Vyhrať voľby a zničiť pritom značku Slovensko
Pri bilancovaní minuloročnej utečeneckej krízy Michal Cenker vo svojom článku štatistikami vyvrátil tvrdenia o nezodpovednej Merkelovej a o vyberavých utečencoch. V Maďarsku a v Nemecku požiadal o azyl v treťom kvartáli minulého roku rovnaký (!) počet utečencov, okolo 108 tisíc. Musíme si položiť otázku, či potom Orbán a Fico náhodou neškodia iba vlastným štátom? Keďže ich populistické reči nemajú žiaden reálny dopad na prílev utečencov. Dovolím si odhadnúť, že Orbán poškodil Maďarsko možno o miliardy eur. A naopak Merkelová dlhodobo zvýšila imidž Nemecka možno o stovky miliárd eur. Značka krajiny je totiž to najhodnotnejšie, čo krajina vlastní. Simon Anholt, najväčší expert na country branding tvrdí, že značka Švajčiarska má vyššiu hodnotu než všetok majetok Švajčiarov. A Švajčiar je najbohatší občan sveta s priemerným majetkom 500 tisíc dolárov.
Samozrejme netvrdím, že imidž krajiny sa zvyšuje iba prívetivými rečami o humanizme. Orbán, Fico, Sulík a hlavne Putin a Trump majú aj mnoho obdivovateľov zo západných bohatých krajín. No v dlhodobom meradle platí, že zvýšený nacionalizmus sa rovná útek investorov a ekonomické potopenie krajiny. Neliberálne krajiny grobianskym správaním k slabším nepriamo ukazujú zahraničným investorom, vedcom, expertom a zakladateľom startupov, ale aj ostatným záujemcom o slušný život v ich krajine, akoby asi dopadli, keby sa osobne dostali do konfliktu so skorumpovanou administratívou. V skratke ak chcete ako občan pocit istoty od silného populistického vodcu, tak sa budete musieť uspokojiť s poklesom príjmu, následnou väčšou závislosťou na danom vodcovi, a zničením budúcnosti pre vaše deti. Bohužiaľ, alternatívou tiež nie sú len reči o humanizme. Ale kontinuálne zvyšovanie efektívnosti a sily štátnej administratívy pri implementácii výskumom overených a prospešných politík.
Naratív organizovaného zločinu je ten najlepší zo zlých možností
Stále si myslím, že rámec organizovaného zločinu je najužitočnejší pre analýzu udalostí, ako tie nedávne v Kolíne. Aj keď priznávam, že môže byť zjednodušujúci. No všetky ostatné možnosti sú horšie, lebo posúvajú diskusiu do kultúrnej roviny a snaha o hlbšie pochopenie útočníkov je v súčasnej situácii veľmi kontraproduktívna. Dnes nemecké médiá priniesli informácie, že asi bola väčšina útočníkov, ktorí okradli a obťažovali ženy v Kolíne z radov čerstvých žiadateľov o azyl. Teda, že sa v krajine zdržiavali možno len pár rokov. Vo svojom predošlom článku som pre nedostatok informácii odhadoval ,že to bude asi druhá generácia mladíkov z gangov, za čo sa ospravedlňujem. No čítal som názor, že toto by bolo oveľa horšie, lebo by to dokazovalo dlhodobé zlyhanie integrácie cudzincov v Nemecku.
To že útočníci boli v Nemecku len pár rokov nevylučuje možnosť, že boli súčasťou gangu vreckárov v okolí stanice Kolína, ktorí sú tam dlhodobo známi. Hrozná dimenzia tohto zločinu bola len istá miera koordinácie, ktorá asi dopredu prebehla cez sociálne siete.
Dlhodobo tvrdím, že organizovaný zločin je tiež dobrý rámec ako analyzovať terorizmus. Lebo ten je len jeho extrémnou podmnožinou. A oba tvoria dve strany jednej mince. Mafia sa uchyľuje k teroru keď je v ohrození, alebo vo vojne proti konkurentom. Teroristi používajú organizovanú kriminalitu pri získavaní zdrojov. A členov na západe tiež získavajú z konvertitov z kriminálneho podhubia. Viacerí mladíci, ktorí vraždili v Paríži, predtým predávali drogy. Je kontraproduktívne preháňať to s politickou korektnosťou a klásť vinu pomalosti nemeckých orgánov pri vybavovaní azylu, alebo zľahčovať daný zločin nejakým psychologickým profilovaním páchateľov ako sexuálne frustrovaných neuvedomelých mladíkov. Na čine bola zarážajúco odpudivá miera jeho organizovanosti a išlo o zločin. Ktorý treba rázne odsúdiť a páchateľov rýchlo vyhostiť.
