Bol raz jeden chlapec, Nikto z Nikade. Nebol vôbec ničím vínimočný, práve naopak. V detstve bol nevýrazný, skôr utiahnutý, kamarátov si nehľadal, veď mal pár svojich a to mu stačilo. Vyrastal na okraji mesta, v relatívne pokojnej časti, chodil do školy, hrával sa za domom. Úplne obyčajný človek, ktorý bol tak trochu iný. Mal svoj pohľad na svet, chápal veci po svojom a čo je najdôležitejšie, na všetko mal odpoveď, aj keď pre iných to boli výhovorky.
Po čase bola jeho rodina a on s ňou nútená presťahovať sa do malého domčeka na dedine. Vtedy sa všetko začalo meniť. Zrazu náš Nikto z Nikade začal žiť trochu inak. Už nebol v úzadí, už nebol ten v dave ale bol vodca. Užíval si život zo všetkým čo k tomu patrilo, jeho povesť bola špinavá ako podlaha miestneho pohostinstva a duša matná ako poháre v ňom. Náš Nikto ukončil základný stupeň vzdelania a šiel študovať do ďalekého mesta Trenčína, kde jeho predstava o ideálnom živote pokračovala spanilou jazdou, povesť špinavšia a duša... má vôbec nejakú? V tom čase si myslel že má všetko, že jeho život je dokonalý, gombička, no ukrutne sa mýlil. Školu musel ukončiť skôr ako plánoval, odišiel na inú, bez rozlúčky, bez slova, bez vysvetlenia, nikdy mu to neodpustia. Doma sa však zahľadel do dievčaťa, nenápadného a bol sňou štyri jesene, štyri zimy, štyri jari a tri letá.
Hovoril že ju miluje, no škaredo sa s ňou zahral, dievča zmenil, ublížil mu a vtedy sa stalo niečo, čo doteraz nikto nechápe. Jedného rána prišiel za ňou a povedal že je koniec, uprostred krásneho obdobia ukončil jeden príbeh, znova ublížil... Nie preto že by ju nemal rád, ale preto že ju mal rád až príliš. Dievča sa zmenilo, už je iná, nikdy nebude taká ako bola kým spoznala jeho. Vytrhol jej srdce a pošiapal po ňom.
Pre nášho hrdinu začalo zlé obdobie. Našiel si prácu v meste, no musel cestovať po Slovensku. Trápil sa, srdce ho bolelo, duša plakala a začala sa čistiť. Konečne sa z neho začal stávať človek. No už neveril v lásku. Neveril že môže prísť niekto, kto mu dokáže dať to čo sám zahodil, ten pocit už nikdy nebude taký istý. Veril, že v srdci je iba jedno miesto a to už bolo obsadené.
Práca ho však zaviedla do krajín ďalekých, kde mali ľudia čiernu pleť, hovorili iným jazykom, do krajiny diamantov, kde prežil desať mesiacov. V zúfalstve, agónii po nociach bojoval s démonmi a drakmi, dokonca sám zo sebou. Tiekli slzy, alkohol aj krv. Bol rozhodnutý skoncovať tú bolesť, naplánoval si „dokonalý zločin". Zločin nie v zmysle zákona, ale zločin ku svojim blízkym. Začal konať, vlastne to šlo samo. Kúpil si pekelný stroj, ktorý ho vezme až k samému diablovi. No nebude to mať až také jednoduché. To by nešlo, iba tak odísť, bez trestu, odplaty a bez bolesti ktorú on iným doprial tak rád. Niekto sa rozhodol že bude trpieť a fráza oko za oko je v porovnaní s týmto iba lízanka na vianočnom stromčeku. Spoznal dievča... Princeznú.
Anjelska tvár, pekelný pohľad, telo bohyne no bez štipky citu, chladnú ako ľad, žijúcu bez zajtrajšku, divoko a nespútane. Ona ho uchvátila. Začali si písať, no on vzdoroval. Nemal v srdci miesto, nechcel už ubližovať, ani sebe, ani nikomu inému. A vlastne, bola taká krásna, čo pre ňu môže znamenať Nikdo z Nikade? Po čase sa však jeho srdce začalo tešiť, začalo milovať a on mal znovu dôvod žiť. Dievčina začala roztápať ľad okolo svojho srdca, aspon jemu sa to zdalo. Zamiloval sa, pekelný stroj predal, ukončil prácu v ďalekej zemi a prišiel domov, presťahoval sa do mesta aby k nej bol bližšie. Začal sa nový vzťah, on bol plný šťastia a radosti, ona strachu a neistoty. Prvé mesiace boli čudné. Kedže sa pred tým nepoznali, nemali si čo povedať, on by aj chcel, no ona mlčala. „Kto nerozumie môjmu tichu, nikdy nebude rozumieť tomu čo hovorím" povedala mu. Boli to dlhé mesiace sprevádzané smútkom, hádkami, slzami, bola to pravá krištalická bolesť, ktorá bičovala jeho dušu, už teraz čistú, srdce, znovu milujúce a myseľ, ktorá nechápala čo sa deje. Nefungovalo to, ale on veril, hľadal poklad, v ktorý veril iba on. Všetci sa mu smiali, vraj je to legenda, že nič také neexistuje. Ale on to vedel. Vedel že pod tým ľadom je srdce horúcejšie viac ako samotné slnko. Iba on ju poznal tak ako ju nikto iný ešte nevidel. Iba jemu dovolila zhliadnuť to čo bolo dovtedy iba jej. To mekučké vnútro, to teplo, ten krásny pocit, ktorý dokáže dať iba ona. Nikto sa zamiloval ako nikdy v živote. Hoci mu táto kráska dávala poriadne zabrať, on to trpel. Zahodil všetko čo mal pokial nepoznal ju. Neurobil to preto lebo musel, ale preto, aby jej ukázal že už nič iné nepotrebuje. Škaredo sa zahrala s Niktom a ublížila mu, ona to olutovala, on jej odpustil. Robil všetko preto, aby bola šťastná, snažil sa ako nikdy. Nikdy pred tým neurobil pre ženu toľko, nikdy netrpel tak, ako pre ňu. No Ona sa tiež zmenila a začala mu dávať to, čo nikomu pred ním. Začali byť obaja šťastný. Prišlo krásne obdobie, ich vzťah kvitol ako jarné kvety, konečne to bolo také ako to chcel. Trávili spolu všetok čas, zažili krásne veci. Všetci sa čudovali čo sa to deje, všetci čo hovorievali že to nepôjde. Šlo to!!!
No nastali ťažké časi. Náš Nikto začal mať zlý pocit. Jeho sen sa začal roztápať ako cukor vo vode. Ostáva iba sladkastá príchuť šťastia. Čo robí zle? Kde sa stala chyba?
Princezná akoby strácala záujem, akoby sa už nabažala. Zaspávajú pri sebe, no nie spolu. Jej pery a úsmev hovoria jedno, no telo hovorí niečo úplne iné. Nikto je odhodlaný bojovať do posledného dychu, do poslednej kvapky... Ja sa nevdzám a aj keď budem bojovať proti celému svetu, už nemá čo stratiť.
Nikdy nerozplačte ženu, Boh počíta jej slzy.
Tento svet je v rovnováhe, každému sa raz všetko vráti. Je to môj trest, ale verím že spravodlivosť existuje a preto sa mi vráti aj to dobré...
Možno to dopadne dobre a možno nie.
