Za predpokladu, že Slovensko by bolo podľaindexu vnímania korupcie (CPI) niekde v prvej desiatke krajín a niena priečke 59, by bolo prospešné pre všetkých, aby sa štát viac podieľal na riešení bytovej otázkymladých rodín výstavbou nájomných bytov. Ak by pri stavbe napríklad tunelaBranisko a iných štátnych zákazkách nebolo kopec ďalších tunelova naše diaľnice neboli dvakrát drahšie ako chorvátske a neplytvali satakto verejné (teda naše) zdroje malo by to logiku. Totiž iba výnimočne mádomáci subjekt väčšiu bonitu a rating ako štát kde sídli. Mnohé mladérodiny a napríklad absolventi nemajú dostatočne vysoký príjem aby sidovolili komerčné hypotéky na kúpu vlastného bytu. A ak aj hypotékudostanú v úrokoch je zohľadnené riziko nesplatenia, ktoré je pre ich nízkubonitu vysoké. Byt, ktorý si kupujú je pravdepodobne malý pre počet detí, ktoréby si želali. Štát má prístup ku kapitálovým trhom a požičiava silacnejšie. Vlastní množstvo pozemkov a dosiahol by úspory z rozsahulebo nakupuje vo veľkom materiály a služby lacnejšie. Nájomné byty by malizákladný štandard a slúžili by ako odrazový mostík pre mladé rodiny. Dnesje ponuka takýchto „sociálnych bytov“ značne obmedzená, s dlhýmporadovníkom a často netransparentným prideľovaním. Niekto môže namietať,že štát by nekalo konkuroval bankám, developerom a rentierom. Ale práve tátokonkurencia by zvýšila štandard služieb a stavieb pri komerčných predajochalebo prenájmoch. Samozrejme rýchle súdy a lepšia vymožiteľnosť práva bykvalitu stavieb tiež významne zvýšili, alebo by prispeli k výrazným zľavámz ceny na predávané byty, pri ktorých budúci majiteľ nájde chyby akonedostatočná zvuková izolácia, svetelnosť a nekvalitná práca. Ak byvýstavba a prenájom nájomných bytov bola správne nastavenáa realizovaná, mohlo by to prinášať čistý výnos pre daňových poplatníkova ešte zvýšiť pôrodnosť a pomer kvalita/cena u komerčných nehnuteľnosti.Po prevode alebo dlhodobom prenájme od štátu samosprávam by postavenénehnuteľnosti mohli slúžiť ako záruka pre investorov na vydávané dlhopisysamospráv. Takéto aktíva prinášajú stabilný cashflow s malou mierou veľmirozloženého rizika a dajú sa použiť ako zábezpeka napríklad pri dlhopisochislamského finančníctva – tzv. sukukoch (vid. môj starší článok). Ako príkladmôže slúžiť sukuk spolkového štátu Sasko-Anhaltsko, ktorý je zaručený prenájmomadministratívnych budov daného štátu a medzi investormi z Perzskéhozálivu mal veľký ohlas. Vo svetle pretrvávajúcej krízy na úverových trhoch jetáto možnosť pre samosprávy viac než zaujímavá. Taktiež v stáleglobálnejšom svete sú štáty a samosprávy vystavené medzinárodnejinštitucionálnej konkurencií (ktorú veľmi schvaľujem – príklad švajčiarskychkantónov) a nemôžu sa spoliehať na vysoké a stále daňové výnosy bez toho, aby poskytovali občanom,firmám a investorom adekvátnu protihodnotu v podobe excelentnejinfraštruktúry, administratívy a investičného, právneho a životnéhoprostredia. Výnosy z nájmu môžu byť v tomto prípade zaujímavýmdoplnením príjmov do štátnej pokladnice (ak podmienky a výška nájmu sú nastavené tak, aby sa z nájomnýchbytov nestali getá).
V poslednomroku si až celebritnú pozornosť spomedzi investorov užili štátne investičnéfondy z Ázie a Blízkeho východu, ktoré sa predbiehali v nákupochpodielov významných západných bánk a spoločností. Hlavne banky ichpotrebovali ako soľ a vďaka ich finančným injekciám mohli zalátať diery vosvojich súvahách po viacnásobných odpisoch nedobytných pohľadávok vo formezlých hypoték. Či ich investície budúúspešné z dlhodobého hľadiska ukáže čas, viaceré ich investície sú totiž v súčasnostiv červených číslach. Jedno ale majú štátne investičné fondy spoločné –väčšina ich aktív je spravovaná externými manažérmi. Radšej zveria svojepeniaze dobre zaplateným ľudom s diplomami z Ivy Leaguea dlhoročnými skúsenosťami ako „tetám a ujom“ na ministerstvách.Napriek tomu, tie fondy, ktoré vo svojich investíciách nemali zabudovanépoistky proti poklesu ich hodnoty sú teraz často v mínuse vo viacerých svojich minuloročnýchinvestíciách.