Dimenzia organizovaného zločinu je vhodná aj na širšie rozmýšľanie napríklad o Slovensku. Dlhodobo si nevieme dať rady s rôznymi cudzokrajnými mafiami, ktoré podľa tvrdení známeho spisovateľa Roberta Saviana u nás nerušene prekvitajú. A samozrejme mnohé z nich sú z patriarchálnych kultúr, a možno aj nepraktizujúci moslimovia. Rovnako ako pri opitých Araboch z Kolína, náboženstvo tu obhajovať netreba, lebo je treťoradé. Podobne sa v minulosti hromadne správali a bohužiaľ ešte správajú aj slovenskí vagabundi. Je úplne jedno či sú birmovaní, alebo nie. Výroky Roberta Fica o plošnom odmietaní moslimov sú absurdné na mnohých úrovniach a sú krásnou ukážkou ako ideológia môže retroaktívne zmeniť minulosť a premeniť Slovensko na detsky nevinnú, holubičiu a hermeticky čisto uzavretú Severnú Kóreu.
Lebo:
1) V roku 2004 sme tu mali 11 tisíc utečencov a nikto si to ani nevšimol
2) Československo udržovalo intenzívne vzťahy z krajinami Blízkeho východu a mnohí cudzinci tu študovali a ostali žiť.
3) Tisíce ľudí z Československa v týchto krajinách dlhodobo pracovali a naši rovesníci v nich vyrastali a mnohí naši občania aj dnes pracujú napríklad v Dubaji.
4) Československo a teda naši otcovia a mamy dodali do týchto krajín tony vojenskej techniky a slovenskí zbrojári tak robia bohužiaľ dodnes.
5) Moslimská komunita tu existuje od čias Rakúska-Uhorska, teda dávno pred ČSR a SR.
6) Človek z istej pravdepodobne moslimskej alebo katolíckej kriminálnej komunity bol osobným priateľom bývalého predsedu Najvyššieho súdu.
7) Za 23 rokov našej samostatnosti zatiaľ neprenikol do verejnej diskusie naratív, že s veľkou pravdepodobnosťou značná časť prostriedkov, ktoré sa každoročne rozkradnú na verejnom obstarávaní končí práve v rukách rôznych zahraničných kriminálnych komunít. A tie na oplátku sponzorujú práve strany, ktoré sa bijú do svojich hrdých národných pŕs.
Kamarát včera oponoval názorom, že ok, ale s týmito domácimi a zahraničnými mafiánmi vieme spolunažívať a nestrieľajú nás ako teroristi v Paríži. No možno sme už zabudli ako v rodnom meste premiéra vyhodili do povetria budovu, alebo mali prestrelku v nákupnom centre v Bratislave. Určite terorizmus nechcem podceňovať, ale ešte som nenašiel lepší naratív ako „boj proti organizovanému zločinu“. Lebo plošné nálepkovanie moslimov je extrémne neetické a prakticky tiež nákladné.
Čo môžeme urobiť ? Od hnutia efektívneho altruizmu k hnutiu Good Country
Nutne si musíme uvedomiť, že byť empatický nie je automatické. Je to vedomé etické rozhodnutie a naša vlastná zodpovednosť. Musíme vedieť kedy empatiu zapnúť a rovnako kedy ju znížiť, alebo vypnúť, aby sme obrazne nevyhoreli. Bez tohto poznatku nikdy nepochopíme, ako môžu ľudia, čo inokedy bojujú na Facebooku proti týraniu psíkov, zrazu vyzývať na strieľanie detí na úteku. (Ktoré často, aj keď sú zo Sýrie, vyzerajú na nerozoznanie od slovenských blonďavých bábätiek). Empatia je veľmi psychicky drahá emócia, a preto si ju ľudia často rezervujú len na blízkych ľudí podobných im. Alebo na ich rovnako zmýšľajúci kmeň v názorovom alebo náboženskom zmysle. No zároveň si treba uvedomiť absurdnosť nášho vnímania cudzincov ako jednorozmerných kartónových makiet.
Naša osobnosť nie je nemenná. Ak sme dnes motivovaní idealisti, je dosť pravdepodobné, že o tridsať rokov budeme doslova iným človekom, možno paranoidným a zatrpknutým. Potom, ale vyvstáva otázka, prečo toľko pre tohto cudzieho človeka dnes obetúvame. Možno má fakt zmysel starať sa viac aj o druhých ľudí, lebo sami seba o 40 rokov len ťažko spoznáme. A daný človek nám tiež bude cudzincom z pohľadu súčasnosti.
