Väčšina z kandidátov totiž počíta s tým, že ich šance dostať sa do Bruselu a Štrasburgu sú o to vyššie, o čo nižšia bude volebná účasť. A tá je na Slovensku jednou z najnižších z členských krajín. Je možné, že ešte aj v odchádzajúcom Spojenom kráľovstve, ktoré bude musieť nakoniec voľby do EP organizovať, bude vyššia.
Otázkou je teda, prečo nás nezaujímajú voľby do parlamentu, ktorý rozhoduje o viac ako dvoch tretinách u nás platnej legislatívy. Pretože v EP sa rozhoduje o ochrane osobnosti na internete, európske inštitúcie dokážu dnes ako jediné viesť a vyhrávať spory s veľkými technologickými korporáciami ako Google, alebo Facebook, Európsky parlament rozhoduje o tom, ako máme chrániť naše lesy a prečo sú dieselové motory hrozbou. Jeho rozhodnutia sa týkajú bežného života snáď viac, ako hlasovania národného parlamentu, ktorý je do veľkej miery obeťou politických blokád a nenávisti.
Napriek tomu sa žiadna z etablovaných strán nestavia k voľbám, ktoré budú rozhodovať aj o peniazoch pre slovenských poľnohospodárov, alebo na dokončenie diaľnic a železníc, seriózne. Nestačí o sebe vyhlasovať, že sme proti Bruselu, alebo sa označiť za proeurópsku silu. Nikto sa ani len neunúva predstaviť náznak politické programu, nevieme, čo chcú robiť v EP poslanci Progresívneho Slovenska a Spolu, alebo KDH, netušíme, prečo sa tam hlásia ľudia, ktorí úniu nenávidia.
Podľa viacerých prieskumov verejnej mienky patria pritom Slovenky a Slováci k presvedčeným Európanom. Európu nepovažujú za hrozbu, ale za nástroj mieru a prosperity. Zaslúžime si väčšiu diskusiu, voľby sú vždy príležitosťou vyjasniť si postoje, vyvrátiť mýty, napríklad o takzvanom diktáte Bruselu a vysvetliť voličom, prečo chceme byť poslancami v najväčšom zákonodarnom zhromaždení západného sveta, čo tam chceme robiť a čo to znamená pre modernizáciu Slovenska. EP nie je skládka vyjazdených domácich politikov, ale miesto, kde sa rozhoduje o tom, ako bude vyzerať Slovensko, náš región a náš kontinent najbližších päť rokov.
Stratégia strán, ktoré dúfajú v čo najnižšiu účasť je preto zradou na slovenskom národnom záujme a dôkazom toho, že v skutočnosti nemáme, alebo nechceme do európskej diskusie o našej budúcnosti nijako prispieť.
