Kórejskú sektu Šinčchondži som dobre poznal. Niekoľko rokov som sa s nimi stretával a písal z toho religionistické články.
Článok
V duchu svojich učiteľov som ich bránil pred médiami a snažil sa tvrdiť, že negatívne články o nich sú náboženským prenasledovaním. Boli na mňa vždy milí a klamali mi prakticky o všetkom, čo sa ich náuky týkalo.
Zistil som to iba jedného júlového dňa. Bolo to krátko po desivom odhalení 12 kmeňov a ja som mal stále zmätok v hlave. Stretol som sa s členkou, ktorá mi rozprávala o tom, ako ich v sekte so zapaľovačom cvičia oddanosti a poslušnosti. Pálenie dlane malo byť dôkazom, že sú verní Bohu. Zároveň mi pustila nahrávku, ktorú som následne zverejnil a pekne si tým zavaril (treba právnymi sťažnosťami zo strany danej sekty, ale aj inými spôsobmi). Nahrávka bola z tajného nočného cvičenia Šinčchondži a vodca na nich desiatky minút kričal. Reval na nich, aby viac makali, že nemusia ani spať alebo veľmi jesť, ale že majú hlavne slúžiť dňom i nocou sekte.
Bol to hrozný zážitok, ale takých nahrávok som nazbieral niekoľko desiatok. Niektoré boli len mnohohodinový brainwashing, ale v iných sa agresívne kričalo a nabádalo k utrpeniu. Tým sa začalo moje pátranie po Šinčchondži, ktoré skončilo ich očierňovacou kampaňou .
Zoznámil som sa s obeťami. Bolo ich asi 6 a pochádzali z rôznych čias. Každá bola trochu iná a vstúpila aj vystúpila zo sekty z iného dôvodu. Čosi ich ale spájalo – utrpenie a manipulácia, ktorú v sekte zažili. Ich príbehy boli otrasné. Zdieľal som ich, kde som mohol a komukoľvek, kto doprial sluchu .
Drsné nočné cvičenia, pri ktorých museli v zime behať po Streleckom ostrove v Prahe, kým sa nepočúrali, boli zrážané k zemi alebo zatvárané do rakvy, bola im na hlavu pokladaná krabica a kričali na ne nadávky ... Bolo toho veľa. Narazil som na hlasové správy jednej členky, ktorá plakala a hovorila, že si praje umrieť. Myslím, že tam dodnes trpia.
Objavila sa svedectvo o tom, ako si fanatickí členovia v sekte pravidelne narezávajú dlane a kvapkajú krv na oltár, ako sa vo svätyni v rámci teambuildingu mlátia stoličkami. Bolo to skoro bizarné, keby som podobné svedectvá nenašiel aj v iných krajinách sveta.
Čudoval som sa, ako ľahko som sa nechal prvé dva roky oklamať. Že mi klamali tí samí ľudia, ktorí po nociach trpeli pri cvičeniach, bývali v spoločných natesnaných bytoch a spali len 3 hodiny denne. A ja som to na nich nespoznal. Vyzerali trochu unavene, to áno, ale kým som to nezistil, tak som to nevidel. A znova som si túto skúsenosť spojil so svojou skúsenosťou v sekte. Týraní členovia sú rovnaké ako členovia v soft-sektách: bránia svoju sektu za každú cenu - z viery, zo strachu, zo zúfalstva a hlavne preto, aby sa vyhli ďalším trestom. A túto prax som mal čoskoro spoznať ešte bližšie...
