok (napr. prospechových).
Riziko 2. Sociálne slabší študent môže mať pred začiatkom študovania obavy, či sa mu podarí splniť podmienky na získanie ubytovania na internáte a nebude si musieť prenajať byt, čo by finančne nezvládol.
Ako riešenie, sociálne slabší študenti by mali mať štátom zaručené prednostné právo na bývanie na internáte (za štandardnú cenu ako ostatní študenti). Už len toto právo samo o sebe dokáže vyriešiť problém základných istôt študenta. Jeho výdavky na bývanie budú viac-menej nízke a najmä, lepšie predvídateľné. V súčasnosti sú internátne podmienky dané zvyčajne kombináciou prospechu a vzdialenosti od bydliska, pričom poberatelia sociálneho štipendia sú skutočne uprednostňovaní.
Riziko 3. Predstavme si tragickú situáciu, keď si študent v tom najlepšom záujme vezme pôžičku (bez ručenia štátom), štúdium berie vážne a aj ho úspešne ukončí, no krátko na to ho zrazí auto. A tak, bezmocný ručiteľ musí zrazu splatiť rádovo stotisícový dlh.
V rámci solidarity by mal vziať v takýchto prípadoch splácanie pôžičky štát na seba. Tu ťažko študent vyšpekuluje, ako „obabrať štát“. Aby som vyjadril trošku uznania, toto riziko je kryté Študentským pôžičkovým fondom aj v súčasnosti (existujú interné pravidlá).
Riziko 4. Po skončení VŠ má študent z nejakého dôvodu nečakane nízky príjem (napr. pokračuje v štúdiu na inom odbore alebo na PhD...), prípadne nečakane vysoké výdavky (napr. založil si rodinu a narodili sa mu trojčatá...) a nedokáže bez problémov splácať pôžičku, ktorú si vzal na štúdium.
Možnými riešeniami sú odklad splácania pôžičky na neskôr, rozloženie na dlhšie obdobie alebo jednoducho stanovenie maximálneho zaťaženia (ako je to napr. vo Švédsku): splátka študentskej pôžičky nemôže byť vyššia ako, povedzme, 20 % z rozdielu medzi príjmom a životným minimom všetkých vyživovaných osôb. Opäť malá pochvala: Študentský pôžičkový fond má jasné a pomerne zmysluplné pravidlá na odklad a prerušenie splácania pôžičky. Bohužiaľ, tie nezahŕňajú prípad, keď sa študent rozhodne pokračovať v štúdiu.
Na záver už len dodám, že som presvedčený, že spomenutý komplex pokrytia rizík pôžičiek je sociálne spravodlivejší a zároveň lacnejší ako systém sociálnych štipendíí podľa akokoľvek komplexne naformulovaných kritérií. Systém pôžičiek, kde sociálne odkázaným študentom ručí štát, sa zmení na systém sociálnych štipendií len pri najhoršom možnom (ale málo reálnom) scenári – keď ani jeden z týchto študentov nebude schopný splácať pôžičku. Jedna z nedoriešených otázok je, čo so študentmi, ktorí po skončení VŠ odídu do zahraničia. O tom by sa dala otvoriť diskusia, je to problém tak v súčasnom ako aj v navrhovanom systéme.
