Dnes protestuje „1%" zadlžených a nezamestnaných mladých ľudí na Wall Streete, proti 1% oligarchie, ktorá podľa nich stojí za finančnou krízou a ich problémami. My, akože zvyšných 98%, sa zatiaľ snažíme viesť normálne životy a na krízu máme rozdielne názory. Pravica, fenomén Tea Party a liberáli ako Sulík obviňujú za súčasnú ekonomickú krízu prebujnený a zadlžený sociálny štát a ľavica a hnutie Occupy Wall Street zasa dereguláciu a finančné inštitúcie. Ale obe strany sa mýlia v analýze problému a bojujú iba proti symptómom a nie pravej príčine. Tou je globálna ekonomická nerovnováha medzi Áziou a zvyškom sveta, ktorá spôsobuje vývoz kapitálu do tzv. safe havens, a teda lacné peniaze a nadmerné zadlžovanie štátov a domácností Západu.
Tie nekonečné diskusie a obviňovanie štátu alebo trhu zo zlyhania opomínajú hlbší problém. Väčšina ľudí začala krízu registrovať až v roku 2008 pádom Lehman Brothers a podľa politickej orientácie si myslia, že za ňu môže deregulácia bánk (zrušenie Glass-Steagal Act za Clintona) alebo prílišné zasahovanie štátu do ekonomiky (podpora hypoték pre nebonitných klientov cez Fannie a Freddie Mae za Busha). Mnohí rovnako obviňujú FED z politiky lacných peňazí, ktoré vytvárajú nové a nové bubliny na trhoch, na ktorých zarábajú bankári a straty nechávajú na daňových poplatníkov. Nie každý ale chápe, že lacné peniaze pochádzajú z Ázie. Teda krajiny s obchodnými prebytkami musia vyvážať kapitál do krajín ich exportných partnerov, aby ich meny neposilňovali a nestratili tak konkurencieschopnosť. Preto svoje devízové rezervy parkujú v amerických alebo európskych aktívach a Západ sa takto zákonite zadlžuje. Tak ako siamské dvojčatá je „Chimerica" odsúdená na spolužitie, až kým nedôjde k radikálnemu chirurgickému zákroku v podobe úplnej zmeny politiky hlavne na strane Číny.
Alan Greenspan sa zamýšľa nad tým, že tak rozdielne kultúry a pracovné návyky, ako majú Gréci a Nemci spôsobujú neudržateľnosť spoločnej meny. O čo viac ale toto platí, keď porovnáme Číňana alebo Kórejca s Grékom a pridáme fakt, že Číňan ušetrí tretinu z toho, čo zarobí. Toto je samozrejme prílišné zjednodušenie. Okrem kultúry na mieru úspor v Číne vplýva aj politika jedného dieťaťa, ktorá spôsobuje nedostatok žien a boj mužov o ne na manželskom trhu. Aj preto sa čínske firmy príliš zameriavajú na export, lebo s domácim spotrebiteľom si nevystačia. To spôsobuje akumuláciu devízových rezerv, ktoré deformujú trhy na západe a vytvárajú bubliny, po ktorých spľasnutí podávajú záchrannú ruku štáty, ktoré sú financované cez predaj dlhopisov (často) zahraničným veriteľom. Tento dlhodobý začarovaný kruh sa narušil nečakanou udalosťou (čierna labuť), ktorou bol defakto bankrot člena eurozóny (Grécka). Tým sa úplne zrútil systém ratingov a ohodnocovania rizika a celá paradigma, ktorá stála na tom, že štáty (Západu) sú bonitnejšie než korporácie a od nich sa určujú rizikové prirážky smerom nahor. V tomto „novom svete" rieši novovzniknutú situáciu USA cez kvantitatívne uvoľňovanie (monetarizácia dlhu cez nákupy Treasuries priamo FEDom) a Európa dosť nelogicky cez euroval, s ktorým teraz prišla na pytačky za Čínou. Odhliadnuc od toho, že USA má žolíka v podobe rezervnej meny, naozaj nie je dôvod, prečo by ECB nemohla zvoliť podobnú, agresívnejšiu