Hodíš si mincu, ktovie ako pristane,
myslíš si, bude to hlava, ona však stojí na hrane.
Pozrieš sa do zrkadla, nič nevidíš, iba spomienky,
odtrhneš kvetinu, je krásna, no stráca lupienky.
Stojíš pri rieke, strieľaš kamienky do vody,
no ten posledný ti v ruke ostane, život sú samé náhody.
Chodíš po svete a počítaš detské tváre, sú také nevinné,
zachraňuješ ľudské životy, no povieš si, veď je to povinné.
Otáčaš kalendárom, no listy sa zrazu rozbehli,
fandíš najlepším, no najpomalší prví dobehli.
Každý večer myslíš na toho, koho miluješ,
zobudíš sa ráno no už sa k vojne schyľuje.
Tešíš sa, že si konečne našiel šťastie,
už vieš, kde presne púpava rastie.
Sadneš si za klavír, no noty hrajú samy,
niekto ti ponúkne lásku, samé očné klamy.
Pátraš po pravde, dobrý detektív by z teba bol,
si dobrý, už vieš, prečo štyri nohy má stôl.
Všetko je v tvojom živote také krásne,
chytíš pero, snívaš a žiješ svoje básne.
Priateľ ťa pozve, aby si sa išiel baviť,
uštipne ťa had, no ty ho nedokážeš zabiť.
Trasú sa ti kolená, čoho sa tak bojíš,
odmietne ťa človek, no ty pri ňom aj tak stojíš.
Opustí ťa blízky, no ty mu nevieš povedať zbohom,
neveríš, no každý večer vedieš rozhovory s Bohom.
Neodpúšťaš ľuďom, lebo si myslíš, že si bez chyby,
keď prichádzaš domov, si ako rybár bez ryby.
Odhryzneš si z jablka, no jablko je už hnilé,
život nemal pre mňa zmysel už od prvej chvíle.
Lietaš ako vták, plávaš ako ryba,
no zrazu strácaš krídla, topíš sa, kde sa stala chyba?
Tvoj život je plný paradoxov, plný ľudských prianí,
raz ťa človek miluje, druhýkrát ťa raní,
veriť je ťažké a dôverovať sa dnes neoplatí,
prví budú poslednými, poslední zas zlatí.