Excelentnýpríklad kvázi štátneho investovania z podobného súdka za využitiaprincípov slobodného trhu predstavuje turecký armádny penzijný fond Oyek. PodľaFinancial Times spravuje 17 miliárd eur pre viac ako 230 tisíc slúžiacichtureckých vojakov a vojakov vo výsluhe. Správa sa viac ako privateequity, lebo kupuje veľké podiely v tureckých spoločnostiach už od svojhovzniku v roku 1961. Tento rok chce expandovať po prvýkrát v zahraničía pomocou kopírovania svojej domácej stratégie preinvestovať 1,9 miliardy eur.Jeho priemerné výnosy počas rokov 2000 až 2006 boli 46% v porovnaní so 14%výnosom akciového trhu v Istanbule za toto obdobie. Jeho čistý zisk za minulýrok dosiahol skoro miliardu eur. Oyek má tiež vyšší rating než Turecko.
Dúfam, žetento príklad poslúži ako malé oživenie a spestrenie slovenskej debatyo tom, či je lepšia viera v DDS-ky alebo viera pani Tomanovej.
Keď už sme pri fondocha bankách nedá mi nespomenúť jednu „pikošku“: Aj „slávny to“ Hugo Chavezmá väčšinu štátnych aktív v súkromných bankách. Niektoré sa chystá terazznárodniť, čo môže byť riskantný krok, lebo veľa Venezuelčanov by sa mohlo daťna staronový a vo svete stále populárnejší šport – bank run.
Od čisto štátneho som sa cez príkladysúžitia štátu a trhových princípov dostal až k súkromnémuvlastníctvu. A spomeniem príklad, ktorý bol nočnou morou a sci-fi ľavice už pár desiatok rokov – súkromnéarmády. Jedna z veľkých súkromných kontraktorov v Iraku, firmaBlackwater si užila veľa nechcenej pozornosti kvôli chybe ochranky vojenskéhokonvoja, ktorá po výbuchu bomby začala v panike strieľať okolo sebaa zabila nevinných ľudí. Report o incidente sfalšovala a vyhováralasa na vymyslených strelcov, ktorých nevedela dokázať. Aj napriek viacerýmpodobným incidentom použitie súkromných kontraktorov v niektorýchprípadoch kvitujem a považujem ho za viac ako užitočné. Na zdôvodneniestačia iba dve kľúčové slová „Srebrenica“ a „OSN“. Alebo tri - Darfur, OSNa OAJ(Organization of African Unity). Namiesto tisícov drahých modrýchprílb, ktoré nevyjdú zo základne aby ich náhodou niečo netrafiloa o rýchlych akciách sa im ani nesníva, by podľa sekcie názorov WallStreet Journal stačilo 400 dobre vycvičených vojakov OAJ. Tých by vycvičiliveteráni zamestnaní napr. firmou Blackwater, ktorá by poskytla podporuv podobe bojových vrtuľníkov a satelitného telefónu v každejz ohrozených dedín. Ak by sa blížili milície Janjaweed vrtuľníky sošpeciálne vycvičenými vojakmi by zaútočili a milície by hneď pochopili, žeza akciou prichádza reakcia a že nemôžu beztrestne plieniťa vyvražďovať dediny. Zamestnanci Blackwater by priamo nebojovali, ibaposkytovali výcvik a technickú a logistickú podporu. Matkámv Darfúre by určite nevadilo, že toto riešenie je „dosť pravicové“. Vidieťsvoje deti živé a nie zmasakrované mačetami je totiž na nezaplatenie.Lacné politické reči a sľuby stoja Darfúr každý deň množstvo životov. A takétoriešenie by pre OAJ a medzinárodné spoločenstvo bolo oveľa lacnejšiea účinnejšie ako neefektívna misia modrých prílb.
Štát pri svojich opatreniach zlyhávačastejšie a bolestnejšie ako trh. Oba majú ale svoje jedinečné postaveniea konkurenčné výhody. Makroekonomické a geopoliticképrostredie vo svete prechádza v súčasnosti dynamickými zmenami. Štát ajtrhy sa im musia prispôsobiť a navzájom sa rešpektovať za vzájomnejspolupráce, kontroly a aj konkurencie.
Dopad budúcich opatrení sa nedá exaktnepredpovedať kvôli veľkému počtupremenných, s ktorými treba počítať. Každé politické opatrenie musí maťlogiku a prínos pre verejnosť, ktorý sa dá kvantifikovať. Štát musívytvárať kvalitný legislatívny rámec a prostredie bez korupcies atmosférou vzájomnej dôvery a predvídateľnosti. Investori ho zatopo čase odmenia dobre zaplatenou prácou pre ľudí. V atmosfére slobody saľahšie rodia nové nápady a ak rozbehnúť a spravovať podnikanie jedostatočne ľahké zvládne ho aj „malé dieťa“ (osemnásťročné). A ak byniekto už zabudol – sloboda je hodnota sama o sebe.
Štát by mal podnikať a nechať podnikať.Len zo silných rečí politikov, posilnených momentálne drahými komoditami, sa eštenikto nenajedol.