taktiku. Zvyšovanie výnosov dlhopisov krajín PIIGS a ceny ich poistenia cez CDS (okrem Grécka, ktoré je stratený prípad) spôsobujú hlavne obavy s krátkodobým refinancovaním splatných dlhov, čo by práve ECB hravo vyriešila a obavy o nárast inflácie sú v tomto prípade druhoradé. Euroval by buď vôbec nemusel existovať, alebo by mohol slúžiť ako (nad)štátny investičný fond (sovereign wealth fund), ktorý by investoval priamo do aktív firiem a podporil by tak reálnu ekonomiku, zamestnanosť a output. Toto riešenie by prinieslo ovocie až po dlhšom čase, ale na krátkodobé vyriešenie krízy likvidity je tu predsa ECB. A do takéhoto investičného fondu by určite oveľa radšej investovala aj Čína cez svoje SWFs (CIC, SAFE...). Toto by bolo na komerčnej báze a európski lídri by sa jej nemuseli prosíkať a robiť pred Čínou politické ústupky, či už v medzinárodných organizáciách ako IMF, alebo tlmením kritiky jej menovej politiky a jej problémov s porušovaním ľudských práv. Euroval, ktorý by nenakupoval dlhopisy, ale aktíva, ako napr. podiely v európskych firmách, alebo dlhodobé prenájmy pôdy (napr. pláže), by mal viacero výhod. Ochránil by firmy na periférii pred prevzatím ázijskými štátnymi fondmi a zároveň by zvyšoval ich cenu v prípade privatizácie a bol by pákou na krajiny ako Grécko, ktoré by museli konsolidovať financie ak nechcú o svoje (štátne) podniky a iné aktíva prísť.
Namiesto toho si európski politici zvolili krátkozrakú cestu, ktorá nás politicky aj ekonomicky oslabí a pokazí nám imidž. EU nie je pred bankrotom a našu značku, soft silu a know-how našich firiem nám môže Čína len v tichosti závidieť. Nemali by sme sa podriaďovať jej konfuciánskej filozofii harmonického vzostupu, ktorý sa silou mocou snaží udržať rastúce sociálne napätie a ekonomické nerovnosti pod dekórom nejakej bohom danej hierarchie a národného záujmu. Totiž už prestáva platiť, že kapitalizmus je predzvesťou demokracie a veľmi skoro by sme sa mohli zobudiť do sveta, kde sa autoritárska kleptokracia snúbi s kapitalizmom s ázijskými hodnotami (Lee Kuan Yew). My Európania by sme mali zmeniť pravidlá hry a namiesto fiškálnej centralizácie dokončiť konečne projekt spoločného trhu a presadzovať väčšiu osobnú a ekonomickú slobodu a nekonfliktné riešenia a kontrovať Číne jej vlastnou filozofiou taoizmu (Lao C'). Pod ekonomickou slobodou nemyslím zvýhodňovanie korporácii a kapitálu oproti práci a malým podnikateľom. Myslím si, že sociálny štát potrebuje reformy, ale je oveľa menším problémom ako nekonečné vojny a zvýhodňovanie záujmov oligarchie oproti strednej vrstve.
Sulík, Dostál a ostatní, ktorí nehlasovali za euroval si zaslúžia rešpekt, lebo de fakto chránia záujmy Európanov viac ako európski politici dvoriaci Číne. Ale mali by sa vymaniť z obmedzenej a nesprávnej dichotómie štát verzus trh a pozrieť sa na vec komplexnejšie. To isté by mala urobiť naša ľavica a prestať byť automatickou hlasnou trúbou Bruselu. Ide o imidž a hodnotu značky EÚ, ktorá vychádza práve z hodnôt slobody, solidarity a mieru. Tento imidž tiež vychádza z európskych firiem a ich know-how a tie treba chrániť, bez ohľadu na ich veľkosť. Najmä tým, že ich nebudeme príliš zväzovať, a ak sa dostanú pre krízu do problémov, tak do nich investujeme a budeme zachraňovať skôr zamestnanosť ako zisky bánk.
