Podľa prvých informácií bola v areáli kempu aj kuchyňa, v ktorej varili európsky. Tri krát do dňa a za 12 eur poskytovala vidinu dostatočného nasýtenia. Po pravde, navštevoval som ju iba prvý mesiac, pretože ma doslova ubíjala pravidelnosť a rovnaká chuť vo všetkom čo som ochutnal. Jedáleň sme zdieľali s Indmi, ktorí tvorili drvivú väčšinu osadenstva kempu. Okrem nich tu bol jeden Nigérijčan, dvaja páni z Anglicka, dvaja Nemci a manželský pár zo Sýrie. Indovia však jedávali neskôr, mali vlastnú stravu.
Nechcem zbytočne rozmazávať, ale 5 jedál sa nedá jesť dokola dlhšie ako mesiac, mám to odskúšané. Po čase začne trpieť telo a psychika sa tiež stane náchylnejšou a to nikto v krajine akou je Nigéria, tak ďaleko od domova nepotrebuje. Začal som teda hľadať alternatívu, ako tu prežiť. Považujem sa za pokročilého kuchára, nemyslím tým špagety a kečup. Dokážem pripraviť naozaj komplikované jedlá, ale o tom neskôr. Moja prvá voľba bol trh v neďalekom meste, pol hodinu jazdy odtiaľto. Šofér ma ubezpečil, že všetko potrebné na varenie sa dá zohnať a mäso nie je problém. Prvá zastávka bol trh, no na moje prekvapenie to nebol trh aký som čakal.
Ulica široká približne šesť metrov, po okrajoch lavice, malé búdky z dreva, plechu, látky a všetkého možného. Na ceste bolo nespočetné množstvo ľudí, predávali, kupovali, sedeli, ležali, stáli, kričali, šepkali. Neskutočné divadlo, z ktorého sa mi bez srandy zatočila hlava. Nedokážem Vám povedať čo všetko tam predávali, ale z môjho pocitu, doslova všetko. Zeleninu akú som živote nevidel, necítil ani nechutnal, všetky farby sveta v prachu, špine a neskutočnom zápachu. Bohužiaľ, nenabral som odvahu vybrať fotoaparát a urobiť čo i len jedinú fotografiu, hnevám sa za to aj sám na seba. Okamžite sa k nám zhrnuli deti, predávajúci ktorí mali na hlavách zeleninu, ovocie, dokonca aj mačety a nože, chorí, zvedaví a podľa upozornení šoféra aj zlodeji. Všetci chceli predať, zarobiť, alebo sa len dotknúť. Všetku zeleninu bolo treba vyberať kus po kuse z kôp vysokých aj nad meter. Prešli sme pár stánkov, každý si nadhodil 200 percent a všetci boli spokojní. Prišiel rad na mäso.
Teplomer v aute ukazoval príjemných 45 stupňov a pán mäsiar mal na stole rozhodenú polovicu zvieraťa. Pach a množstvo múch sa nedá popísať inak ako nepredstaviteľné. Žalúdok mám naozaj silný, ale keby sme tam ostali ešte 10 minút, nezvládol by som to ako dáma. Húf múch znova a znova dosadal na stôl, ruky, tvár, mäso, všade odkiaľ ste ho odohnali doslova okamžite. V nádeji, že sme kúpili dobrých 5 kíl hovädzieho sme sa pobrali domov. Pre úplnosť Vám poviem, že polovica mäsa bola nepoužiteľná už po príchode do kempu a druhú sme vyhodili hneď po uvarení, lebo jediné hovädo, ktoré okolo toho mäsa prešlo, bol ten idiot, čo nám to predal a možno ešte ja, keď som ho kúpil. Bol to somár, myslím to zviera, čo mal na stole. Možno sa pýtate ako je možné, že som si to nevšimol keď sa búcham do pŕs aký som kuchár, verte mi, na tom mieste, v tých podmienkach mozog nefungoval. No neobišli sme na prázdno, melóny majú fakt dobré a ananás odtiaľto, je to najúžasnejšie ovocie aké som v živote jedol, sladký a v ústach sa sám rozplynie.
Denne spolupracujem aj s Číňanmi a ich jedlo mi vždy chutilo. Rozhodol som sa spýtať ako sa stravujú oni, aby som tu naozaj nebol iba na cestovinách a instantných polievkach prinesených z domu. Vzali ma do ich kempu, aby som sa pozrel ako a kde varia. Kde skladujú potraviny, v prípade záujmu sa môžem pridať k stravníkom ich kuchyne. Očakával som veľkú kuchyňu plnú farieb, vôní a malého, tučného, šikmo okého Číňana, ktorý bude na všetkých pomocníkov kričať. Všetko bude krásne rozvoniavať, na panviciach sa bude všetko pražiť, oheň bude šľahať z woku. O to väčšie prekvapenie bolo, keď som z toho všetkého dostal iba malého, tučného a šikmo okého Číňana, ktorý navyše ani nekričal.
O dva dni cestujem domov, no čoskoro som tu znova a neostáva mi nič iné iba pokračovať v donáške všetkého možného z rodnej vlasti a budem skúšať kúzliť. Mimochodom, miestnym sme uvarili bryndzové halušky, opečenú slaninku a poriadne acidko, naozaj im chutilo.