Preto, aby sme zmiernili utrpenie vo svete môžeme efektívne urobiť pomerne veľa na osobnej úrovni. Nemusíme pritom byť aktivistom v neziskovke, ani misionárom. Práve byť zamestnaný v súkromnom sektore môže byť často oveľa efektívnejšie, lebo jednotlivec prináša iba hraničnú užitočnosť. Teda jeho prínos je len rozdiel medzi ním a druhým najlepším uchádzačom. Môžeme darovať efektívnym nadáciám na boj proti malárii, na priame platby pre chudobné rodiny a hladných utečencov kým sú ešte v zahraničí, môžeme lobovať za dodržiavanie ľudských práv a podporiť boj proti korupcií a za lepšie spravovanú spoločnosť, alebo sa zasadiť za znižovanie rizík z vývoju umelej inteligencie, alebo z klimatickej zmeny.
Rovnako môžeme robiť uvedomelé spotrebiteľské rozhodnutia:
1) jesť menej mäsa, aby sa zabilo menej zvierat
2) viac jazdiť na bicykli, elektromobile, alebo používať MHD, aby sme znížili závislosť na rope práve z krajín, ktoré vyvážajú terorizmus, alebo sú agresívne
3) Kupovať si veci, ktoré sú trvácne, dajú sa ľahko opraviť a vyhnúť sa produktom detskej práce, vykorisťovania a surovinám z vojnových zón
A mnohé iné kroky.
No kľúčové je nezostať len na individuálnej hipsterskej zodpovednej spotrebe, ale tlačiť aj na systémové zmeny a vládu, aby náš štát posúvala smerom k „dobrej krajine“, ktorá dáva svetu viac, než z neho berie. Ako hovorí Simon Anholt v jeho TED príhovore, kde predstavil Good Country Index: „Už ma unavujú reči o bohatých krajinách, dokonca ma nebavia ani reči o šťastných krajinách, lebo to je stále sebecké. Potrebujeme hovoriť o dobrých krajinách. Nie v zmysle morálnom, ale exaktne spočítať ako každá krajina prispieva k svetovému blahu a ako môže byť nie lepšia, ale viac dobrá. Mali by sme prestať vnímať ľudí len ako jednorozmerné kartónové makety. Lebo nechceme, aby oni vnímali tak nás. Na svete je asi 10% ľudí, ktorý rozmýšľajú ako globálni občania a záleží im na spoločnom blahobyte.“
Napríklad Slovensko je v rebríčku Good Country Index na 43. mieste a dole nás ťahá vývoz zbraní, nízka podpora rozvojovej spolupráce a vedy a nepriateľská imigračná politika. Mali by sme minimálne tlačiť našu vládu, aby kompenzovala tieto negatívne dopady inými pozitívnymi aktivitami a snažila sa ich v blízkej budúcnosti eliminovať. Veľa vecí sa u nás aj napriek pochmúrnej spoločenskej atmosfére pomaly mení k lepšiemu. Napríklad vznikol nástroj na prilákanie talentu v podobe startup víz. Máme dlhodobo stratégiu globálneho vzdelávania, sme členmi OECD-DAC a celkovo vo viacerých smeroch prispievame k svetovej bezpečnosti na úrovni OSN a tiež prispievame k rozvoji vedy a techniky vo svete. Priniesli sme svetu a inovatívne firmy ako Aeromobil, ktoré môžu prispieť k riešeniu infraštruktúrnych problémov v rozvojových krajinách, ale určite už dnes Slovensku zlepšujú imidž. No koncept Good Country Index hovorí, že vždy sa dá urobiť viac dobrého a menej zlého. A nejde pritom o nejaké moralizovanie, ale o snahu objektívne porovnať krajiny s ohľadom na veľkosť ich populácie a HDP.
No problém je, že v posledných rokoch sa napríklad pri boji s klimatickými zmenami zmenil dôraz na hlavného vinníka z krajín na individuálnych spotrebiteľov. Po zistení, že Čína a India sú jednými z najväčších súčasných prispievateľov ku klimatickej zmene, sa média zamerali na zodpovednosť jednotlivcov. Lenže im veľmi dlho unikal hlavný vinník – korporácie – ktoré navyše desaťročia financovali aktivity proti výskumu a varovaní pred klimatickou zmenou. Preto popri snahe o individuálny efektívny altruizmus a tlačenie našich vlád, aby dávali svetu viac, než z neho brali, musíme presadzovať aj zodpovednejšie správanie firiem a dôraz na lepšiu firemnú kultúru s dlhodobejším horizontom udržateľného rozvoja (planéty, ľudí, a až potom ziskovosti).
Zatiaľ nemám jednoduchý recept ako zmeniť „poetickú ekonómiu“, ktorá by motivovala ľudí žiť skromnejšie, viac sa deliť, nebáť sa, priateľsky no kriticky o veciach diskutovať a podporovať hrdinov, ktorí bojujú za lepšiu spoločnosť napríklad nahlasovaním korupcie, alebo pomáhaním utečencom v teréne a dokumentovaním humanitárnych kríz.
